SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ARBORÉTUM MLYŇANY - VEČNE ZELENÝ PARK

Letná pozvánka

Slovensko nie je veľká krajina a práve o to viac prekvapuje, že v nej môžete takmer donekonečna nachádzať čarovné zákutia, romantické prírodné útvary, ale i stavby, ktoré stojí za to vidieť. A mnohé i opakovane. Prijmite preto túto našu pozvánku do prekrásnej záhrady, ktorú môžete navštevovať mnohokrát za sebou a stále vás niečim prekvapí a ohúri. Je v každom ročnom období iná, ale v tom letnom, ktoré je práve v najväčšom rozmachu, vari najpestrejšia a nafarebnejšia. Poďte teda s nami nahliadnuť do Arboréta Mlyňany, ktoré sa nachádza v dedinke Vieska nad Žitavou, takmer uprostred cesty medzi Nitrou a Zlatými Moravcami...

Bola som v arboréte už mnohokrát. Ako napokon takmer každý, kto žil či žije v jeho blízkosti. Zašla som tam i na jar tohto roku, keď som bola na jednej zo svojich návštev môjmu srdcu blízkej Nitry. Prírodná oáza arboréta ma ani tentoraz nesklamala. Ba skôr naopak. Jar sa dokáže predviesť takou neuveriteľnou škálou zelenej farby, až vám prechádzajú oči a vyráža dych. Ktovie, či niekto niekedy dokázal spočítať, koľko odtieňov zelenej vie jarná príroda vykúzliť. Desiatky, stovky? Isté je len to, že celá táto tónovaná zeleň je nesmierne upokojivá. Najmä pre naše mestské oči, utýrané každodenným náporom svetla obrazoviek. Arborétum, tento zaujímavý park, ktorý sa rozkladá na sedemdesiatich hektároch v predhorí Slovenských Karpát, akoby vás vtiahol do iného sveta. Tým, že je umiestnený v prírodnej prehĺbenine, vám dáva pocit, že ste ďaleko od akejkoľvek civilizácie. Prechádzajúc sa po jeho cestičkách, nevidíte dokonca ani na horizonte žiadne ľudské obydlia, žiadne komíny, žiadne stĺpy elektrického vedenia. Nuž a práve to vám umožní túlať sa chvíľu tundrou či lesmi pobrežia Pacifiku, zájsť si na svahy Skalistých hôr, do prérie, ale aj k jazierkam uprostred Kaukazu a k pobrežiu Čierneho mora. Ak máte radšej orientálne východné krajiny, nenecháte si iste ujsť ani kúsok Japonska s pravou japonskou besiedkou na brehu jazierka alebo časť juhočínskej či stredočínskej prírody. Ak však dávate prednosť domácim, slovenským podmienkam, vyhľadáte chládok nášho typického bukového, dubového či jedľového lesa, alebo vari i plazivú pokoru vysokohorských kosodrevín.

"STÁLE SA ZELENIEM"

Arborétum Mlyňany založil v roku 1892 veľký milovník prírody, nadšenec, uhorský šľachtic a právnik Dr. Štefan Ambrózy-Migazzy. Z dendrológa-amatéra sa postupom rokov vypracoval na veľkého znalca drevín. Veľa cestoval a okúzľovala ho najmä bohatá a stálozelená vegetácia južného Talianska. Veľmi túžil, aby ho aj doma obklopovala podobná prírodná bohatosť a krása, ktorú nijako neovplyvňujú zmeny ročných období. Podnetom pre vznik parku, ktorý nosil Štefan Ambrózy v hlave, sa stala jeho svadba s Antóniou Migazziovou, vďaka ktorej vyženil mlyniansky veľkostatok. Dokúpil k nemu ešte dubovo-hrabový lesík vo Vieske nad Žitavou a pustil sa do výsadby. Sám, vlastnoručne, len s pomocou verného a skúseného záhradníka Jozefa Mišáka.

Na pozemku si dal najskôr postaviť kaštieľ podľa projektu staviteľa V. Balogha - to bolo v roku 1895. Nepatrí síce medzi najväčšie architektonické skvosty, ale až neuveriteľne harmonicky zapadá do okolitej prírody a je pre stálozelený park charakteristickou panorámou. Tú dodáva najmä veža kaštieľa, ktorá bola dostavaná až v roku 1905. Spolu s výstavbou kaštieľa tu robili hneď aj veľké presuny pôdy pre výstavbu terás, umelých vŕškov, dolín, jazierok a rybníkov, ktoré sú do okolitej krajiny zakomponované s veľkým citom.

Ambrózy a jeho záhradník venovali najväčšiu pozornosť vždy zeleným drevinám, ktoré privážali z expedícií z celého sveta. Ako skutočný laik som si myslela, že v tomto originálnom kúsku krajiny musia byť akési výrazné mikroklimatické podmienky, ktoré umožňujú aj pestovanie množstva teplomilných stromov. Dozvedela som sa však, že opak je pravdou. Dvaja ľudia si tu na začiatku dvadsiateho storočia dali za úlohu aklimatizovať stromy z najrôznejších prostredí v podmienkach, kde nebolo výnimkou, že mrazy v zime dosahovali až mínus 20 stupňov, ba i viac. Ani pôda nebola vhodná pre pestovanie väčšiny drevín (bola chudobná, nepriepustná a hlinitá), a tak si zakladateľ arboréta nechal dovážať aj humus a rašelinu, ktorými tiež importoval do pôdy potrebné mikroorganizmy. Veľmi dôležitú úlohu biologickej ochrany zohral aj pôvodný dubovo-hrabový porast, ktorý Ambrózy rôzne upravoval. Aj spôsob výsadby - najmä hromadná zahustená výsadba - mal za úlohu vytvoriť špeciálnu mikroklímu bohatú na vzduch a vlahu. Postupne tak pripravoval pre svoje zelené exponáty vhodné podmienky pre život. Pod heslom "semper vireo", teda "stále sa zeleniem" (toto heslo sa dostalo aj do znaku Arboréta Mlyňany, spolu s listom cezminy ostrolistej - stromu so vždy zelenými listami) tak postupne vysadili v parku desaťtisíce kusov drevín. Najintenzívnejšie budovanie a vysádzanie spadá pred rok 1914. Tento rok sa však nielen pre históriu, ale aj pre park stal prelomovým. Vypukla prvá svetová vojna a Štefan Ambrózy odcestoval do Maďarska, odkiaľ sa už nikdy nevrátil. Nedobrovoľne tak opustil milované arborétum, ktoré s veľkou láskou zakladal a na ktoré vynaložil celý svoj um a nemalé finančné čiastky...

ZÁHRADNÍCI-POKRAČOVATELIA

Jozef Mišák, záhradník, ktorý s Amrózym strávil dlhé roky práce, obetí i radostí nad dosiahnutými úspechmi v prírodnom parku, sa však nevzdal. Po vojne naďalej riadil prácu na rozvoji tohto nevšedného projektu, i keď musel zápasiť s veľkými finančnými problémami. Bol však v stálom písomnom kontakte s Ambrózym, ktorý mu aj takto na diaľku veľmi pomáhal, a postupne arborétum úspešne rozširoval. Vrcholné obdobie parku spadá do rokov 1927-29, kedy začali najvzácnejšie dreviny dorastať a rozvíjať sa do nevídanej krásy. Nie vždy sa však všetko darilo a občas aj sama príroda uštedrila tomuto výtvoru osudové rany. V roku 1929 prišli vysoké mrazy a veľkú časť parku zničili. Z tejto katastrofy sa stromy spamätávali dlhé roky. Jozef Mišák ešte za svojho života vyškolil a pripravil aj svojho nástupcu - záhradníka Jozefa Richtára, ktorý v Mlyňanoch pracoval až do roku 1948.

