Úvodník

Hovorí sa, že tempo, akým nám letí čas, si určujeme sami. Niekto má dlhý život, niekto krátky a vonkoncom nezáleží na tom, koľko rokov prežil. Dôležité je, ako ich prežil, ako je jeho život naplnený, presýtený udalosťami, aký je aktívny. V poslednom čase o tom uvažujem pomerne často. Keď som si uvedomila, že v tomto roku ubehlo desať rokov od chvíle, kedy sa zrodil Slovensko-český klub, doslova ma to ohúrilo. Desať rokov... Prečo mám teda pocit, ten nám všetkým známy pocit, akoby to bolo včera?!

Tiež sa hovorí, že dieťa, ktoré sa rodí najťažšie, majú rodičia najradšej. Bez akéhokoľvek patetického tónu musím trochu dojato prikývnuť. Keďže Slovensko-český klub sa nerodil ľahko, sami sa dovtípite, aký máme my, čo sme stáli pri jeho zrode, k nemu vzťah. Keď vznikal, doba bola zložitá - vytvárala príbeh menšiny, ktorá sa bránila byť menšinou, hľadala svoju tvár, snažila sa zorientovať politicky, občiansky i ľudsky. Vznikali spory, samozrejme, každý mal predstavu o ceste tejto menšiny trochu inú. A neraz ani nie tak inú, ako len formálne odlišnú. Hnietli sme to cesto trochu v rozpakoch, s trochu priveľkým nadšením a elánom, čo ospravedlňuje aj nejaké tie chyby. Začali sme sa zaoberať niečim, čo bolo filozoficky i emocionálne principiálne nové. Potrebuje sa slovenská menšina, tak veľmi blízka českému národu, že sa to vari ani nedalo (a pre mnohých stále ešte nedá) rozlišovať, špeciálne schádzať, vydávať svoje časopisy, robiť svoj akcie, uchovávať svoj jazyk? Niektorí sa domnievali, že nie, že najlepšie je začleniť sa do národa, ktorého krajina sa nám stala domovom. Prax však ukázala čosi iné - smútok z rozdelenia pominul a slovenský jazyk, slovenská kultúra, slovenské povedomie zostalo väčšine z nás stále blízke, tak hlboko zakorenené, že po ňom automaticky vzťahujeme ruku. Ako však smerovať túto menšinu, čo je pre ňu to najlepšie, čo si vlastne predstavuje pod naplnením svojich ambícií? Nad tým sme si lámali hlavu, keď sme Slovensko-český klub zakladali.

Odpoveď bola napokon celkom jednoduchá. Viem to však dnes, po rokoch práce a úsilia, ktoré sme slovenskej menšine v Česku venovali. Rozhodli sme sa nevytvárať organizáciu rýdzo krajanskú, na spôsob tých, čo existujú všade na svete. Klub má vo svojich stanovách jednoduchú zásadu - stále udržiavať česko-slovenské a slovensko-české vzťahy ako to pozitívne, čo vyplynulo z nášho dlhoročného spoločného štátu. Áno, rozdelili sme sa veľmi nekonfliktne a hrdo poukazujeme, ako nás za to obdivuje celý svet (osobne si myslím, že svet má úplne iné starosti, ale to len tak na okraj...). Tak prečo by sme mali spretŕhať či nechať spretŕhať nitky, ktoré nás spájali?! Veď nám všetkým čosi dávali - umelcom širší trh pre ich diela, o predajcoch ani nehovoriac, nám všetkým omnoho väčšie možnosti - pracovné či kultúrne... A jazyk? To, ako sme si rozumeli, je vlastne zázrak. Dva národy, dva jazyky a taký bezproblémový kontakt, takmer akoby sme mali jazyk totožný! Tak o tom sme uvažovali pred desiatimi rokmi.

Slovensko-český klub začínal prakticky z ničoho, od nuly. A dúfam, že to ani v podtóne nezaznie neskromne, keď poviem, že dnes sa dostal na špičku slovenských menšinových organizácií v Česku. Nechcem v žiadnom prípade, aby sa to niekoho dotklo. Počet aktivít, ktoré organizujeme, je aj pre mňa samú niekedy nepochopiteľný. Je nás na prácu zopár a nie je to jednoduché zvládať (často to odnášajú naše nervy, zdravie, súkromie...). Veď napokon skúsim len jednoducho vymenovať. Okrem nášho pilotného média - spoločenského mesačníka Slovenské dotyky, ktorý má najväčší náklad spomedzi slovenských časopisov v Česku, vydávame aj internetový denník Český a slovenský svet pre krajanov v zahraničí, spoluvydávame literárny štvrťročník Zrkadlenie - Zrcadlení a naša sesterská organizácia Slovensko-český klub na Slovenku zasa mesačník Česká beseda. Vlani sme založili aj slovenské internetové rádio, ktoré však v tomto roku nezískalo dotáciu, a tak sme jeho vysielanie museli pozastaviť. Vydávame knihy, každoročne je to päť až sedem publikácií slovenských autorov žijúcich v Česku, českých slovakistov a tiež preklady niektorých slovenských diel do češtiny. Z kultúrnych aktivít musím vyzdvihnúť najmä úspešný festival Dni slovenskej kultúry po českých mestách, ktorý organizujeme už jedenásť rokov a v tomto roku symbolicky už v jedenástich mestách. Podieľame sa na prevádzke divadelnej Česko-slovenskej scény v Cafe Teatri Černá Labuť, pripravujeme Slovenské salóny v Nostickom paláci i inde, výtvarné výstavy, významné vzdelávacie programy, sme koordinátorom prezentácie stredoeurópskej literatúry navonok, taktiež najnovšieho višehradského projektu Visegrad - Terra Interculturalis, ktorý je venovaný vzájomným národnostným menšinám v krajinách V4. Jeho súčasťou budú konferencie, výstavy i publikácie. Mohla by som takto vymenúvať ďalej, ale v úvodníku je na to naozaj primálo priestoru.

Keď sa obzriem dozadu na tých desať rokov, vidím za nami množstvo práce a jej výsledkov. Na to zlé a nepríjemné človek zabúda - ani ho vlastne nebolo tak veľa. Myslím na to množstvo ľudí, bez ktorých by sa tento klub nezrodil a najmä neudržal až doteraz. V prvom rade je to môj najbližší kolega, podpredseda nášho klubu Vlado Skalský, ktorý je zdroj nevyčerpateľnej energie a obrovský "ťahúň", človek, čo nikdy nič nevzdáva. Vždy, keď som už hádzala flintu do žita, zodvihol ju a šli sme ďalej. A aj keď nám jeho cholerická povaha občas dáva zabrať, je neotrasiteľným pilierom Slovensko-českého klubu. Nedá mi nespomenúť si na nášho prvého grafika Radslava Špirhanzla, od nečakanej smrti ktorého už uplynulo vyše päť rokov. V ťažkých a krízových časoch nám veľmi pomáhal svojím nenapodobiteľným humorom a optimizmom. Poďakovať chcem všetkým minulým i súčasným spolupracovníkom, rovnako ako aj tým, ktorí vedú naše regionálne organizácie. Zabudnúť by som rozhodne nemala ani na Vydavateľstvo MAC, ktoré s nami celé tie roky spolupracuje na výrobe časopisov a kníh. Intenzívna a časovo veľmi náročná práca vyžaduje plné nasadenie, teda ľudí, ktorí ju robia s nadšením, ktorí jej bezmedzne veria a nedajú sa tak ľahko odradiť. Väčšinou som takých ľudí okolo seba mala...

Symbolicky preto zdvíham pohár, aby som si pripila s nimi všetkými, ako aj s predstaviteľmi českých i slovenských inštitúcií, ktorí nás celý čas podporovali, so všetkými našimi čitateľmi a priaznivcami. Nech to vydrží ďalšie desiatky rokov - tak nám, ako i vám. A dúfam, že s mnohými z vás sa stretneme 20. júna na slávnostnom večere v Lichtenštejnskom paláci, usporiadanému k nášmu desiatemu výročiu.

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah