SLOVENSKÉ DOTYKY
 

VÝCHODNÁ VTEDY A TERAZ

Nad folklórnou slávnosťou

Keď v činžiakoch veľkomiest polihujúc na koženej sedačke zízate na x-tý televízny seriál, ste na míle vzdialený od života. Keď medzi cinkotom električiek hľadíte bez ujmy prebehnúť na druhú stranu ulice a výlohy obchodov splývajú vašim unaveným očiam v jeden obraz, poviete si: chce to zmenu. Netrvá dlho a vy unikáte. Do raja, kde sú veci jednoznačnejšie, prostejšie, kde netreba byť neustále v strehu čo poviem a čo urobím. Je začiatok júla a vy sa vydávate smerom na východ. Priamo do Východnej. Je začiatok júla, čas folklórnych festivalov.

Všetko sa kdesi začína. Moje návštevy Východnej majú svoj počiatok v jednom lete polovice sedemdesiatych rokov. Práve som promovala a naša neúplná rodina v zložení starý otec, stará mať, mama a teta Zuzana usúdili, že by to mohla byť príležitosť pre to niekam vyraziť. Vybrali sme sa na slávnosti piesní a tancov do Východnej. Pravdaže bežnými spojmi, auta nebolo. Z Rejdovej do Dobšinej autobusom. Potom do Popradu. Z Popradu do Východnej vlakom a potom ešte dva kilometre pešo. Dokopy štyri hodiny cesty. Usalašili sme sa v amfiteátri a začali sa rozhliadať. Na javisku chodili zväčša postaršie ženy a muži v krojoch sem a tam. Na pleciach niesli hrable, vidly, cepy, motyky, na chrbtoch senné koše, noše, tanistry s dvomi trakmi... Ženy mali prepásané plachietky a niektorá v nich mala decko. Rozprávali svoje príbehy z mladosti. Začínalo sa pásmo Viliama Grusku RODOKMEŇ ZEME. Žena z Oravskej Polhory rozprávala kráčajúc po javisku, ako chodila predávať čipky do Poľska, aby uživila početnú rodinu. Pešo. Cesta trvala aj niekoľko dní. Sváko Siváň rozprával o svojej práci s drevom. Od chvíle, kedy strom zotne, až kým doň nevykreše zamýšľanú postavu.

Náš starý otec sedel na lavici bez hnutia a v úžase. Prestal s nami komunikovať, prestal vnímať okolie. Jeho zmysly sa napriamili úplne na javisko. A či on nechodil s košom na Maďary nakupovať kukuricu a bôb a rovnako pešo ich chodil predávať na Hron a na Spiš? A či on nechodil každé ráno do Frašachty stínať buky a smreky? Na odvoz na pílu, ale aj na výrobu šindľov na vlastný dom? A či on nebýval už o štvrtej ráno na Kozube a kosou ostrou ako britva nechával za sebou zarosené zákosy plné kvetov? Keď mužský zbor spustil pieseň z Horehronia a keď jeden z mužov aj zakrepčil, starý otec nadšením zvolal: "Ej, ale ma lefkie nohy!"

Pásmo trvalo vari štyri či viac hodín. Nadišiel čas, kedy bolo treba pomýšľať na návrat. Moja mama- starého otcova dcéra- nám nenáhlivo pripomínala potrebu návratu. Starý otec ani počuť! On nikam nejde. Jemu sa to tu tak páči, že tu bude aj spať! Vyhlásil: "Ja už v mojom živote antakie neuvidím!"

A tak aj bolo. Museli sme celá rodina zaujať postoj (a pozície v hľadisku). Veru ani neviem, či sme mali so sebou voľajakú deku. Noc sme strávili do polnoci v amfiteátri, potom na stanici vo Východnej. Bolo čerstvo. A tupo po nevyspatí. Dávno som starému otcovi odpustila jeho tvrdohlavosť. Veď sa on tam našiel! To, čo mu bolo najbližšie v jeho živote, uvidel zrazu zinscenované ako nádherné predstavenie, dotýkajúce sa hviezd. Až taký biedny ten život nebol!

Odvtedy chodím do Východnej každý rok. Nevynechala som vari žiaden ročník. A aká bola tohtoročná Východná? Oproti tej spomínanej o jednu generáciu mladšia. Rozvýskaná mlaď tancovala krásne, kroky nemali chybu. Hudby vyhrávali na troch pódiách naraz. Dakedy človek nevedel, čomu venovať prv pozornosť. Či vystupujúcim, okoloidúcim, či tým všakovakými artiklami vybaveným stánkom. Občas ste si pripadali ako na jarmoku.

Ale nie o tom chcem. Rozprával mi kolega, tak trochu sám folklorista, ako ho pobúrilo správanie jedného mladíka na vystúpení Lúčnice, kľúčovom predstavení festivalu. Sedel v rade pred ním a po celý program hvízdal. Potom sa bavil so susedom. Zasa hvizdol. Zasa sa rozprával so susedom. Kolega vraví: "Chcel som mu jednu vyťať, ale ovládol som sa." Po predstavení sa mladíka opýtal, prečo rušil a prečo radšej neodišiel, keď ho program nezaujímal. "Ale ba zaujímal" , znela odpoveď. "Ja som ich povzbudzoval". "A prečo ste sa celý čas rozprávali?" "Ja som ich aj sledoval, aj sa rozprával". A ešte dodal, že sám robil nejaký čas folklór, ale len tak sem-tam, vraj štúdium na VŠ mu neumožnilo viac sa tomu venovať. Komentár kolegu bol: "Tak som mu zahrešil, keď niečo nevie robiť poriadne, nech to radšej nerobí. Sledovať program na javisku je vari čosi iné ako mať v aute pustené rádio." Polovičatosť? Povrchnosť? Náročná doba, ktorá si odkrajuje každým smerom kus našej pozornosti?

Myslím si, že akokoľvek, treba zľaviť z prísnosti. A vziať zavďak, že toľko mladých na Východnú vôbec neprišlo. Boli ich tam tisícky. A možno niektorí z nich podstúpili aj nejedno strádanie.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah