Prvá dáma Slovenskej republiky Silvia Gašparovičová

Pred časom sme si zvolili na Slovensku nielen prezidenta, ale aj prvú dámu. Je ňou Silvia Gašparovičová. Svoju novú úlohu však nechápe iba ako reprezentáciu krajiny. Ako sama hovorí: Je cieľavedomá a ambiciózna. Zdá sa, že aj pred prvé dámy, ktoré prídu po nej, postaví úplne nové ciele.

Čo vám povedal manžel, keď ste sa dozvedeli výsledok?

- Boli sme spolu, rovnako sme sa tešili. Akosi sme nemali čas to spolu prebrať, pretože nás ihneď obklopili novinári a fotoreportéri. Takmer nás ušliapali. Ale bolo to milé, spontánna radosť všetkých.

Sú veci, ktorých sa teraz po inaugurácii musíte vzdať. Uvažovali ste už nad tým, čo to bude?

- Určite sa budem musieť vzdať svojej práce v súkromnej stavebnej firme. Nebudem robiť ani znalecké posudky na oceňovanie stavieb. Ale azda si to vynahradím novou prácou.

Mienite založiť nadáciu. Prečo?

- Určite chcem pomáhať aj charite. Len nechcem zakladať novú nadáciu len preto, aby niesla moje meno. Venovať sa chcem pomoci vo vzdelávaní. Čiastočne som už v tejto oblasti pracovala. Problémy štúdia, ale i nezamestnanosti, ktorá súvisí so vzdelaním, si zaslúžia väčšiu pozornosť. Najmä keď sa pripravuje spoplatnenie štúdia. Asi nie každý bude na to mať. Preto by som chcela podporovať programy rozvoja vzdelávania, najmä u strednej generácie. Pre týchto ľudí chcem pomôcť hľadať programy, ktoré by pomohli ich rekvalifikácii a začleneniu do života. Uvažovala som aj o väčšej podpore vzdelania pre hendikepované deti.

To však nie je veľmi ľahké. Nebola by charita jednoduchšia?

- Určite, ale nikdy som nešla jednoduchšou cestou. Toto ma viac uspokojí a budem môcť aj viac dosiahnuť pre niekoho, kto to potrebuje.

Povedala by som, že takýmto postojom sa dostávate ako prvá dáma predsa len ďalej než len k reprezentovaniu...

- Vyštudovala som stavebnú fakultu, postgraduálne aj hospodárske právo. Keď som pracovala na ministerstve stavebníctva, zaoberala som sa dosť legislatívou. Najmä tam som videla mnohé možnosti zlepšenia - aj pre organizácie, aj pre školstvo... Moje snahy teda vychádzajú aj z týchto skúseností.

Zostaňme ešte pri reprezentovaní. Vy teda nechcete byť len "príveskom" svojho manžela?

- Dúfam, že sa mi to podarí a naplnia sa moje ambície. Vždy som ciele, ktoré som si pred seba postavila, aj dosiahla. Aj keď by som nesplnila všetky, tak aspoň väčšinu.

Inými slovami: Chcete byť plnohodnotným partnerom prvému mužovi republiky.

- Určite. Asi by som ťažko znášala, keby som bola iba na reprezentáciu. Chcem pracovať ďalej.

Prečo ste vlastne odišli do súkromného sektora?

- V štátnej správe som naposledy pracovala v roku 1991 na ministerstve. Tvrdo som pripomienkovala aj zákon o decentralizácii štátnej správy. Pripomínala som, že to nejde bez peňazí. Odvtedy sa to však vôbec nedoriešilo. Aj preto som vlastne odišla z ministerstva - všetko sa hýbalo pomaly. Povedala by som, že na ministerstvách v tom čase nebol záujem ísť pri nových zákonoch do hĺbky, nadväzností a dopadov.

Nechceli ste aj vy ísť do politiky?

- Veľmi som sa angažovala, to je pravda. Bola som jednou zo zakladateliek VPN na ministerstve. Nešlo mi o funkcie, ale o zmenu práce. Ale to bol boj s veternými mlynmi...

Zrejme ste cieľavedomá aj ambiciózna, či nie?

- Asi oboje.

Takže sa s manželom dopĺňate?

- Keď manžel dostal ponuku pôsobiť ako generálny prokurátor a potom predseda parlamentu, stiahla som sa z aktívnej politiky a verejnej činnosti. Dvaja v takýchto funkciách, to by domácnosť nefungovala. Potrebujú ma deti aj vnuci.

Neľutujete, že ste sa rozhodli iba podporovať manžela?

- Nie, manžel má na politiku väčšie predpoklady. Nebolo mojou ambíciou získať nejakú funkciu. Ale myslím si, že sa nestratím ani teraz.

U nás nie je veľmi zvykom, aby manželka vystupovala vo volebnej kampani. Ako na vás ľudia reagovali?

- Hoci je všade inde bežné, že manželka všade chodí s manželom, tu to ešte nie je. Ale v závere som chodila a boli priaznivé ohlasy.

Nemáte pocit, že máte zrazu dosť priateľov?

- Myslím, že ani nie. Mali sme dosť priateľov a priaznivcov už dosť dlhé obdobie. Je to taká stabilná vrstva, ktorá s nami sympatizovala a podporovala nás.

Do ktorej izby vášho bytu sa politika nedostala?

- Možno do spálne. Inak je všade. V kuchyni, obývačke bežne obaja sledujeme všetky politické relácie a diskusie. A hnevá ma, že také zaujímavé relácie idú cez obed v nedeľu. Akoby ženy nemali nárok sledovať ich. Rádio i televízor hučia, aby som ich počula až v kuchyni pri varení. To sa mi zdá absolútne nespravodlivé voči ženám.

Vy tou politikou naozaj žijete.

- Dokonca aj vnuci, ktorí majú šesť a osem rokov. Ten starší vyratúval, koľko percent získal pre deda. Bolo to zábavné, keď hovoril o tom, koľko rodičov jeho spolužiakov a kamarátov pôjde voliť.

Čo hovoria vnuci na to, že dedo vyhral?

- Skonštatovali, že dedovi sa teraz úplne zmení život. Berú to celkom reálne.

Viete, že aj z nich sa stanú známe tváre?

- Dosť im to prekážalo pred voľbami. Odmietali sa so mnou fotiť. Ale aj naše deti sa odmietali s nami fotiť.

Ako reagovali vaši susedia?

- Pobavili ma také veľmi milé reakcie, keď si vzdychli: Azda už budeme mať aj verejné osvetlenie na ulici, keď máme suseda prezidenta. Najbližší susedia sa úprimne tešili.

Ako ste povedali, manžel trinásť rokov pôsobí v aktívnej politike. Zbohatli ste za ten čas?

- Začínala som ako projektantka a vždy som robila navyše. Aj keď som robila na ministerstve, mala som dve alebo tri zamestnania. Istý čas som zarábala viac ako manžel. Pracoval na prokuratúre, keď však podporil Dubčeka, musel odísť. Na škole ten plat nebol bohvieaký. Pritom však veľa publikoval, takže zarobil aj inak. Veľa sme šetrili, vedeli sme ušetriť a zhodnotiť peniaze. Takže sme mali slušný základ, neboli sme chudobní. Chystali sme sa na riešenie bytovej otázky, čo sa nám podarilo síce malým, ale rodinným domom. A to, že má každý svoje auto, to je dnes už predsa nutné a nie je to taká veľká položka. Myslím, že patríme k priemernej kategórii.

Takže, čo vám okrem nervov prinieslo pôsobenie v politike?

- Určite získal manžel v jeho pozíciách väčšie finančné ocenenie. Aj ja som v podnikateľskej sfére mala tiež trocha vyššie ocenenie. Takže finančne sme si polepšili. Ale nervov to stálo veľa... Podnikať a pôsobiť v politike je veľmi ťažké.

No a nevzdychli ste si občas: Bolo nám toto treba?

- Tak to som povedala viackrát. Keby mal manžel advokátsku kanceláriu, žilo by sa nám ľahšie a jednoduchšie. Beriem to však tak, že každý je na niečo predurčený a zmeniť to je ťažké.

LÍVIA ČERNICKÁ

---

Zpět na obsah