SLOVENSKÉ DOTYKY
 

KEĎ SI VÁS VŠIMNÚ V PRAHE, UZNAJÚ VÁS AJ DOMA

S herečkou a speváčkou Szidi Tobias

Herečka s hlbokým hlasom Szidi Tobias prežíva obdobie očakávania - v jeseni sa jej narodí druhé dieťa a na Vianoce by malo byť na svete aj druhé CD. Diváci na Slovensku ju videli začiatkom júna na STV v novom televíznom filme Petra Krištůfka "Dlhá krátka noc". Szidi Tobias spieva texty Michala Horáčka, ktoré zhudobnil Jarda Svoboda v novom albume "Tak to chodí". Na ďalších pesničkách už spolupracuje s Petrom Hapkom a v Čechách sa o nej začína hovoriť ako o novej Hane Hegerovej.

Čím sa momentálne cítite viac? Herečkou alebo speváčkou?

- Ani neviem, či sa to má diferencovať. Obe polohy mi asi splývajú. Najjednoduchšie asi bude, keď na tú otázku odpoviem takto: Momentálne chcem viac spievať. Nechcem odložiť herectvo, ale chcem sa viac venovať hudbe. Oboje sa nedá robiť naplno poriadne. Spev je drina, ale príjemná. Ako každá práca, ktorá má byť robená zodpovedne, vyžaduje si plné nasadenie.

Vaša platňa "Divý mak" vyšla pred štyrmi rokmi. Dostalo sa jej uznania, ale decentne - zostala v kategórii hudobných lahôdok. Oveľa väčší rozruch je okolo českého albumu "Tak to chodí". Už dávnejšie ste sa chystali zabúchať na brány Prahy a podarilo sa, ale - ako sa to robí?

- Pomohli mi priatelia. S Ivanou Chýlkovou sme hrali vo filme "Vášnivý bozk" a odvtedy sme priateľky. Upozornila Michala Horáčka na môj album "Divý mak" a on ma zaradil do svojho nového projektu. Spieva tam aj Ivanka.

Čo konkrétne na CD "Tak to chodí" spievate vy?

- Tri šansónové skladby - pieseň "Kirké" o žene, ktorá vraždila mužov, uspávanku "Tak dobře, ještě chvíli" a "Deset spravodlivých", ktorú spievam s Janom Spáleným. Aranžmán niektorých piesní robil Milan Vyskočáni, náš skladateľ, dokonca aj naspieval jednu skladbu: "Nemůžeš usnout".

Zmení sa po pražskom úspechu niečo pre vašu hudobnú skupinu aj doma?

- Určite, už to cítime. Keď si vás všimnú v Prahe, uznajú vás aj doma. Už sa na nás pozrelo inými očami aj naše vydavateľstvo B.M.J. Na nový album s pracovným názvom "PUNTO FÍJO" dostaneme viac peňazí, nemusíme sa tak strašne trápiť, môžeme sa uvoľniť.

Ten album bude iba z vašej produkcie alebo na ňom bude aj Hapkova hudba?

- Album pripravuje naša trojka - tá istá, ktorá nakrútila "Divý mak" - Milan Vyskočáni (hudba), Peter Lipovský (texty) a ja. O prvom albume sa hovorilo, že je nadčasový, chválili ho, ale zostalo len pri rečiach, nijakú väčšiu podporu sme necítili. Teraz, keď sa pán Horáček nechal počuť, že existujeme, že existuje "Divý mak", tak už sa o tom hovorí inak aj na Slovensku. Žiaľ, stále platí, že doma nikto nie je prorokom.

Ale obdiv divákov ste získali. Niektorí si vás spájajú s postavou Anjela v kultovom predstavení hry Ruda Slobodu "Armagedon na Grbe", tí čo počúvajú vašu hudbu, si vás zasa spájajú s "Divým makom". Čo ste teda - nežný anjel či divý mak?

- To, že ma spájate s anjelom, je mi veľmi príjemné. A ten názov "Divý mak" mi je tiež blízky - vybrala som ho ja. Mám veľmi rada divý mak - nehu a divokosť v jednom. Každý z nás má v sebe asi niečo rebelské a zároveň anjelské.

Chodí Astorka, divadlo náročného diváka, aj na zájazdy?

- Divadlo musí chodiť na zájazdy, lebo to dopĺňa kasu. Naše divadlo je totiž na "prázdnom" bode. Niečo sa musí udiať, aby sme sa zasa pohli dopredu. Čo, to ja neviem. Komerciu robiť nechceme, muzikál by divadlo neunieslo, ale niečo treba vymyslieť. Pociťujem stagnáciu: pred desiatimi rokmi sme kvitli, teraz je to iné. Máme ťažké tituly, sú určené pre diváka, ktorý si nás predtým našiel, no teraz nás akosi prestal hľadať.

Prečo myslíte, že sú diváci Astorke neverní?

- Neviem, či sú neverní, možno sú aj oni len unavení. Ako my. Možno to vyplýva z toho, že sme si všetci našli únikové, presnejšie alternatívne cesty. Nežijeme len z dabingov, ale hosťujeme po iných divadlách, niektorí kolegovia sa dali aj na komerčnú koľaj a možno aj preto sme stratili diváka. Divák vidí istú tvár sprofanovanú v reklame alebo v slabej veci a potom jej už neverí v náročnej hre. Ale - možno je to iba v tom, že sme sa prestali pozitívne motivovať.

Myslíte tým, že chýba nadšenie?

- Vyčerpali sme rezervy. Nadšenie je tiež preč. Ale to je pochopiteľné - za ten plat už naozaj nadšený nemôže byť nikto. Ľudia si myslia, že herci sú veľmi dobre zarábajúci darmožráči. Mám však stále osem a pol... Ale nejde len o peniaze. Myslím si, že osobne som prestala motivovať svojich kolegov, a to sa mi zdá smutné. Sme spolu desať rokov. Je to ako keď sa dospievajúce dieťa chystá preč z domu. Tak ako to býva v živote. Mnohí z nás si to nechcú priznať. Niečo sa musí stať...

Mohli by ste urobiť kariéru v Čechách ako speváčka Ester Kočičková. Viete si predstaviť, že máte vlastnú šou?

- Bavilo by ma robiť rozhovory s obyčajnými ľuďmi, predstavujem si reláciu v noci. Chcela by som im nejako pomôcť. Som skutočne prejedená programov s celebritami, s "populárnymi ľuďmi". Donekonečna sa opakujú. Chcela by som robiť rozhovory o ozajstnom živote, možno by ľudia mohli vystupovať aj anonymne a možno by im iní mohli radiť. Niečo také by ma bavilo. My sa tu v Bratislave cítime ako pupok sveta, nikoho nepočúvame. Keď prídem na východ, hovoria mi: Len sa neposerte v tej Bratislave. Myslíme si, že tu všetko vieme...

Medzi Maďarmi sa cítite lepšie ako medzi Slovákmi?

- To sa tak nedá povedať. Želala by som si žiť bližšie pri Maďaroch preto, aby aj moje deti vedeli po maďarsky, aby boli dvojjazyčné ako ja. Vidím na synovi, že keď nie je nútený druhú reč používať, už to nie je ono. Vie síce hovoriť, ale nie plynule.

Pocítili ste niekedy útok na svoju príslušnosť k maďarskej menšine, na svoju maďarčinu?

- Zažila som to. Nájdu sa takí idiotskí ľudia, ktorí dávajú najavo Maďarom, že sú menejcenní. Viem sa však na to veľmi nahnevať a dotyčný si to odo mňa odnesie. Raz som sa so synom rozprávala po maďarsky v obchode a jeden starý človek zahundral: Maďari špinaví. Tak som na neho spustila, že všetky košíky zastali v pohybe, všetko zmeravelo a on utiekol. Je to ako s Cigánmi - nadávame na nich, a pritom vyhlasujeme, že nie sme rasisti. My, žiaľ, rasisti sme.

Otcom vášho druhého dieťaťa je Peter Lipovský, ktorý vám píše texty. Čo vás dalo dovedna? Najprv bola láska, a potom kapela alebo naopak?

- Anjel strážny nás dal dokopy a všetky sily nám nadŕžali. Ale - dali nás dokopy aj starosti. Boli sme dlho priatelia, potom celkom prirodzene vzťah prerástol do lásky. Peter je nesmierne nadaný človek, obdivujem ho.

Dnes sa ľudia uspokoja, keď majú jedno dieťa. Vy ste sa odhodlali v období, keď chcete uspieť ako speváčka, na druhé. S dcérou Petra Lipovského z prvého manželstva už budete mať tri deti. Je to odvaha.

- Myslíte, že to je odvaha? Aj ja som si kládla túto otázku, ale uvedomila som si, že keby som takto špekulovala, vzťah by nemohol byť úprimný. Keď som dala syna prvému mužovi, chcela som dať dieťa aj druhému. Napĺňa sa mi tak život, aký som chcela žiť.

HELENA DVOŘÁKOVÁ


Zpět na obsah