SLOVENSKÉ DOTYKY
 

TVÁR IVANA MISTRÍKA

Smutné výročie

Nie nadarmo sa hovorí, že oči sú oknom do duše; i tvár, pre herca najpodstatnejšia, ako by nepriamo určovala jeho typ a dávala mu pečať jedinečnosti. Ivan Mistrík očaril svojím lyrizmom, chlapčenskou bezprostrednosťou, spontánnosťou ľudskej výpovede. Čím bol starší, tým väčšmi prenikal do jeho výrazu aj tragický prvok. Nie náhodne divadelne skúsený režisér Pavol Haspra videl v ňom hrdinu z ríše Dostojevského, takej vzdialenej, ba protipólnej k Mistríkovmu zdanlivo bezstarostnému mladému rojčeniu.

Mal som to šťastie, že som Ivana Mistríka videl v jeho debute na scéne činohry SND roku 1947: hral chlapca v Bagarovej inscenácii Pogodinovho "Kremeľského orloja". Vtedy mal dvanásť rokov. Ale nebola to len táto postava, veď o niekoľko mesiacov neskôr bol Dieťaťom a Malým Jánošíkom v Bottovej "Smrti Jánošíkovej" (1948), v ďalšej sezóne sme ho videli okrem iného ako Jana v Terenovej a Zacharovej folklórnej kompozícii "Rok na dedine" a Bertík v Millerovej dráme "Všetci moji synovia". Okolo SND krúžil, akoby tušil, že sa sem raz vráti ako zrelý herec. Cesty života viedli ho inde. Musel získať herecké skúsenosti, nemohol zostať chlapčenskou výplňou javiska. V tom sa Ivan Mistrík podobal niekdajším hercom, čo prešli vydrovskou školou praxe a práce na sebe v zápase o seba samého.

Nasledovalo Dedinské divadlo s jednou sezónou, a potom už vstup na Novú scénu. Herectvo v ňom klíčilo; chlapčenská úloha v Bagarovej réžii v ňom podnietila túžbu stať sa hercom. Opustil gymnázium, prešiel na konzervatórium, ale po roku odišiel. Tieto útržky z biografie sú príznačné pre jeho nepokoj a nedočkavosť pri formovaní svojho umeleckého zjavu. Trvalo ho charakterizoval vnútorný nepokoj. Režisérka Magda Lokvencová mu dávala úlohy, ktoré tento nepokoj duše zrkadlili: napríklad Maurizio v Lelliho "Cestách noci" bol jednou z nich. Prekvapoval rozpor medzi jeho mladistvým zjavom a desaťročiami vyčerpávajúcej práce vo filme a na javisku. Keď som o ňom pred štvrťstoročím písal, nazval som profil Herec dlhej mladosti. Udivovala intenzita, s akou žil svoj život a skladal veľkú a prenikavú citovú mapu generácie. Nebol v tomto ohľade výnimočný: podobne žili a tvorili Poliak Zbygniew Cybulski, Francúz Gérard Philipe... Mistrík prežíval svoj čas akoby vymedzený nie pre nekonečný maratón, ale ako prudký let meteora, ktorý sa spaľuje rýchlosťou a vlastným žiarením.

Na Novej scéne mal ako partnerku režisérku Magdu Lokvencovú, ktorá rozumela jeho vnútornému uspôsobeniu; jej vďačí za mnohé, no najmä za postavu Dona Juana vo Frischovej tragikomédii "Don Juan alebo Láska ku geometrii" (1964). Lyrizmus Ivana Mistríka sa v tejto postave snúbil s múdrou skepsou filozofujúceho zvodcu. O rok neskôr ho čaká Dostojevského knieža Myškin (1965) na scéne SND: ako by mal byť herec Mistrík odškodnený za to, že nekráčal alejou oslňujúcich postáv Shakespeara a Moliéra. Pritom táto postava bola vstupná a hral ju ako hosť činohry SND. Bol to jeden z vrcholov jeho hereckej schopnosti odkrývať tajomné zákutia ľudskej existencie. V tomto smere mu vyšla v ústrety aj televízia postavou Doriana Graya v televíznom filme podľa predlohy Oscara Wilda (1969). Herec dozrieval ako víno, ktoré potrebovalo čas. Ten mu život nedožičil.

Telo herca priam predurčuje postavy, ktoré umelec zosobňuje. Mistrík naozaj nemohol ohromovať fyzickou silou, nestretol ho na hereckej dráhe nijaký Herkules, ale nemal šťastie - primerane k svojmu typu - byť Romeom svojej generácie, ani jej Hamletom. Jeho lyrizmus nebol vo veršoch, ktorými by oslňoval. Nikdy sa nezbavil sykaviek; i tento zápor patril už k nemu a divák bral tento zápor ako daň za to, čo mu herec dával. Jeho sila sa nikdy neprezentovala technickými finesami oslňujúcej deklamácie. Skôr zvnútornenie, úsporná mimika tváre, hra očú, mierne gesto patrili k tomu, čo v sebe Mistrík vnútorne niesol, rokmi pestoval a k čomu vo veľkej miere pomohli jeho filmové skúsenosti, pokyny režisérov, filmové predlohy, pre ktoré práve Mistríka vyberali pre české i slovenské filmy. A nezabudnime ani na to, že mal ako partnerov Františka Smolíka a Karla Högera, že spolupracoval na jednej strane s Paľom Bielikom, na druhej strane s Jiřím Krejčíkom. Čo to musela byť za vnútorná sila, aby uchoval seba samého v tom obrovskom tlaku nárokov a požiadaviek! Film a televízia pomáhali vo vedomí divákov ustáliť jeho typ.

Keď si predstavíme desiatky filmov, ktoré Mistrík od roku 1950 nakrútil (prvým filmom bolo "Kozie mlieko" v roku 1950), pochopíme, prečo mu divadelní režiséri zrejme nedávali na plecia balvany; psychicky by neuniesol obrovský nápor, ktorému bol vystavený. Svoj herecký život delil medzi film a divadlo. Keď som s ním robil rozhovor, ukázal mi pas plný víz. A nikde nebol - nemohol ísť na exkluzívne filmové festivaly, pretože v tom čase mal na Novej scéne predstavenie rozprávky.

Po prechode do činohry SND mal pred sebou necelé dve desiatky sezón: režiséri využívali jeho typ, objavovali v ňom aj uvoľňujúce komediálne schopnosti: Zachar mu dal úlohu Chruňa v Záborského "Najdúchovi" (1966). Bola to hneď druhá - riadne kontrastná postava - po Myškinovi. A Zachar ho potreboval ako Kadeta a De Valverta do Rostandovho "Cyrana z Bergercu", do Hviezdoslavovho "Herodesa a Herodiádu" ako Jána, Rohoňa do "Dobrodružstva pri obžinkoch", Bukina do Vampilovovej komédie "Rozlúčka v júni" či Tichona do Ostrovského "Búrky". Ako by si Zachar zasa na neho spomenul, že by mohol byť žartovným a obveseľujúcim Števkom v Tajovského "Ženskom zákone". Azda len režisér Pavol Haspra mu ponúkol čosi viac a čosi väčšie vo Filipovi v Dürrenmattovom prepise Shakespearovho "Kráľa Jána" a Jozef Budský v O,Neillom "Marcovi Polo", kde bol Mistrík skutočne v centre dramatickej akcie, a nie ako prihrávač iným. V Čechovovom "Višňovom sade" (1967) bol zasa len Trofimovom v réžii Jozefa Budského. Mal šťastie, že mohol stelesniť postavu Frederyka Chopina v Iwaszkiewiczovom "Lete v Nohante". Nedá sa povedať, že by Mistrík dostával úlohy primerané jeho zjavu.V tom bol jeho herecký osud podobný príbehu Jozefa Kronera.

Ivan Mistrík sa napriek nežičlivostiam okolností a doby presadil vnútornou silou svojej zdanlivej fyzickej krehkosti a nenásilnosti. Niesol v sebe étos vnútornej krásy a pravdy. Vyžarovala z neho nielen vtedy, keď vo filme zosobňoval Vyšší princíp. Všetko mal vpísané v tvári a v očiach, ktoré vnútorné oduševnenie vyžarovali.

Kruh akoby sa uzatváral: roku 1981 preberal Cenu Andreja Bagara, toho divadelníka, ktorý ho roku 1947 prizval do svojej inscenácie a nepriamo mu naznačil jeho budúcnosť medzi rokmi 1947 a 1982.

P.S.: V júni tohto roku si pripomíname smutné dvadsaťročné výročie smrti Ivana Mistríka, ktorý tragicky ukončil svoj život vlastnou rukou. Autor tohto článku vtedy v nekrológu napísal: "Činohra SND, náš film a televízia strácajú v Ivanovi Mistríkovi významného umelca a jeho odchod je svojím spôsobom naozaj nenahraditeľný. Viaceré inscenácie, v ktorých hral hlavné roly, už sotva budú môcť bez neho uzrieť svetlá rámp a diváci sa už nebudú môcť potešiť z osobného kúzla, optimizmu a radosti, najmä však z viery v pravdu a spravodlivosť, ktorými veľký umelec Ivan Mistrík priam oplýval a ktoré zo seba vždy tak štedro rozdával..."

LADISLAV LAJCHA


Zpět na obsah