Hlásateľ Dalibor Stuchlý

Sú ľudia, ktorých sme nikdy v živote nevideli, ale roky sme sa stretávali s ich hlasom, takže sme mali napokon pocit, že ich veľmi dobre poznáme, že to sú nám blízke duše, ktosi, koho stačí len osloviť a zdôveriť sa mu. Tento zázrak dokáže vlastne len rozhlas. A nepochybne mi dáte za pravdu, že po dlhé desaťročia vyvolávali takýto milý a prívetivý pocit aj slová hlásateľa československého a neskôr českého rozhlasu Dalibora Stuchlého, rodáka z Košíc. Stretávali sa s nimi najmä tí, ktorí sa zaujímali o vážnu hudbu, ale aj o kultúru ako takú...

Dalibor Stuchlý sa narodil v Košiciach, i keď mal oboch rodičov Čechov. Jeho otec bol jeden z prvých zamestnancov Československého rozhlasu vôbec. V čase, keď skončil vojenskú službu, sa práve rodil rozhlas a v Prahe doň hľadali okrem iného aj technikov. Vtedy, konkrétne v roku 1927, sa hneď začali budovať aj pobočky rozhlasu - v Brne, Ostrave, Bratislave a Košiciach. A tak ho poslali do Košíc na výpomoc pri zakladaní tunajšej stanice. Svojej snúbenici odtiaľ písal, ako sa mu v tomto meste veľmi páči, ako sa mu za ňou cnie a že už hľadá byt. Svadba bola ešte v kostole sv. Ludmily v Prahe, ale krstiny ich syna Dalibora už v košickej sv. Alžbete.

"Otec a jeho kolegovia boli partia ľudí nadšených pre nové technické vymoženosti," spomína pán Dalibor. "Autobusom chodili propagovať rozhlas po celom východnom Slovensku, i po dedinkách v Tatrách. Tomuto regiónu sa venovala aj v rozhlase veľká pozornosť, lebo východ Slovenska a jeho svojbytný folklór vtedy nebol v Čechách až taký známy. Cítili sme sa v Košiciach veľmi dobre, ako medzi svojimi a Slovensko sa zasa naopak rado zoznamovalo s českou a moravskou kultúrou. Len čo ja viem, v košickom rozhlase začínali takí muzikanti ako Alois Klíma, Václav Smetáček, Oskar Nedbal, Vítězslav Novák a ďalší."

Dalibor Stuchlý prežil na východe Slovenska, ako sám hovorí, krásnu časť detstva. S láskou spomína na svoju prvú učiteľku a opatruje doma pôvodný slovenský šlabikár i prvé fotografie zo školy. Prišiel však nechvalný rok 1938 a všetci Česi sa museli zo Slovenska vysťahovať. Rodina Stuchlá sa vrátila do Prahy, kde otec pokračoval vo svojej rozhlasovej práci. Dalibor mal vtedy deväť rokov.

Už počas štúdia na obchodnej akadémii začal k rozhlasu čím ďalej viac inklinovať. Zamiloval si najmä hudobné, dramatické a náučné programy. "Česi svojmu rozhlasu rozumeli aj počas nemeckej okupácie," zamýšľa sa Dalibor Stuchlý. "I ja som si vážil relácie, v ktorých ani v tých časoch nevymizla čeština a akýsi národný prvok, i keď boli pochopiteľne do určitej miery cenzurované."

Už počas štúdií, ako napokon veľa mladých ľudí, chodil do Sokola, kde mali aj vynikajúci zbor, a spev ho doslova chytil do svojich nenapodobiteľných sietí, v ktorých pán Dalibor zotrval až podnes. A rád. Dostal sa do Kühnovho zboru pre dospelých, ktorý niesol názov Český spevácky zbor, potom Filharmonický zbor. Neskôr, počas náročnej rozhlasovej práce, na to už čas veľmi nemal a na roky sa spevu spreneveril. Po odchode do dôchodku sa však k nemu opäť vrátil a dnes spieva v zbore Kantores Pragensis v kostole u sv. Jakuba v Prahe a v zbore Ústavu dopravného projektovania. Ale to trochu predbiehame...

Spieval samozrejme i počas vojenskej služby, ba ešte rok po jej skončení zostal zamestnancom Vojenského umeleckého súboru. V tom čase sa prihlásil na konkurz do rozhlasu na miesto hlásateľa a od začiatku roku 1954 túto prácu vskutku vykonával až do predvlaňajška. V rozhlase bol celých štyridsaťštyri rokov!

Dalibor Stuchlý sa stal jedným zo skúsených a ostrieľaných hlásateľov a jeho rozhlasové zážitky by sa dali spísať do objemnej knihy. Uvádzal napríklad prvý let človeka do vesmíru, rovnako ako množstvo najprestížnejších koncertov, napríklad Pražských jarí, keďže mal k hudbe a spevu veľmi blízko. Známe a obľúbené boli tiež prenosy koncertov z českých a rakúskych zámkov. V osudnom auguste roku 1968 zohrali redaktori a hlásatelia Československého rozhlasu, ako všetci dobre vieme, veľmi významnú úlohu. Boli to práve oni, kto až do poslednej možnej chvíľky pravdivo informoval obyvateľov okupovanej krajiny. Dalibor Stuchlý bol medzi nimi. Vysielalo sa z niekoľkých utajovaných miest. Väčšina zamestnancov však zostala v rozhlase, ale v časti, ktorá nebola veľmi známa. V čase utriasania sa situácie mal haváriu, operovali ho a bol dlhodobo chorý, takže ho nepostihli ani rozsiahle previerky v rozhlase. Zostal a venoval sa najmä hudbe. Poslednú Pražskú jar uvádzal v roku 1998. V roku 1984 bol ocenený vyznamenaním Zlatý mikrofón. Po novembri 1989 začal robiť aj redaktora, do tejto práce sa zapojili mnohí hlásatelia - pripravovali rozhovory s osobnosťami a podobne.

"Celý život nás učili, že musíme nielen robiť kultúrne programy, ale ich aj kultúrnym spôsobom servírovať," komentuje svoju veľmi kultivovanú prácu i precíznu češtinu v narážke na mnohých terajších moderátorov najmä komerčných rádií. "Je predsa rozdiel, či vám v reštaurácii donesie jedlo špinavý, rozgajdaný čašník s prstom v polievke alebo elegantný uhladený muž v smokingu..."

Dalibor Stuchlý sa veľmi teší na tohtoročnú dovolenku - chystá sa totiž pripomenúť si práve svoje detstvo strávené v Košiciach a ich okolí. Za roky sa tam nepochybne veľa zmenilo, ale verí, že mnohé známe kúty zostali rovnaké. Tvrdí, že spev mu natoľko vypĺňa voľný čas, že za dlhoročnou prácou sa mu ani necnie. Na chvíľu pri tomto skonštatovaní zmĺkne, zamyslí sa. "Okolo rozhlasu však radšej nechodím, aby mi to nebolo ľúto," dodá s plachým úsmevom.

:

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah