Výtvarník Rudolf Sikora

Od 9. júna až do 10. septembra tohto roku vystavuje vo Veľtržnom paláci Národnej galérie v Prahe významný slovenský umelec Rudolf Sikora. Ako sa uvádza na internetových stránkach Národnej galérie v Prahe - " Rudolf Sikora patrí k najvýraznejším slovenským umelcom, ktorý naviac aj podstatným spôsobom ovplyvnil českú výtvarnú scénu. Prostredníctvom rôznych umeleckých druhov, techník a postupov reflektuje množstvo výrazných tém - z umeleckej oblasti napríklad stály vplyv klasickej moderny na umenie 20. storočia (dlhodobý cyklus Pre Maleviča); politické či ekologické problémy (séria Z mesta von), či kozmologické štúdie (Čierne diery, Antropický princíp a.i.). Retrospektívna výstava predstaví práce staršieho charakteru a v Malej dvorane aj nové veľké objekty, ktoré završujú Sikorov cyklus Pre Maleviča, vrátane dvoch nových realizácií, koncipovaných pre priestor Veľtržného paláca.

Rudolf Sikora je umelcom, ktorý pred rokom 1989 takmer nesmel vystavovať. Aj keď vďaka úspešným pokusom prepašovať aspoň časť jeho diela do zahraničia (väčšinou veci na papieri a diapozitívy), svet naňho nezabudol a jeho diela sa objavovali na výstavách v západnej Európe. Po roku 1989 patrí k najčastejšie vystavujúcim slovenským autorom v Európe i v ostatnom svete. Aj priestor, ktorý pre neho vytvorila Národná galéria v Prahe je naozaj veľkorysý. Treba pripomenúť, že pri príležitosti Sikorových 60-tín mal autor na Slovensku, ako sám hovorí, jednu dobre utajenú výstavu v bratislavskej Inchebe. V SNG by sa mal predstaviť až na budúci rok. Ani to ešte nie je celkom isté. Treba ešte doplniť, že Rudolf Sikora je profesorom. Učil na VŠMU v Bratislave i v Prahe, učí na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Je členom viacerých odborných a výberových komisií na Slovensku i v Čechách. Svojim dielom je zastúpený v mnohých významných štátnych galériách i v súkromných zbierkach.

Myslíte si, že človek ľahšie podľahne diktátu totality, alebo diktátu peňazí?

Už som to hovoril v jednom interview, keď sme porovnávali našu generáciu s mojimi žiakmi. A povedal som, že rovnakým nebezpečenstvom sú zatvorené aj otvorené hranice. Keď máš zatvorené hranice a si "fanatik", tak ako fanatik prežiješ a robíš. A keď máš otvorené hranice, máš ohromné množstvo lákadiel. Ja sám poznám talentované decká, naozaj talentované, ktoré sa dali zvábiť iným svetom. A žijú v inom svete, hoci študovali výtvarné umenie. Nemožno im to zazlievať. Myslím si, že je to rovnaké. Totalita ťa zničí, silných nezničí. Takisto peniaze, zase prežijú len silné charaktery. Peniaze nakoniec nie sú zlé. Ja som teraz prvý raz niečo zarobil a dal som to naspäť všetko do umenia. Veď aj tá výstava sa volá "Sám proti sebe". Nie je to náhoda, že som niekoľkokrát robil cyklus s týmto názvom. Normálni ľudia, robia, zarobia peniaze, užijú... A ja? Zase ich len vrazím do umenia. Pritom spoločnosť to ani nechce! Cítim to, ako nás tá spoločnosť nechce! Na Slovensku je výtvarné umenie úplne na okraji. Ani jedna porevolučná vláda si jednoducho nevytvorila jednoznačný vzťah ku kultúre. Ten môj cyklus sa aj preto volá Sám proti sebe. Pretože mám pocit úplného násilia na sebe. Lebo niekedy idem sám proti svojmu zdraviu, makám, nespím, zžieram sa, chcem čosi povedať, naháňam peniaze, aby som mohol urobiť to, čo chcem, pretože, ako vidíte, na výstave mám veľa veľkých vecí. Bojujem s priestorom. Ja som mal stále tendenciu robiť veľké veci a Klára Bočkayová mi kedysi povedala, že robím nad pomery. Ona to myslela, že vôbec nad pomery možností, technologické, priestorové, výstavné... Ja som veci, ktoré sú v dvorane Veľtržného paláca, na Slovensku nikdy nevystavoval. Aj preto hovorím, že idem sám proti sebe.

A treba povedať, že k vašej šesťdesiatke sa vám dostalo takej pocty, akú vo "Veľtržáku" ešte nemal asi žiadny žijúci umelec - dostali ste k dispozícii jeden a pol poschodia. Teda jedno celé poschodie plus dvoranu Veľtržného paláca. Ako je možné dostať takýto priestor?

Sám som prekvapený, že sa to všetko takto zomlelo. Je pravda, že som tu už mal mať výstavu, ale v inom čase. Hovorilo sa o tom hneď po revolúcii, potom to trochu utíchlo. Neskôr pripravil projekt Jiří Zemánek, ktorý robil výstavu Milanovi Grygarovi a Stanislavovi Kolíbalovi. A potom mal v pláne mňa. Zemánek ale odišiel z "Veľtržáku" a jeho program sa skončil. No a teraz som celkom rád, že sa to posunulo, lebo vtedy som mal byť "len" na poschodí a teraz mám aj tento priestor dole, a tak mám možnosť v dvorane urobiť projekt - súčasné veci, a na poschodí východiská, teda tie veci, čo čiastkovo ľudia poznajú.

Na poschodí mám aj 60. roky, čo ľudia nepoznajú. Mám tam začiatky konceptu, ekologické obdobie zo začiatku 70. rokov, potom tú druhú polovicu, kde som už začal subjektivizovať pohľad, pretože, ako som sa už dávno opýtal "Je vesmír bez nás?" Tam to už vyústilo v tých energiách, antropizoval som vesmír, začal som robiť projekty "antropický princíp", kde som prišiel k tým znamienkam vzniku a zániku a z toho som urobil to premietanie vesmíru na našu oblohu. Teda v prvej polovici som objektivizoval stav sveta, druhá polovica, to už bol taký subjektívnejší pohľad na stav sveta, nielen na našu zem. A na pozadí tých veľkých časopriestorov som sa vracal viac k človeku samotnému. A sú tam samozrejme aj tie moje mohyly, veľké objekty, neskôr ohmatávania hrobu a potom už prechádzam k tým Malevičovským témam. Predsa len si myslím, že keď návštevníci uvidia ekologické obdobie, kozmológiu 70. rokov, keď uvidia ten antropický princíp, tie rozpady, ktoré tam mám, akoby som sa sám rozpadal, sám nad sebou pochyboval, a potom prichádzam v 90. rokoch najskôr k takým adoráciám, citáciám Maleviča a neskôr až k tvrdej konfrontácii s tou dobou, keď oni v 20. rokoch snívali o novom živote, o novom človeku, o novom umení... a nakoniec vieme, kde sa to všetko skončilo. Tak to bol môj záujem ukázať a myslím, že sa mi to aj podarilo.

Čo je pre mňa zaujímavé, že Malevič svojím čiernym štvorcom, bielym štvorcom, svojím výtvarným prejavom inšpiroval a dodnes inšpiruje umelcov po celom svete k adoráciám, ako vy hovoríte, či k interpretáciám. Ale vo vašom prípade, výtvarníka - konceptualistu, ho neinterpretujete cez to výtvarné, alebo presnejšie nielen cez to výtvarné, ale najmä tematicky, v súvislostiach doby, ktorú žil.

Nejde ani tak o Maleviča, ako o občiansky postoj tých umelcov. Lebo, keby som ja žil v tom období, tak možno rovnako verím v nové umenie, v nového človeka... Koľko úžasných ľudí tej doby, o niektorých ani nevieme, končili v gulagoch. Ja som videl napríklad výstavu suprematizmu, kde boli desiatky a desiatky mien, a ja som bol šokovaný, koľko tam je ľudí, ktorých som nepoznal a ktorí skončili, ani nevieme kde...

Keď už hovoríme o zaujímavostiach vo vašom diele, začínali ste s takými archetypálnymi znakmi: hviezda, kríž, šípka. A aj keď to malo v priebehu vašej tvorby často iný význam, používate ich dodnes. V najnovšej tvorbe je to ten suprematický kríž, ktorý dlhý 7 metrov nesiete na svojich pleciach, a ktorý evidentne nie je len suprematickým krížom, ale opäť aj tým archetypálnym znakom.

Áno, vlečiem ho.... Viete, tá avantgarda sa v 20. storočí raz prijímala, potom zas odmietala, odkaz avantgardy sa stále prehodnocuje. No a ja ten odkaz ťahám z toho 20. storočia do 21. (smiech).

Paradoxne, ten sedemmetrový kríž avantgardy pri svojej šesťdesiatke ťaháte vďaka veľkorysým podmienkam Českej Národnej galérie, ale ako ťahá ten kríž Rudolf Sikora na Slovensku? Tam ho nejako nie je vidieť. Šesťdesiatka a k nej jedna taká dobre utajená výstava, ako ste ju aj vy sám nazvali...

To je tak. Ja som to aj písal, že kedysi sme nemohli v Slovenskej národnej galérii vystavovať, pretože sme to mali zakázané, teraz nemôžeme vystavovať, pretože nemáme kde (smiech), lebo nie sú priestory. Ale pokojne by nás vystavili, čiže to je rozdiel. Ja mám ponuku na budúci rok, ale neviem, čo s ňou? Mám ísť zase do kompromisu? Veci, ktoré sú vo "Veľtržáku" vystavené v dvorane, nemám na Slovensku kde vystaviť! Keď videl jeden teoretik z národnej galérie moje veľké objekty na tej "dobre utajenej výstave" v Inchebe, sám uznal, že mne sa tým, že nemôžem ukázať tie veci, vlastne škodí.

Nie je to trochu symbolické, že autori akoby prerástli Slovenskú národnú galériu? Ja viem, že nie vinou galérie samotnej, ale okolností. Nie je to ale trochu obraz toho, ako sa verejnosť správa k umeniu na Slovensku?

Národná galéria za to naozaj nemôže. Môžu za to podmienky na Slovensku. A možnože sme aj my sami, výtvarníci, za to trochu zodpovední, lebo nedokážeme presvedčiť politikov, presvedčiť verejnosť, že tie priestory sú nevyhnutné. Od výtvarníkov žiadny tlak necítia. Cítia od muzikantov, cítia od hercov. Spoja sa a tlačia, robia lobing. My výtvarníci sme to nikdy nerobili. A keď už nehovorím o slovenských výtvarníkoch, lebo to nie som len ja, mnohí si to zaslúžia, tak treba hovoriť o zahraničí. Pozrite sa do Viedne, do Budapešti, aké mená tam vystavujú! A my? Nemáme priestory, nemáme na poistenie. Všetko nás to obchádza. A tým pádom ani verejnosť nerastie, lebo nemôžu všetci vidieť výstavy vonku. A doma ich nevidia. Musím povedať, že niekedy som zhrozený aj našimi politikmi. Ich predstavou, kde sa končí vizuálne umenie.

Čím to je? Ako to zmeniť?

Od 90. roku, keď sme verili, že sa niečo zlepší, ani jedna vláda nenašla naozajstný vzťah ku kultúre. Taký naozajstný vzťah, že by si uvedomila, že Slovensko má kultúrne zázemie a že to treba využiť. A tu nehovorím len o nás výtvarníkoch. Máme predsa pamiatky. Od románskej architektúry až po súčasnosť. Máme čo ukázať. Môžeme to spojiť s cestovným ruchom, ukázať staré i nové a uveriť, že s tým môžeme ísť do Európy. Ale tu ešte žiadna vláda neuverila.

Trochu to zvulgarizujem a zároveň vyjadrím porozumenie nad tým, že železničiar či podnikový právnik si to neuvedomí, že mu je bližšie behanie, boxovanie či bicyklovanie, ale čo robí tá intelektuálna špička okolo nich? Akými poradcami sú obklopení? Akú silu má slovo ministra kultúry? V akom stave sú galérie od národnej až po tie regionálne, aká je ich návštevnosť? Ako sa k výtvarnému umeniu stavia naše školstvo?

To je asi aj výsledok chýbajúcej tradície u nás.

Čiže musíme počkať? Dozrieť?

Dozrieť, ale to je vo všetkých okolitých krajinách. Aj v Čechách nadávajú, ako sa dáva málo peňazí na umenie. Ale zase dávajú ďaleko viac, ako u nás. A ak niekde dávajú menej, zas sú tam daňové úľavy a iné mechanizmy podpory umenia. Všetky veľké štáty, Francúzsko, Nemecko obrovsky dotujú umenie. U nás sa s nimi samozrejme nemôžeme porovnávať. Ale ja si myslím, že Poľsko napríklad tiež nie je na tom ekonomicky najlepšie, východiská sú podobné, ale dávajú na kultúru ďaleko viac. A to len preto, že ich vzťah ku kultúre bol vždy väčší! Aj u politických špičiek. Politické špičky u nás vzťah ku kultúre nemajú! A keď, tak ho len predstierajú! Nemajú víziu!

Vy ste konceptuálny umelec, okrem toho je o vás známe, že ste občiansky aktívny. Nakoľko je pre vás ako umelca politika témou?

Veď aj v Národnej galérii mám l´Arc de triomphe Bosna, Bosna. Vystavoval som to po celej Európe, kde som to robil vo veľkých galériách. Dielo vzniklo hneď, keď to v Bosne začalo vrieť v roku 93. Po skončení vojny ma zavolali aj do Bosny, do Sarajeva, čo bolo pre mňa úžasné vyznamenanie. Bolo nás tam šesť ľudí zo sveta. Medzi nimi napríklad aj Yoko Ono. Mal som vtedy taký zvláštny pocit, až som sa hanbil, keď som tam videl mladých ľudí bez končatín, keď som sa s tými osudmi zoznámil, že čo im už my môžeme po tých hrôzach, ktoré prežili, povedať umením. Ale oni boli šťastní a hovorili, že práve to je veľmi dôležité, vrátiť sa čo najskôr do normálnych koľají, znovu sa zapojiť do diania. Ale aj tak to bol pre mňa šok vystavovať v zničenom meste, ktoré som raz navštívil aj pred vojnou.

Máte šesťdesiatku, mimochodom všetko najlepšie, aj keď dodatočne. Bilancujete na skvelej adrese v Prahe, čo ďalej?

To je dobré! Viete ja ako pedagóg mám vždy okolo seba mladých ľudí, do zrkadla sa pozerám len raz denne, takže okolo seba vidím najmä mladosť. Mám pocit, že ešte mám čo povedať. Samozrejme, telo dáva signály, že mám už svoj vek. Viem, že nejdem na špici nejakých najnovších tendencií. Ale, čo to znamená? Ja som vstúpil do umenia v 60. rokoch minulého storočia. A aj keď so sebou nesiem skúsenosť tých predchádzajúcich rokov, mám aj dnes právo vyjadrovať sa k dnešku. Ak mám právo žiť, mám aj právo vyjadrovať sa k životu. Aj keď to možno niektorým mladým nič nepovie, lebo samozrejme je vo mne cítiť skúsenosť aj 60., aj 70., aj 80., aj 90. rokov. Naopak, bolo by smiešne sa tváriť, ako keby som žil len teraz od roku 2000. A nejde o to, že sa človek usiluje stále ťahať dopredu, stále robiť niečo nové. Ja to hovorím už dlho, že keď človek chce úprimne niečo vytiahnuť zo svojho vnútra, naozaj úprimne, tak musí vydolovať v sebe niečo, čo nie je opakovaním, lebo každý človek je neopakovateľný. A tak aj dnes ešte možno dokážem vložiť tehličku do tej veľkolepej stavby života.

BORIS KRŠŇÁK

---

Zpět na obsah