Za Viktorom Čárskym

Sú veci, ktoré nerobí nikto rád. Sú chvíle, ktoré by ste radšej nezažívali. Tak je to nepochybne aj s nekrológmi, ktoré sú vari najnevďačnejšou časťou novinárskej práce. Zvlášť, keď máte na papier skladať spomienky na človeka, ktorého ste si hlboko vážili, ktorý prinášal vždy dobrú náladu a napriek veku i kus mladíckeho nadšenia. V sobotu 14. júna nás po krátkej chorobe vo veku deväťdesiattri rokov opustil JUDr. Viktor Čársky. Priateľ, galantný muž, milý človek a dá sa povedať, že svojím spôsobom legenda...

I vo svojich rokoch, ktoré boli naozaj úctyhodné a na ktoré Viktor veru vôbec nevyzeral, chodil vzpriamene a vždy s úsmevom na tvári. Pre každého mal milé slovo a nešetril jemnými komplimentmi, ktoré za každých okolností potešili. Jeho spomienky na prepestrý a bohatý život boli doslova nevyčerpateľnou studnicou. Zakaždým, keď sa s nami stretol či už v našej redakcii alebo vo svojom útulnom byte na nábreží Vltavy v pražskom Starom Meste, potešil nás novou historkou, ktorú vždy dokázal rozprávať s nadhľadom i veľkou dávkou sebairónie. I tie najťažšie chvíle, a nebolo ich v jeho živote málo, vedel komentovať s typickým humorným podtónom.

Viktor Čársky pochádzal z Horných Opatovíc a vyštudoval právnickú fakultu v Bratislave. Jeho život získal ozajstný spád už počas Slovenského národného povstania, kedy sa stal predsedom Revolučného Okresného národného výboru v Banskej Bystrici. Keď Nemci obsadili mesto, zažíval osud štvanca v lesoch Nízkych Tatier, až sa napokon dostal do rúk bystrického gestapa a čakalo ho prvé väzenie. Hrozila mu dokonca poprava, ale napokon ho na intervenciu premiestnili do Bratislavy. A odtiaľ po čase do "chýrneho" Leopoldova, kam prišiel medzi tých najhorších zločincov s prvou skupinou politických väzňov. Na jar 1945 ich tu oslobodila ruská armáda. Po vojne sa Viktor Čársky dohodol s ministrom obchodu Pietorom, že prejde na jeho ministerstvo do Prahy ako personálny a organizačný šéf. Vláda ho po krátkom čase menovala do mimoriadne vysokej funkcie odborového radcu - najmladšieho v celej vtedajšej ČSR. Po voľbách v roku 1946 vzniklo Ministerstvo pre zjednotenie zákonov, ktoré viedol Vavro Šrobár a Viktor Čársky sa na ňom stal prezidiálnym šéfom. Keď v päťdesiatom roku "baťko Šrobár" zomrel, ministerstvo bolo okamžite zrušené a tí, ktorí si niesli stigmu politicky nespoľahlivých, zháňali miesto len ťažko.

Viktor musel prijať celkom kurióznu prácu - dostal za úlohu vytvoriť národný podnik Československé cirkusy, varieté a lunaparky. Získal si touto prácou také renomé vynikajúceho organizátora, že mu práve sa rodiaca Československá televízia ponúkla miesto. Stal sa jej prvým ekonómom. Po troch rokoch sa však niektorým členom vedenia znepáčilo, že takúto významnú funkciu zastáva nestraník a vykonštruovali na neho obvinenie z velezrady. A tak sa opäť ocitol v bratislavskom väzení... Voči rozsudku sa odvolal a previezli ho k najvyššiemu súdu do Prahy. Tam sa nezmyselná obžaloba rozplynula ako para nad hrncom. Osem mesiacov tvrdej vyšetrovacej väzby však bolo treba nejako zdôvodniť, a tak dostal aspoň dva roky za "neoznámenie trestného činu", lebo Vavro Šrobár údajne v jeho prítomnosti nabádal poslancov Strany slobody, aby sa snažili udržať stranu nech sa deje čokoľvek. Na toto previnenie sa však vzťahovala amnestia prezidenta republiky. Viktor Čársky bol opäť slobodný. Z televízie ho však preradili do Ústredných spojárskych skladov a neskôr prešiel do podniku Pražské kúpele a plavárne, pod ktoré patrili aj holiči a kaderníci. V roku 1959 ho prijali ako odborného referenta pre hospodársko- správnu agendu na ČVUT. S manželkou v tom čase precestoval kus sveta, napísal o svojich cestách asi dve stovky reportáží a usporiadal rad prednášok. Pracoval ešte ako podnikový právnik v Ústave vedeckotechnických informácií a na Obvodnom ústave národného zdravia v Prahe 4. Po päťdesiatšesťročnej aktívnej činnosti Viktor Čársky zakončil svoju bohatú pracovnú púť.

Na danom priestore sa dalo len veľmi krátko vymenovať všetko, čo v svojom živote dokázal tento veľmi agilný muž urobiť, čo všetko dokázal presadiť, čomu všetkému sa venoval. Nikto sa nemôže čudovať, že sme sa rozhodli tieto nanajvýš pútavé spomienky vydať knižne. Spolu s Viktorom sme ich zapísali a dnes nás hreje aspoň pocit, že sa nám to podarilo, že sme to stihli. O to viac nás bolí, že sa vyjdenia svojich spomienok, na ktorých tak aktívne pracoval, nedočkal. Rovnako ako slovenského štátneho vyznamenania, o ktoré sa pre neho náš klub usiloval a ktoré si nepochybne zaslúžil...

A ešte niečo sa nám chce na konci týchto neveselých riadkov podotknúť. Viktor Čársky mal v živote napriek všetkým podpásovým ranám osudu jedno veľké šťastie a napriek množstvu prudkých zmien jednu celoživotnú stabilitu. Bola ním jeho manželka Lydka, ktorá ho obetavo sprevádzala a pomáhala mu celý život až do jeho posledných dní. Vychovali spolu dvoch synov, ktorí sa stali významnými odborníkmi vo svojich profesiách. Preto si jej, veríme, že aj Viktorovým menom, dovolíme vyjadriť hlbokú vďaku a úctu. Pretože žiadny povrazolezec by nedokázal neochvejne prejsť ponad priepasť, keby nevedel, že ho dole chráni láskavá ruka, ochotná ho vždy znovu a znovu zachytiť...

NAĎA VOKUŠOVÁ, VLADIMÍR SKALSKÝ

---

Zpět na obsah