SLOVENSKÉ DOTYKY
 

NA SLOVENSKU AKO DOMA

Nekorunovaný kráľ Sibíri

Pred časom sa ma kamarát spýtal, či si nechcem ísť pohladiť tigre. Najprv som sa smiala, ale keď som zistila, že nežartuje, plná očakávania z nadchádzajúceho výletu by som bola najradšej utekala pred autom. Aj som veru mohla, pretože ešte som sa ani nestihla usalašiť na sedadle, keď sa naša cesta skončila. Pár kilometrov od Senca leží dedinka na prvý pohľad ako každá iná - Kostolná pri Dunaji. Jeden rozdiel tu predsa však je: impozantná tigria rodina obývajúca samotu pri dedine nazvanú "Oáza sibírskeho tigra".

Moje prvé stretnutie s nekorunovaným kráľom Sibíri, tigrom ussurijským, najväčšou šelmou našej modrej planéty, bolo úžasné. Pocit, keď stojíte v bezprostrednej blízkosti obrovského tvora, takpovediac zoči-voči, je neopísateľný. Kde inde má človek príležitosť natiahnuť ruku a dotknúť sa tigra, ktorého mnohí z nás videli sotva v zoologickej záhrade? Strach ma prešiel v okamihu, kedy som zaborila trasúcu sa ruku do zamatovo jemného kožúška jedného z tigrov. Viditeľne mu to nebolo nepríjemné a odtrhla som sa od neho až pri odchode domov. Pri pozorovaní týchto hrdých tvorov som zabudla na čas, ako aj na skutočnosť, že vo voľnej prírode by sme ich už hľadali zbytočne...

Všetko sa to začalo pred rokmi v Bratislave, keď si zanietená milovníčka zvierat Iveta Iršová zadovážila samičku ussurijského tigra. Neobišlo sa to bez mnohých nepríjemností, ako je vybavenie rôznych povolení a iných formalít. Lenže nie vždy všetko vyjde tak, ako si to naplánujeme. Iveta si so svojou zverenkyňou veľmi nerozumela, preto ju darovala do hodonínskej ZOO, ktorá sa pýšila samcom sibírskeho tigra. A ako to už v prírode chodí, po troch rokoch si Iveta odniesla domov vytúženého tigríka - samičku Ritu, z krvi ktorej pochádza väčšina tigrov v spomínanej oáze.

Pani Iveta zasvätila celý svoj život "pruhovaným šelmám". Rite vytvorila za Petržalkou malé kráľovstvo divočiny - skutočný domov. Vždy sa však nájdu nejakí neprajníci a závistlivci, ktorých jediným cieľom je čo možno najviac znepríjemniť život ako chovateľke, tak aj jej huňatej zverenkyni. Našťastie sa podarilo Ivete získať samotu pri Senci, kde so svojimi "mačičkami" býva dodnes.

V roku 1995 bola založená Nadácia "Petržalské tigre", ktorej hlavným cieľom je pričiniť sa o záchranu sibírskeho tigra, pretože ten už má len jedno útočisko - zajatie. Správkyňou tejto nadácie je práve Iveta Iršová.

Tiger sibírsky a mnohé ďalšie druhy živočíchov a rastlín, ktoré sú na pokraji vyhubenia, sú predmetom Dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín - CITIES. Tento dohovor zakazuje, obmedzuje alebo kontroluje obchod s jedincami v závislosti od stupňa ich ohrozenia. Každý záchranný program musí mať svojho koordinátora a v prípade tigra sibírskeho je to zoologická záhrada v Londýne. Do programu záchrany môžu byť zaradené iba tigre zaregistrované v medzinárodnej plemennej knihe, ktoré sú dokázateľnými potomkami jedincov z voľnej prírody, pričom do prírody nesmú byť vypustené jedince zo zajatia, ale iba ich potomkovia, ktorí sa narodia v prirodzenom prostredí s minimálnym kontaktom s ľuďmi. Ak má profesionálny chovateľ záujem o účasť v záchrannom programe, musí nadobudnúť tigre s legálnym pôvodom a zároveň získať súhlas koordinátora o ich zaradenie do programu. Chovateľ sa musí riadiť platnými zákonmi Slovenskej republiky, teda mať súhlas na ich držbu, preukaz o pôvode, zabezpečiť ich označenie mikročipom a pri reprodukcii aj genetické testy. Niekedy určite majú tieto nariadenia opodstatnenie, ale väčšinou ide len o dokazovanie nadradenosti ľudí, ktorí možno živého tigra ani nevideli.

Z týchto dôvodov prišla Iveta o chovného štyristokilogramového samca Micka, ktorý musel absolvovať na nariadenie Ministerstva životného prostredia SR narkózu, aby mu mohla byť odobraná krv a implantovaný čip. Srdce tohto veľkého zvieraťa narkózu nevydržalo a Micko zomrel. Dnes má Iveta potvrdené, že chová čistokrvné ussurijské tigre, ktoré sa môžu použiť na rozmnožovanie v rámci celosvetovej kampane na ich záchranu a taktiež ako jediná chovateľka na Slovensku spĺňa nariadenie o veľkosti výbehu. Avšak prišla o to najdrahšie, život svojho milovaného pruhovaného priateľa. Aj dnes, po troch rokoch, spomienka naň bolí. Ako jediný z jej tigrov sa nenarodil v zajatí, ale pamätal si voľnosť v sibírskej tajge.

"Miloval vodu, veľmi rád sa sprchoval. Hneď ako uvidel v mojej ruke hadicu, prišiel, zamrmlal, otočil sa chrbtom a čakal na 'škótske' streky. Potom sa obrátil na chrbát, labami a papuľou chytal prúd vody," spomína Iveta, ktorú prenasleduje jedna tragédia za druhou. Rok pred Mickovou smrťou ochorel na "záhadnú chorobu" Mark. Neskôr sa príznaky objavili u ďalších štyroch zvierat. Mark bojoval vyše mesiaca, ale nakoniec v silných kŕčoch a bolestiach podľahol. Oficiálne tvrdenie slovenských veterinárov je, že tigre uhynuli na otravu potravinovým jedom botulotoxínom - údajne zo zhnitého mäsa. Nedokázali však vysvetliť, ako je možné, že uhynuli len tigre, ku ktorým mali prístup návštevníci. Veď rovnaké mäso žrali aj ostatné tigre a psy. "Nikto nechce počuť o otrave. Výsledky laboratórnych vyšetrení boli sporné. Botulizmus typu B, určený veterinármi ako príčina smrti tigrov, sa vyskytuje u človeka, koní a dobytka. Kožušinové zvieratá väčšinou chorejú na botulizmus typu C. Botulizmus vylúčil aj rakúsky veterinár Wolfgang Zenger," hovorí pani Iršová, ktorá tvrdí, že jej zverencov otrávil niekto pridaním jedu do misiek s vodou. Prístup k tigrom má ktokoľvek, stačí okamih a vrah vykoná, čo si predsavzal...

Približne po troch rokoch som opäť navštívila samotu neďaleko Kostolnej pri Dunaji. Už pri vchode som si všimla pár zásadných zmien. Na prístupovej ceste vyrástli dve železné pevné brány. Vo výbehoch sa lenivo slnili tigre, pred výbehom poskakovali vitálne šteniatka. Stála som pred výbehom a obdivovala obrovské šelmy. Pohľad na ne mi znovu a znovu vyráža dych. "Zbožňujú šľahačku. Ľudia sa ňou potrú a oni im ju zlížu priamo z tela," začala svoje rozprávanie Iveta Iršová. Dozvedela som sa nespočetné množstvo zaujímavých informácií, musím uznať, že pani Iveta je odborník naslovovzatý.

Samce tigra ussurijského dosahujú váhu 220 až 230 kg i keď samce v "oáze" vážia podstatne viac. Samice obvykle vážia okolo 160 kg. Denne zožerú okolo 15 kíl potravy, ktorá pozostáva z hovädzieho alebo kuracieho mäsa, občas si pochutia aj na mlieku. Nedávno som navštívila pražskú zoologickú záhradu, kde som zámerne vyhľadala ussurijské tigre. Veľmi ma prekvapilo, že sú omnoho menšie ako tigre pani Iršovej.

Domov tohto velikána je oblasť rieky Amur - od jej horného toku v Zabajkalsku až po jeho ústie do Ochotského mora, ďalej povodie Ussury, Sungary, Veľký a Malý Chingan a celá Kórea. Brehy rieky Amur sú pokryté hustou tajgou, ktorú dlhú časť roka pokrýva sneh. Týmto klimatickým podmienkam sa tigre sibírske prispôsobili krásnou huňatou kožušinou, aj vďaka ktorej boli takmer vyhubené. Druhým dôvodom vyhubenia sú magické vlastnosti, ktoré tejto šelme ľudia odpradávna pripisujú. Majú síce slabší čuch, ale vynikajúci zrak a sluch. Samička vrhá mláďatá každé štyri až päť rokov, pretože jej potomkovia s ňou zostávajú relatívne dlho - dospievajú asi v štvrtom roku svojho života. I keď je tiger ussurijský najväčšou mačkovitou šelmou, za posledných sto rokov nebol zaznamenaný v jeho prirodzenom prostredí ani jeden útok na človeka.

Tigre pani Iršovej sú vychovávané v domácich podmienkach, dostáva sa im veľa lásky a pozornosti. Vedia si sami otvárať dvere a najstaršiu samičku Ritu domáci prezývajú "pani inžinierka", pretože všetko nové musí dôkladne preveriť a skontrolovať. Samicu Markízu zase fascinuje zapínanie a vypínanie svetla. Vypínač, prirodzene, ovláda sama. Esík zasa na výstave Coneco na bratislavskej Inchebe vliezol do vírivej vane, a keď niekto vypol gombík na vírivke, obrovskou labou si prístroj opäť zapol.

Pani Iveta veselo spomína na návštevu malých detí, ktoré stáli pred výbehom Markízy. Najskôr ich len lenivo pozorovala, ale keď sa jej už zdalo, že bolo dosť "očumovania", lenivo sa priblížila k mrežiam, otočila sa zadkom k deťom, zdvihla chvost a pekne-krásne ich presne mierenou ranou zasiahla páchnucím močom. Dnes sa tomu všetci schuti zasmejú, ale zasiahnuté deti sa netvárili príliš nadšene.

A ako možno uživiť ôsmich tigrov? Nie je to med lízať. Neustále treba zhánať sponzorov a dobrých ľudí, ktorí majú prostriedky na to, aby pomohli. Podľa slov chovateľky mnoho ľudí pomôže, až keď uvidia samotnú "oázu" a jej obyvateľov potrebujúcich stálu opateru a pomoc. Až keď sa človek dozvie, že toto krásne zviera je na pokraji vyhubenia a vidí na vlastné oči, aký pokoj, hrdosť a zároveň smútok z neho sála, siahne do peňaženky.

"Oázu sibírskeho tigra" navštevujú aj známe osobnosti. Za zmienku stojí Dan Nekonečný, ktorý svojím príchodom vyvolal značný rozruch najmä u štvornohého osadenstva. Parfum, ktorým nešetril, dráždil tigrí čuch, čo vyvolalo dosť veľký zmätok a tak sa Dan chtiac-nechtiac musel ísť zbaviť svojej "arómy".

Pani Iveta si splnila sen. Odmalička milovala zvieratá a tigre sa stali jej osudom. Hovorí o nich ako o svojich deťoch. Je to láska na celý život. V jej snahe uchovať toto nádherné zviera jej pomáhajú študenti a priatelia, ktorých človek nikdy nemá dosť. Videla umierať "svoje deti", zažila nepriateľstvo, zlobu, ľudskú hlúposť a vždy znova sa nájdu ľudia, ktorí jej hádžu polená pod nohy. Ona sa však stále nevzdáva a bije sa za svojich chlpatých priateľov, nazývaných aj "ufkáči" podľa charakteristického zvuku, ktorým vítajú svojich známych, doslova ako tiger...

Uvádzame číslo účtu, pre prípad, že by niekto chcel slovenskej chovateľke pomôcť v jej obdivuhodnej práci a snahe:0011495010/0900

MARTINA MITTERPACHOVÁ


Zpět na obsah