- Ak sa dnes pozrieme na výsledky prieskumov volebných preferencií, zistíme, že viac ako polovica slovenskej populácie nie je ochotná dať svoj hlas ani jednej z politických strán, ktoré účinkovali vo voľbách v roku 1998. Sú na politickej scéne 5-10 rokov a pokiaľ ich praktická politika navodila súčasný stav, musíme hovoriť o sklamaní. Ak teda dnes úspešne vznikajú nové politické strany (Smer, ANO), je to v prvom rade dôsledok neschopnosti a neúspechu tých, ktorí tu boli dávno pred nimi. Integrovať politický priestor bude potrebné, ale ukazuje sa, že až potom, keď budú občania uspokojení reálnou politickou ponukou, keď nebudú každý rok stále viac a viac sklamaní.

- Prakticky ihneď po skončení ustanovujúceho kongresu sme požiadali o členstvo, respektíve štatút pozorovateľa v Liberálnej internacionále a Európskej liberálnej demokratickej a reformnej strane, ktorá má v 626-členom európskom parlamente 52 poslancov. Toto smerovanie jednoznačne potvrdzujú aj kongresom schválené programové tézy, ktoré dávajú jednoznačný dôraz na podporu hodnôt ako individuálna sloboda, nízky vplyv štátu, lacnejšia štátna správa, podpora súkromného sektoru, zníženie daňového a odvodového zaťaženia, decentralizácia krajiny a podpora regiónov a regionálnych samospráv. Nadväzujeme prvé kontakty s európskymi liberálnymi stranami. Žiaľ, v ČR nie je jasne vykryštalizovaná liberálna strana, sú tu skôr strany s liberálno-konzervatívnou orientáciou. Nadviazali sme však kontakty s Liberálnym inštitútom v Prahe.

- Politických partnerov hľadáme v prvom rade podľa programov a nie osobných sympatií či nesympatií medzi lídrami. Sme strana politického stredu s liberálnou orientáciou a tak programovo blízke subjekty sú pre nás Slovenská demokratická a kresťanská únia, Strana maďarskej koalície, Kresťanskodemokratické hnutie, Demokratická strana (aj keď z hľadiska realizácie praktickej politiky - vari okrem SMK - by tieto strany u mňa vyzerali na reparát). Zároveň si myslím, že tieto politické subjekty nebudú mať väčšinu v parlamente, a tak treba počítať aj so Smerom.

- Všetci vlastníci médii môžu využiť svoj vlastnícky vplyv a aj ho na celom svete využívajú. Každé médium má právo na svoj názor a jeho redaktori spravidla nemajú problém ho aj verejne prezentovať. Mojím vstupom do politiky vznikla na Slovensku určitá neštandardná situácia, ale pre Európu to už nie je žiadna novinka. Nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a individuálne právo vstúpiť do politiky sú natoľko posvätné, že EÚ akceptovala ako bývalého premiéra Portugalska Jeana Pinta Balsemaoa, tak aj súčasného talianskeho predsedu vlády Sylvia Berlusconiho. Stáli na vrchole politickej pyramídy a zároveň boli mediálnymi magnátmi. Bolo to však z ich strany transparentné, každý o tom vedel, a s týmto vedomím pristupovali občania k voľbám. Zdá sa, že podobne sa správa aj Slovensko - veď Markíza je podľa júnových prieskumov najdôveryhodnejšia a od môjho vstupu do politiky dokonca získala v tomto smere 8 percent. Zo zneužívania Markízy ma často obviňujú niektorí píšuci novinári, ktorí zas robia politiku v prospech iných konkurenčných politických strán - len to nie je na prvý pohľad vidieť. Často majú tú drzosť, že sami sa označujú za nezávislé médiá. Markíza, ani ďalšie médiá na ktoré mám určitý vplyv, nie sú o nič menej nezávislé, a nerobia politiku o nič viac ako hociktoré noviny na Slovensku, ale napríklad aj konzervatívny britský denník Times, ktorý priamo vyzval voličov, aby volili Blaira. Takže???

- Po auguste 1998 som zažil najťažší rok svojho života a bolo len veľmi málo ľudí, ktorí mi chceli a zároveň aj mohli pomôcť. Proti nám sa vtedy spojilo celé slovenské podsvetie a vtedajší (ale i niektorí terajší) vládnuci politici sa len blahosklonne pozerali, ako sme bojovali o Markízu, a tajne dúfali, že o ňu prídeme. Dnes už vieme, že celá akcia sa pripravovala aj s tichým súhlasom a skrytou podporou Slovenskej informačnej služby, ale tiež to, že takmer dva roky pokračovala s farizejskou podporou niektorých súčasných politikov, ktorí neváhali pred voľbami verejne "zachraňovať" Markízu, aby sa po voľbách snažili o jej získanie, či aspoň likvidáciu. Žiadny politik, žiadny policajt, ba dokonca žiadna súkromná bezpečnostná služba (a oslovili sme ich sedem) neboli ochotní pomôcť. A tak sme si sami našli ľudí, ktorých druhá strana musela rešpektovať a ktorých dočasná prítomnosť vylúčila silové riešenie konfliktu. Treba si uvedomiť, že na Slovensku (a iste aj v Česku) sa ľudia zo dňa na deň strácajú pre 5, 10 či 20 miliónov a tu bolo v hre 300, možno 500. Ak sme chceli odmietnuť bossom slovenského podsvetia vlastnícky vstup do Markízy, museli sme mať silu to urobiť. Museli sme mať istotu, že to prežijeme. A oni museli vedieť, že ak sa mi niečo stane, bude ma mať kto pomstiť. Na hrubú dieru, hrubá záplata. My sme len bránili náš majetok a využili sme na to všetky dostupné zákonné prostriedky. Som presvedčený, že tí, ktorí ma dnes za to kritizujú, sú sklamaní najmä z toho, že Markíza prežila a že svoje pozície v nej som si obhájil.

- Pokiaľ ide o štáty V4, bola škoda, ak v uplynulých rokoch nemohli využiť synergický efekt, najmä v rokovaniach s EÚ. Sčasti to bolo zapríčinené izolacionistickou politikou bývalej slovenskej vlády, ale tiež nesprávnou počiatočnou eufóriou v ČR, ktorá mala pocit, že je najlepší žiačik, ktorého by ostatní zdržiavali. Roky prešli, veci sa zmenili, a keď som nedávno počul Václava Klausa správne kritizovať Slovensko za predčasné uzavretie kapitoly o voľnom pohybe osôb bez ohľadu na ČR, s potešením som si pomyslel: Och, koľká to zmena! Pokiaľ hovoríme o česko-slovenských vzťahoch, tie sú dnes aj napriek drobným problémom vzorové. Zo srdca želám obom štátom, aby väčšie problémy ani v budúcnosti nemali. Ako väčšina mojej generácie, aj ja som odchovaný na českých filmoch, pesničkách či rozprávkach. Nikdy sme nemali problém vnímať českú kultúru a dlho sme ju považovali za neoddeliteľnú súčasť našej vlastnej. Som si vedomý, že kultúrne dedičstvo Česka je oveľa hlbšie, rozmanitejšie a bohatšie. Úprimne ho všetkým obyvateľom českých krajín závidím, len mi je trošku ľúto, že si tak ťažko a toporne nachádzajú cestu k slovenskému slovu a slovenskému umeniu. Asi sa treba zmieriť s tým, že väčšina novej českej generácie už prakticky nebude poznať slovenskú literatúru, slovenské filmy a bude mať problémy nám vôbec rozumieť. Škoda...