SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRAŽSKÝ SLOVÁK A PROTIFAŠISTICKÝ ODBOJ

Ku ll0. výročiu narodenia Antona Straku

Rozbitie demokratického Československa po 20 rokoch jeho existencie prežíval Anton Straka ako svoju osobnú tragédiu. V krátkom životopise, ktorý sa uchoval v jeho pozostalosti, napísal v roku l939: "Tragické udalosti z roku l938 zasiahli aj mňa. Bol som ustanovený generálnym tajomníkom čs. delegácie pre rokovanie s Maďarskom, zúčastnil som sa rokovaní s Maďarmi v Komárne a bol som pri viedeňskom rozsudku, ktorý ma pripravil - dúfam, nie na dlhú dobu - o matku a otcov hrob v Košiciach."

Svoj diplomatický post v hlavnom meste Maďarska musel Straka - ako pre maďarskú vládu "persona non grata"- opustiť v roku l936. Keď sa po desaťročnom posobení v Budapešti vrátil do Prahy, ani v zmenených podmienkach neprestal pracovať na vzájomnom zbližovaní našich národov a tvorcov ich literárnych a umeleckých hodnot. Ku koncu tridsiatych rokov sa čoraz pevnejšie primkol k širokému demokratickému frontu na obranu republiky a po mníchovskej zrade bolo preň samozrejmé, že sa zapojí do podzemného hnutia odporu.

Jeho dávny priateľ, maďarský spisovateľ József Nádass vo svojej autobiografii takto spomína spomína na Prahu tej doby: "...každý zostarel, a Tóni Straka azda ešte viac než ktokoľvek iný. Pochováva svoj sen, naivný sen, klamnú vidinu protifašistického zomknutia Československa a Maďarska." Skutočnosť bola však trochu iná; vľúdny priekopník vzájomného porozumenia národov sa nevzdal svojich ideálov, naopak - čím bola situácia vážnejšia, tým odhodlanejšie za ne bojoval. Pre svoju činnosť musel nachádzať nový rámec a iné podoby.

Rostislav Korčák, s ktorým A. Straka spolupracoval už v redakcii časopisu Slovenský východ, v povojnovej reminiscencii vyzdvihuje jeho statočnosť ako príslušníka odbojovej skupiny, sústredenej okolo ilegálneho časopisu Český kurýr, ktorý začal vychádzať dňom l0. februára l939. Bol nielen jeho autorom, ktorý doň prispieval napr. článkom o potrebe zásadne novej zahraničnej orientácii budúceho Československa, ale aj jeho horlivým kolportérom. O tejto oblasti práce svojho muža toho veľa nevedela ani jeho manželka, ktorá neskoršie, po vojne napísala: "O své ilegální činnosti se doma blíže nezmiňoval, aby uchránil rodinu..."

V protektorátnom ovzduší na Antona Straku silne zaposobila osobnosť Emila F. Buriana a čarovná atmosféra jeho odvážneho divadla. V júli roku l939 sa stal spoluzakladateľom a aj tajomníkom Kruhu přátel D40. Vdova pani Věra Straková spomína aj na to, že jeho posledný šéf v kultúrnom oddelení tlačového odboru prezídia ministerskej rady, akýsi von Hoppe mu dorazne radil, aby prestal s činnosťou, súvisiacou s divadlom E.F. Buriana, ale on pokračoval. Kruh priateľov čoskoro rozvinul takú aktivitu v širokej verejnosti, že získal za členov tisíce jedincov a rodín, nielen v Prahe, ale aj v iných mestách, dokonca vo Viedni. Jeho posobenie malo výslovne protifašistický charakter a trvalo až do prepadnutia divadla a zaistenia členov jeho vedenia a ich spolupracovníkov gestapom l2. marca l94l.

Stojí tu za zmienku ešte jedna významná kultúrna udalosť, ktorá sa odohrala krátko predtým, vo februári l94l. Priečelie nemeckého divadla pri hlavnej stanici "zdobila" nemecká zástava s hákovým krížom. Na druhom brehu Vltavy, v Umeleckej besede, usporiadal Anton Straka literárnoumelecký večer,, na ktorom poprední českí umelci recitovali preklady Adyho básní a Václav Holzknecht hral Bartókovo Allegro barbaro.

Straka bol uvaznený a odsúdený na tri roky straty slobody. Hlavnú príčinu jeho zatknutia videli príbuzní, priatelia a spolupracovníci v angažovanosti na činnostiach, ktoré sa pokladali za "Ríši nepriateľské" Keď si však odsedel vymeraný trest, neprepustili ho na slobodu, ale bez ďalšieho rozsudku putoval ako nežiaduci živel do pevnosti v Budyšíne a odtiaľ ďalej, do koncentračného tábora Gross Rosen, z ktorého vo februári l945 nastúpil na pochod smrti, kde mizne jeho stopa... V neľudských podmienkach nacistického vazenia aj lágra statočne znášal svoj osud a svojich ilegálnych spolupracovníkov nikdy nezradil, čo dokazuje o. i. skutočnosť, že Český kurýr po Strakovom zaistení a odsúdení.neprestal vychádzať.

JURAJ SZÁNTÓ


Zpět na obsah