SLOVENSKÉ DOTYKY
 

DRÁMA ŽIVOTA SLOVENSKÉHO VLASTENCA

Vladimír Ján Žuffa

Na náš článok "Súdobý pohľad na exilový Čs. červený kríž" sme dostali zaujímavý ohlas: "Spomenuli ste v ňom okrem iného prvého podpredsedu ČSČK v Londýne PhMr. Vladimíra Žuffu. Ide o osobnosť našich spoločných dejín, ktorá si rozhodne zaslúži viac než letmú zmienku." Lenže jeho život plný dramatických zvratov, by vydal na dvojdielny román a nie je ľahké vtesnať ho do článku v časopise. Ak sa o to pokúšame, tak iba preto, aby sme čitateľom priblížili sedem desaťročí, kedy sa národne a vlastenecky uvedomelý demokrat boril s bezohľadnosťou rôznych režimov.

Kde sa vzali Žuffovci

Oravský rod sa v 17. storočí presťahoval do Vrbice pri Liptovskom Mikuláši. Avšak Vladov otec Andrej si garbiareň, v ktorej našlo obživu vyše sedemdesiat ľudí, vybudoval v Palúdzke. So ženou Bertou mali päť synov a dcéru. S Oravou však rodina neprerušila styky, veď ju k nej pútali aj príbuzenské vzťahy: napíklad pani Žuffová a Hviezdoslavova žena boli sesetrnice. Vladimír po maturite v Kežmarku, kam ho rodičia poslali kvôli nemčine, pracoval v mikulášskej lekárni a po dostatočnej praxi a tirocinálnych skúškach odišiel študovať na univerzitu v Budapešti; až po vzniku Československa pokračoval v Prahe, kde promoval v máji 1919.

Lekárnikom aj v uniforme

Vojenskú rovnošatu obliekol hneď po vyhlásení vojny. Skoro od začiatku využívali jeho lekárnické znalosti a praktické skúsenosti v továrni na lieky, vo farmaceutických skladoch armády, i keď istý čas slúžil aj na fronte, kde utrpel vážne poranenie. Službu v cisárskej a kráľovskej armáde Rakúsko-Uhorskej monarchie opustil až 28. októbra 1918. Už o dva dni neskôr sa prihlásil na predsedníctve Slovenskej národnej rady a stal sa jedným z organizátorov Národnej gardy v Bodiciach, v Demänovej a v rodnej Palúdzke. Demobilizoval koncom roku 1920 ako dôstojník čs. armády.

V službách novej republiky

Žuffovci boli odjakživa stúpencami myšlienky slovensko-českej vzájomnosti. Nadšene sa vrhli do budovania spoločného štátu bratských národov - starší brat Milan na politickom poli, on v oblasti odbornej, kultúrnej, sociálnej a charitatívnej. Jeho hlavné aktivity však smerovali k vybudovaniu stavovskej organizácie, k vytvoreniu farmaceutického školstva na Slovensku a k založeniu slovenského odborného časopisu. Všetky tieto ciele sa mu podarilo dosiahnuť. Predsedom Zväzu lekárnikov Slovákov bol od roku 1927 do roku 1938.

Obrana národa a emigrácia

O tejto významnej ilegálnej organizácii vieme, že bola významnou zložkou odboja proti nemeckým okupantom na území Protektorátu Čechy a Morava. Menej známa je skutočnosť, že sa opierala aj o slovenských dôstojníkov, najmä o legionára gen. Rudolfa Viesta, ktorý sa dobre poznal s Vladimírom Žuffom. Ten vstúpil do Obrany národa v lete 1939 a často prekračoval ako spojka v jej službách hranice vtedajšieho Slovenského štátu. Nebojácne plnil rôzne, aj veľmi nebezpečné úlohy, napríklad v Prahe prevzal vysielačku a svojím autom ju previezol na Kysuce. V priebehu roku 1940 sa ukázalo, že o jeho cestách a protifašistických aktivitách bezpečnostné úrady vedia. Musel sa rozhodnúť pre neodkladný odchod zo Slovenska, dokonca bez toho, aby sa rozlúčil s rodinou. Jeho cesta do emigrácie viedla cez Maďarsko do Juhoslávie. Zo stretnutí s predstaviteľmi čs. vlády ako i Čechov a Slovákov, ktorí tam žili v nezhode, nemal dobrý dojem. I keď sa jeho postavenie v emigrácii postupne zlepšilo, bol v dôsledku vojnových udalostí evakuovaný do Palestíny a tam sa začala jeho strastiplná púť, ktorá predbežne skončila jeho vytúženým zaradením do čs. vojenskej jednotky. Prišlo však rozčarovanie: armádna byrokracia fungovala aj v exile. Keď ho po prekročení štyridsiatky spolu s inými poslali do výslužby, v liste kamarátovi gen. Rudolfovi Viestovi si posťažoval: "…ak aj máte prevysoký počet dôstojníkov v našej armáde, je to vôbec mysliteľné, aby ste ich k nijakej inej práci nevedeli použiť? Namiesto pridelenia mi akejkoľvek práce - vyberavý som nikdy nebol - zaradili ma k ‚balastu? nášho zahraničného odboja."

Dlhý čas čakania

Údelom Vladimíra Jána Žuffu bolo nečinne čakať najprv na konkrétne úlohy v zahraničnom odboji, potom po dlhé mesiace na presun do Francúzska respektíve do Anglicka, kde už mnohí príslušníci čs. armády, i dôstojníci v zálohe, prechádzali výcvikom a bojovali proti vojskám fašistickej Osi. Vnútorne ho uspokojilo, keď mu opäť dovolili obliecť dôstojnícku uniformu. A zmieril sa aj s poverením, že spolu s ďalšími príslušníkmi čs. vojenskej jednotky bude zabezpečovať vysielanie novej bejrútskej stanice France liberté pre našich vojakov. Na túto prácu bol priam stvorený a jeho slová, ktoré rádio prenášalo do sveta, upevňovali v poslucháčoch bojového ducha a vieru v budúcnosť.

Medzitým mu generálViest položil otázku, či by prijal funkciu prvého podpredsedu Čs. červeného kríža, ktorý pôsobil v Londýne. Neodmietol, pretože vedel: práve tejto organizácii pripadne od oslobodzovania prvých dedín a miest zodpovedná úloha zdravotnej a sociálnej pomoci, a tú musia zabezpečiť s veľkým časovým predstihom skúsení a zodpovední odborníci. Žuffov leví podiel na udržaní existencie a kontinuity tejto inštitúcie, zdravotníckom zabezpečení slobodného územia republiky a upevnení základov slovenského zdravotníctva a lekárnictva bol v roku 1968 čs. vládou ocenený čestným titulom Zaslúžilý zdravotnícky pracovník.V tej dobe však už len málokto vedel, že sa po tzv.Víťaznom februári 1948 rozhodol opustiť svoj post na Povereníctve zdravotníctva; nechcel slúžiť komunistom, ktorým opakovane odmietol členstvo v ich strane. Z Vladimíra J. Žuffu sa v hlavnom meste Slovenska razom stala "persona non grata". Znárodnili mu dom, vzali mu byt a potom, čo s rodinou prešiel kalváriou núdzových riešení, ho nakoniec vyhostili do Dobšinej…

V zajatí Madácha

Slovenský vzdelanec Žuffa dobre poznal diela maďarských literátov. Obzvlášť blízkou mu bola už od mladosti Tragédia človeka, preložená do mnohých jazykov. Sám ju čítal v origináli, ale i v českom preklade Jaroslava Vrchlického, ktorému bol tlmočníkom František Brábek, a v prebásnení Pavla Országha Hviezdoslava, ktorý tlmočníka nepotreboval a svoj preklad skôr než vyšiel knižne, uverejňoval na pokračovanie v Slovenských pohľadoch. Do modernejšieho prekladu Valentína Beniaka prešlo pol storočia a dostal ho do rúk takmer šesťdesiatročný, keď už žil na periférii literárneho a kultúrneho života. Vladimírovo "madáchovské" zaujatie bolo celoživotné. Nielenže citlivo vnímal autora a toto jeho dielo, ale v mnohom sa s ním aj stotožňoval. Trápilo ho, že sa oň zaujímali väčšinou len snobi, ktorí museli mať Tragédiu človeka v knižnici. Pritom ju nechápali, hoci sa jej scénická podoba najčastejšie hrala okrem Maďarska na českých a slovenských javiskách, a to v Prahe roku 1892, v Plzni a Brne roku 1905; v Bratislave ju uviedli po prvýkrát na scéne Slovenského národného divadla v práve pred 80 rokmi. Chcel, aby Madáchovo posolstvo pochopil každý slovenský čitateľ a divák. Vytvoril a v roku 1956 dokončil vlastný preklad. Ten však nikdy nebol vydaný knižne a nedostal sa ani na divadelnú scénu - nevyhlásenú súťaž vyhral preklad prorežimného básnika C. Štítnického.

JURAJ SZÁNTÓ


Zpět na obsah