Po druhej svetovej vojne, počas ktorej pochopiteľne park pomerne spustol a upadol, sa arborétum dostalo do štátneho vlastníctva a vzniklo v ňom výskumné pracovisko Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré začalo s jeho obnovou. Od roku 1953 sa Arborétum Mlyňany stalo pracoviskom Slovenskej akadémie vied, ktorá tu začala výskum v rôznych disciplínach biológie drevín. Postupne sledovali aj aklimatizačné schopnosti stálozelených drevín a tiež prispôsobovanie sa exotických drevín v podmienkach Slovenska. Začali aj s rozsiahlou rekonštrukciou výsadieb a ich ďalším dopĺňaním. Pôvodný park sa tak rozšíril o plochu dendroflóry východnej Ázie, severnej Ameriky a tiež o domácu dendroflóru. Geograficky je tu teda zastúpené najmä Stredomorie, Čína, Japonsko, Amerika, Predná Ázia, Severná Afrika a iné časti sveta. Najcennejším bohatstvom arboréta i naďalej zostávajú stálozelené listnaté dreviny oživené veľkým množstvo kvitnúcich drevín. Stromy sú doplňované aj krovinami, ktoré nielenže kvitnú od skorej jari do neskorej jesene, ale neraz ich kvety vykúkajú i spod chumáčikov snehu na vetvách (vyznačuje sa tým napríklad hamamel japonský či zimokvet včasný). Vyše sto rokov neľahkej práce umožňuje dnešnému návštevníkovi prehliadku viac ako 2 300 druhov a foriem drevín v prirodzenom a nenásilnom zoskupení.

NIELEN POUČENIE, ALE AJ POHODA

Nie každý však chodí to tohto večne zeleného parku za poučením, nie každý návštevník si pozorne číta názvy vzácnych stromov či krov. Do Arboréta Mlyňany možno prísť prosto tak - pokochať sa krásou, ktorú dokáže vytvoriť naozaj len príroda, jej mnohorakosťou a prekvapujúcimi premenami. Nájsť tu môžete i stavby, ktoré charakterizujú prírodnú architektúru tej-ktorej oblasti. A tak na svojich potulkách, ktoré sa neraz pretiahnu aj na celý deň, objavíte napríklad severoamerickú chatu učupenú medzi stromami, japonskú besiedku i čínsku pagodu. Okrem množstva kilometrov cestičiek a chodníkov je tu i osem rybníkov a malých jazierok. Výborne je spracovaný aj informačný systém arboréta. V každom sektore si môžete na informačnom stĺpe spustiť v jednom zo šiestich európskych jazykov poučenie, na čo sa v tejto oblasti najviac sústrediť. I tí, ktorí radi fotografujú, si tu pochopiteľne prídu na svoje, lebo úlovkov, ktoré stojí za to premeniť na farebné spomienky, je tu naozaj neúrekom.


Túlajúc sa cestičkami a navštevujúc najrôznejšie končiny sveta na niekoľkých desiatkach hektárov zeme možno i vám zaletia myšlienky k zakladateľovi tohto svojráznejo parku. Rovnako ako ja si vtedy nepochybne uvedomíte, že stromy môžu sadiť len nesebeckí a nezištní ľudia. Stromy totiž nesadíte nikdy pre seba a rovnako ani takúto oázu zelene určite nebudujete pre seba. Jeden ľudský život sa nedočká krásy drevín - tá sa rozvinie až za mnoho desiatok rokov. Robíte to vždy pre iných. Pre tých, ktorí prídu po vás a tešíte sa len z predtuchy ich radosti, okúzlenia a nadšenia. Do toho, aby sa neznámi ľudia niečo dozvedeli či len strávili príjemné chvíľky, vkladáte svoje znalosti i svoj majetok. Bez nároku dozvedieť sa, ako vami započaté dielo skončilo. A to vyžaduje nielen obrovskú štedrosť, ale aj nemenšiu odvahu...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah