SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ROBIL TO, ČO BY MOHLO BAVIŤ OSTATNÝCH

Za Igorom Ševčíkom

Odchody niektorých ľudí nás zaskočia. Akoby sme predpokladali, že práve im sa to nemôže stať, že práve oni to nemôžu svojmu okoliu urobiť. Akoby sme si mysleli, že ich sa tie najsmutnejšie veci vonkoncom nemôžu týkať. Takýmto človekom bol nepochybne aj výtvarník a filmár Igor Ševčík. Rodák z Trenčianskych Mitíc žil vyše tridsať rokov v Prahe - začiatkom júla práve tu podľahol zákernej chorobe vo veku päťdesiatich dvoch rokov.

Pred dvoma rokmi, pri príležitosti päťdesiatky Igora Ševčíka, sme v našom časopise napísali, že je to človek-originál a najmä nepriateľ akejkoľvek regulácie. V zregulovaných riekach nemohol chytať ryby (a bola to jedna z jeho najväčších vášní), nedokázal žiť zregulovaný život a zregulovaná tvorba by pre neho nemala zmysel. Aj preto patril medzi známych pražských bohémov, čo mu pochopiteľne, najmä pred rokom 1989, prinášalo nemálo problémov. Nesťažoval sa však nikdy, jedine ak so svojím charakteristickým nadhľadom a humorom.

Igor Ševčík už v predškolských rokoch kreslil na všetky čisté plochy, čo mu prišli pod ruku - najmä na vrecká od cukru, ryže či múky. Už ako žiak jednotriedky v Trenčianskych Miticiach prišiel do styku s kinematografiou. Režisér Stanislav Barabáš ho obsadil do detskej roly vo filme "Pieseň o sivom holubovi". Keď sa presťahovali do Trenčianskeho Jastrabia, dostal sa pod vplyv vášnivého maliara a básnika Jána Škrabana, ktorý ho učil základy maľby a grafických techník.

V roku 1967 založil na gymnáziu v Trenčíne časopis Impulz, ktorého náklad sa vyšplhal na neuveriteľných 3 500 kusov. Toto periodikum vyhodnotila v roku 1968 porota časopisu Mladý svět ako najlepší časopis mladých literátov a výtvarníkov v Československu. Ocenenie otvorilo Igorovi Ševčíkovi dvere do redakcie Smeny na nedeľu, kde pôsobil ako voľný reportér. Postupne začal publikovať i v ďalších periodikách, v ktorých sa objavovali aj jeho kresby.

Prišiel však rok 1969. Kvôli spáleniu sovietskej zástavy ho zadržala ŠtB a pred maturitou ho vylúčili zo školy. Mladý intelektuál sa stal robotníkom. Z bahna kanalizácie, v ktorej pracoval, dokázal však každý deň vyliezť a sadnúť si za čistý papier. Napokon na popud svojho kamaráta, maliara Milana Chvílu, odišiel Igor Ševčík do Prahy. "Vo vlaku som si prezeral malú ceruztičku a hovoril si, že nepotrebujem nič viac a určite dokážem všetko, čo chcem," spomínal na tie časy. Začal znovu študovať. Na pražskej SUPŠ scénografiu a fotografiu a na Čimelickej filmovej škole kameru a produkciu. Počas štúdia nakrútil svoje prvé filmy, dostal prvé ceny a bolo jasné, že našiel miesto v živote. Za svoj prvý film "Siesta" získal napríklad 22 cien doma a v zahraničí.

Po štúdiu pracoval chvíľu v Národnom divadle, Československej televízii a v Krátkom filme Praha. Potom už bol v slobodnom povolaní a nakrútil autorské animované filmy, ako napríklad "Evolúcia", "Lovec" "Posledná cigareta" a výtvarne spolupracoval na ďalších animovaných, ale aj hraných filmoch, divadelných predstaveniach, ilustroval knihy, vystavoval. V roku 1990 sa stal riaditeľom Štúdia animovaných filmov v Zlíne, o rok neskôr poradcom ministra kultúry ČR Milana Uhdeho, potom riaditeľom Filmového a audiovizuálneho odboru Ministerstva kultúry ČR. Predsa však sa napokon vrátil opäť k slobodnému povolaniu, ku ktorému tak nejako patril. Fotografoval, maľoval, venoval sa grafike a keramike, písal poviedky, vystavoval, chodil na ryby, vášnivo rád varil. V roku 2000 sa trochu vrátil na rodné Slovensko - robil veľké výstavy v Bratislave, Trenčíne, Prešove. Jeho posledné výstavy si mohli záujemci prezrieť v Dobříši a v Českom centre v Paríži. Je autorom rozmerných fresiek v niekoľkých pražských i mimopražských pivárňach, vinárňach či kaviarňach. Vydal súbor 52 litografií SEX LIBRIS, rozsiahle súbory "Dni a noci I. Š.", pripravil aj kuchársku knižku... Dokázal však neustále zo seba chrliť ďalšie a ďalšie projekty. Na plagáte ku ktorejsi jeho výstave sa písalo: "Igor Ševčík je šťastný človek. Robí iba to, čo chce, to, čo ho baví, ale predovšetkým to, čo by mohlo baviť aj ostatných..." Škoda len, že tieto slová musíme už dnes dávať do minulého času...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah