SLOVENSKÉ DOTYKY
 

STRMÉ CESTY K HIMALÁJAM

V česko-slovenských družstvách duch úcty

Najvyšší vrch sveta Mount Everest oslavoval nedávno polstoročie od chvíle, kedy na ňom po prvý raz spočinula ľudská noha. Novozélanďan Edmund Hillary a šerpa Tenzing Norkej pokorili v roku 1953 tento vrchol ako prví. Rozpätie rokov 1953-2003 tiež dokumentuje, aký kus vpred urazila naša civilizácia. V minulosti vrchol pre horolezeckú elitu je dnes takmer pre každého. Everest sa stal slušný biznis. Pre Nepál, aj pre organizátorov komerčných výprav. Voľakedy neprívetivý základný tábor pod ľadovcom Khumbu pôsobil ako samota na konci sveta. "Teraz je to pútnické miesto, ku ktorému smerujú procesie ľudí. Špinavší základný tábor nenájdete v celých Himalájach," tvrdí Ivan Gálfy. Tatranec, ktorý šéfoval jedenástim československým expedíciám, sa netají, že k nijakej zo štrnástich osemtisícoviek nemá taký vlažný vzťah ako práve k najvyššej.

Jedenásť československých expedícií, z ktorých väčšina sa podnikla v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch - to je slušný počet. Smerovali na rôzne osemtisícovky s niekedy ťažšie, inokedy ľahšie vysloviteľnými a zapamätateľnými menami. Najľahšiu výslovnosť malo Makalu. Najťažšiu Dhaláughiri a Kančendžonga. Keď sa povie československá expedícia, treba si pripomenúť, že v takej expedícii koexistovali vedľa seba českí a slovenskí horolezci. A to pomerne dlhý čas, v nehostinných krajoch, v tvrdých podmienkach a často vo vypätých situáciách, nám v mestách s našim pohodlím nepredstaviteľných. Napríklad taký Nanga Parbat z roku 1971, prvý v sérii Čechoslovákmi pokorených vrcholov v Himalájach. Jej účastníkmi boli takí prvotriedni horolezci a ľudia ako Ivan Dieška, Ivan Fiala, Ľudovít Záhoranský, Michal Orolín, Arno Puškáš či Jozef Psotka spolu s Čechmi Františkom Dostálom či MUDr. Bohumilom Kosmákom, lekárom výpravy. Alebo také Makalu z roku 1976. Boli na nej Slováci Ivan Gálfy, Ivan Fiala, Michal Orolin, Vladimír Petrík spolu s Čechmi Leopoldom Páleníčkom, Janom Červinkom, Miroslavom Pelcom, Sylvom Tallom... Ako sa asi dorozumievali? Rozumeli si navzájom? V knihe tatranca Michala Orolina "Strmé cesty k Himalájam" (Šport, Bratislava 1980) v kapitole "Makalu 1976" čítame napríklad o jednej situácii, keď sa niekoľkokrát muselo vystupovať a zostupovať do základného tábora a bolo treba aj takým mužným chlapom zaťať zuby, aby neskuhrali, toto: "Všetci sme utiahnutí v stanoch, ale na spánok je priskoro. Honza Červinka znenazdajky začína spievať. Pridávam sa k nemu a je z toho dvojhodinový koncert ľudových piesní. Ide nám to spolu celkom dobre." Povedali by sme: pohoda. Žiaden čo len náznak, že by to škrípalo v dôsledku rozličných jazykov a kultúr.

Bolo úplne samozrejmé v slovenských horách s prívlastkom najmenšie veľhory sveta, že sa tam miešal živel slovenský a český. Odjakživa boli medzi chatármi, nosičmi a iným personálom v Tatrách veľa Čechov a mali tam také isté domovské právo ako domorodci. V skale pri lezení ani pri práci v chate a okolo chaty sa nerozlišovalo, kto je odkiaľ, akým jazykom hovorí. Dôležitý bol zápal pre prostredie, zápal pre šport, športové výkony, spoľahlivosť na lane, prípadne aký bol kto spoločník či kamarát. Kamarát sa rozumelo aj do zlého počasia. Nielenže požičal pršiplášť, keď začali padať krúpy, ale pomohol, aj keď sa zasekla noha v skale, delil sa o spacák, keď sa náhle muselo bivakovať alebo keď bolo treba, delilil sa o jeden varič. Do tatranských análov sa zapísalo aj mnoho česko-slovenských horolezeckých dvojíc. Odvažujem sa povedať, že pri málovravných horských vlkoch, s akými sme mali na vyššie položených miestach Tatier do činenia, boli jazyky čeština či slovenčina (ale aj iné) často to posledné, čo určovalo pohľad na jedinca. Čo napríklad píše Michal Orolin v spomínanej knihe o svojom českom kolegovi Poldovi Páleníčkovi:

"Poldo je nevyspytateľný, hotový rébus. Myslím, že mu vôbec nezáleží na tom, či ho majú ľudia radi alebo nie. Zavše sa mi dokonca zdalo, že ich priam provokoval, a naozaj, dosť bolo tých, ktorých si proti sebe popudil. Jedného napríklad už preto, že on, inžinier s vysokoškolským diplomom, šiel robiť do Tatier nosiča a kuriča na chatu Kamzík. V tej súvislosti mu vyčítali, že si vlastne necení obrovské investície, ktoré štát vynaložil na jeho štúdium. Ale bolo to inak. Poldo v tých rokoch nevidel, nevnímal nič, iba horolezectvo. V horolezectve musí človek veľa trénovať a na výnimočné výkony potrebuje optimálne podmienky v zamestnaní i súkromí. Preto Poldo na niekoľko rokov odišiel z Čiech do Vysokých Tatier a vybral si prácu, ktorá mu umožňovala venovať sa horolezectvu v čo najväčšej miere. Nemyslím, že si za to zaslúžil odsúdenie, skôr obdiv, že sa vzdal teplého pohodlného miesta a zvolil zamestnanie, ktoré bolo drinou a všetkým iným, len nie zlatou baňou. Poldo žil priam neuveriteľne skromne. Zo športového hľadiska to boli jeho najúspešnejšie roky. Pri návrate z Makalu si v Indii vážne poranil oko. Vzápätí odišiel z Tatier, ale ostali tam po ňom krásne, ťažké prvovýstupy, ktoré vždy budú "Páleníčkovými cestami".

A ako spomína Poldo Páleníček, dnes žijúci v Prahe, na himalájske expedície a na onú éru?

"Účasť na expedícii si musel človek vydobyť. Nebola to exaktná záležitosť ako v arénnych športoch, napríklad v atletike, kde sú kritériami miery a váhy. Existovala určitá klasifikácia, ktorá umožnila, aby bol niekto do výberu zaradený. Ľudia, ktorí sa tam dostali, boli v istom zmysle súpermi v činnosti. Ale pretože išlo o šport s pobytom v prírode, rivalizmus bol potlačený v tom, že ľudia boli vystavení rovnakým podmienkam. Aj kamaráti si však ponechávali otvorené zadné dvierka, aby mohli, keď sa naskytla príležitosť, toho druhého poraziť. Nezostal mi teda v spomienkach pocit vrelého vzťahu. Ale na druhej strane - keď sme sa dostali do jedného družstva, ktoré malo jeden cieľ - totiž pokoriť vrchol, tak platilo, že sa bude ťahať za jeden povraz a že hore pôjde jednoducho ten, kto na to má."

Expedícám, v ktorých bol, a, pravdaže aj iným, "šéfoval" náčelník Horskej služby na Slovensku Ivan Gálfy. Akú mal podľa Poldu Páleníčka ruku - tvrdú, mäkkú?

"Ivan bol človek organizačne veľmi zdatný. Dokázal dať dokopy expedície, ktoré boli náročné technicky aj finančne. Dokázal od vtedajšieho ČSTV vždy raz za isté obdobie, napríklad medzi olympiádami, získať určité prostriedky na výpravu. Tie síce nepokrývali celé náklady, ale spolu s príspevkom od Akadémie vied, od Československého filmu a od rôznych sponzorov, a to aj v podobe naturálnych potrieb, boli akosi dostačujúce. Dôležité bolo aj to, že to bol človek tolerantný, rozvážny. Dokázal vytvárať atmosféru, ktorá bola mierová. V našich expedíciách neboli prejavy vyhrotených vzťahov, ktoré sa vždy prejavujú u osobností, Ivan ich dokázal nivelizovať."

Čiže ani na uvedomovanie si toho, kto je z ktorej časti republiky, nevystupovalo nijako do popredia...

"V tom čase sa ľudia cítili ako v jednom štáte. Žili v ňom v mieri a v pohode."

Poldo sám onehdy prišiel do Vysokých Tatier a hádam ako jeden z mála Čechov bol známy tým, že čoskoro začal hovoriť po slovensky. Prečo?

"Ak človek zmení prostredie a žije inde, než doposiaľ žil, snaží sa, aby sa necítil bielou vranou, splynúť s prostredím. A jazyk je práve prejavom človeka k tomu, aby sa cítil dobre v prostredí, ktoré si vybral a ktoré sa mu páči." A na záver som chcela vedieť, či sa vracia do Tatier aj dnes? "Snažím sa aspoň dvakrát do roka pozrieť sa do Tatier. Nielen ako spomienku na aktívne roky horolezenia, ale tiež akési občerstvenie toho bežného života v meste. Tatry sú pre mňa vždy, dalo by sa povedať, takým svätostánkom horolezenia."

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah