SLOVENSKÉ DOTYKY
 

SYMBOLY A MÝTY NA PLATIDLÁCH

Z histórie našich peňazí

Svet peňazí sa v bežných predstavách najčastejšie spája s racionalitou a so správaním opierajúcim sa o rozum a chladné počty. Napriek tomu vizuálny vnem vyvolaný pohľadom na platidlá vôbec nepotvrdzuje preferenciu konvenčne chápanej racionality. Bankovky a mince odjakživa patrili medzi významné nástroje oficiálnej pamäti, ktorá je kombináciou racionálnych a iracionálnych prvkov, a teda konfiguráciou rôznych historických symbolov a mýtov. Ich prostredníctvom si národy - v súčasnosti predovšetkým štáty - ozrejmovali a určovali základy svojej existencie, systém preferovaných hodnôt, noriem a morálky. Nie je to tak dávno, čo nám letmý pohľad na bankovky či mince umožnil bez problémov určiť, v ktorej krajine polarizovanej Európy sa nimi platí.

Zásadný posun v tejto oblasti znamenalo zavedenie jednotnej európskej meny vo väčšine členských štátov európskej únie. Cieľom motívov použitých na eurobankovkách nie je identifikácia jednotlivých krajín, ale symbolické vyjadrenie vnútri i mimo EÚ. Tento zámer symbolizujú architektonické prvky okien, dverí, brán a mostov bez zjavného priradenia ku konkrétnym stavbám v tej-ktorej krajine. Dnešnú Európu však nemožno stotožňovať výlučne s Európskou úniou. Skúmanie symboliky na platobných prostriedkoch preto tvorí súčasť výskumu štátnej ikonografie tak na pôde moderných dejín, ako aj politológie, politickej sociológie či antropológie. Motívy na platidlách sú zároveň nejzreteľnejším a najrukolapnejším prejavom vizualizácie existujúcej politickej moci, ktorá takto dáva najavo, koho a čo považuje za hodné uctievania. Popri vyznamenaniach, štátnych cenách, sviatkoch, oslavách, názvoch ulíc a pomníkoch motívy na platidlách v koncentrovanej symbolickej podobe vyjadrujú základné politické hodnoty, historické tradície a identitu, k akej sa hlási ak aj nie spoločnosť ako celok, tak aspoň jej elity.

Netreba si však robiť ilúzie, že každého zaujímajú osobnosti a zobrazenia na bankovkách a minciach. Oveľa dôležitejšia je kúpna sila meny a v prípade turistov aktuálny kurz. Napokon, kto z nás si presne spomenie, aké motívy sa nachádzajú na bankovkách krajiny, ktorú sme naposledy navštívili v rámci dovolenky či služobnej cesty?

Pohľad späť

Čo nám prezrádza symbolika platidiel používaných na území Slovenska od vzniku Československa po dnešok? Jej analýza vypovedá o spoločnosti veru neraz viac a jednoduchšie než štúdium siahodlhých odborných textov, ktoré politickú symboliku moci vnímajú zväčša sekundárne. Štátna moc vždy koexistuje s bankovým svetom bez ohľadu na to, či je tento vzťah harmonický alebo konfliktný, či sú banky nezávislé od politickej konštelácie síl alebo sú v jej područí. To všetko umožňuje klasifikovať existujúce politické režimy podľa rôznych kritérií. Bankovým orgánom spravidla prislúchajú kompetencie rozhodnúť, čo má byť zobrazené na štátnych platobných prostriedkoch, teda čo budeme každodenne brať do rúk. Takto vlastne banky spoluvytvárajú emblematickú reprezentáciu štátu, podieľajú sa na národnej sebaidentifikácii a prispievajú k tvorbe historickej, politickej a hodnotovej identity spoločnosti.

Prvá republika

Vznik Československej republiky si vyžadoval urýchlené zavedenie vlastnej meny. Prvé problémy súviseli s vytlačením a vyrazením nových bankoviek a mincí. Tlačiareň Rakúsko-uhorskej banky bola vo Viedni a existujúce obchodné tlačiarne nemali s tlačou cenín skúsenosti. Hoci v Kremnici sme mali jednu z najstarších európskych mincovní, kde sa razili mince pre uhorskú časť monarchie, Maďari začali hneď po vzniku Československa s demontážou zariadenia mincovne a postupne ho previezli do Maďarska. Obnova kremnickej mincovne trvala takmer tri roky. Prvé papierové peniaze (štátovky), ktoré vošli do obehu v ČSR, boli dielom popredného českého secesného maliara a grafika Alfonza Muchu. Pôvodne išlo o návrhy na poukážky Zemské banky Království českého, ktoré mali legalizovať vydávanie obchodných cenín. Mucha síce tvoril v kozmopolitnom secesnom štýle, ale použité motívy obsahovali výrazné slovanské prvky. Hoci Muchove návrhy z každej stránky zodpovedali ako podklady pre tlač, nedostatočné technické vybavenie vtedajších domácich tlačiarní nezaručovalo ani ich vysokú výtvarnú kvalitu, ani ochranu proti falšovaniu. Čoraz rozšírenejšie falšovanie kolkov i bankoviek viedlo nakoniec k rozhodnutiu postaviť vlastnú tlačiareň papierových bankoviek. Stavba sa rozbehla roku 1924 a prvé bankovky sa v nej začali tlačiť roku 1928.

Posledná bankovka podľa návrhu A. Muchu bola päťdesiatkorunáčka z roku 1929 a tlačila sa už v Prahe. Považuje sa za vrchol jeho ceninovej tvorby a za výtvarné najhodnotnejšiu medzivojnovú bankovku strednej hodnoty. Autor v návrhu zúročil nielen predchádzajúce skúsenosti, ale predvídal možnosti hĺbkotlače, teda techniky, ktorá sa dovtedy pri výrobe bankoviek u nás nepoužila. Výsledkom je obsahovo bohatá, kompozične vyvážená a technicky dokonalá bankovka. Na jednu stranu Mucha umiestnil monumentálny veľký znak ČSR, na druhú stranu postavu robotníka s kladivom a vedľa roľníčku s kosákom. Po oboch stranách sú medailóny s typickými motívmi ženskej hlavy a celú bankovku pokrývajú drobné dekoratívne prvky. Postavy robotníka a roľníčky nás nabádajú interpretovať ich ako symbolické spojenie českých krajín s prevahou priemyslu a slovenského prevažne rurálneho obyvateľstva v novej republike, ale rovnako môže ísť iba o repliku v tom čase v celej Európe veľmi populárneho alegorického stvárnenia prenikania priemyslu na vidiek. Okrem toho Mucha ako veľmajster lóže nikdy nezabudol na slobodomurársku symboliku, čo v plnej miere platí aj o tejto bankovke.

Zo symbolického hľadiska je významná dvadsaťkorunáčka z roku 1929. Táto bankovka je popri netradičnom výtvarnom riešení pozoruhodná tým, že na lícnej strane je portrét Slováka, spoluzakladateľa samostatného Československa Milana Rastislava Štefánika, a na rube je zobrazený prvý československý minister financí, tvorca samostatnej meny Alois Rašín. Po relatívne dlhom období anonymných mužov, žien a rôznych alegorických výjavov sa teda na bankovke zjavili portréty konkrétnych osôb, ktorých životné osudy úzko súviseli s novou republikou. Dvadsaťkorunáčka so Štefánikom a s Rašínom je zároveň jediným platobným prostriedkom v dejinách spolužitia Čechov a Slovákov, ktorý prostredníctvom historických osobností symbolizuje spätosť oboch národov. Paradoxne pritom vyznieva fakt, že na bankovke boli nápisy v jazykoch všetkých národov a národností žijúcich v ČSR, iba nápis v slovenčine chýbal. Po sťažnostiach, ktoré predložil klub poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ministerský predseda Antonín Švehla sľúbil stiahnuť už vydané bankovky z obehu a zastaviť tlačenie ďalších.

Časom sa razenie mincí v Kremnici obnovilo, pričom sa od začiatku venovala značná pozornosť výberu výtvarných návrhov. Podobnú úlohu, akú zohral A. Mucha pri príprave bankoviek, splnil Otakar Španiel pri príprave razenia nových čs. mincí. Z výtvarného hľadiska mali mimoriadnu hodnotu a v tom čase patrili k tomu najlepšiemu, čo v Európe existovalo. Legendárna je najmä Španielova žatevná robotníčka na jednokorunovej minci. Aj niektoré z ďalších mincových nominálov boli z hľadiska motívu jedinečné - napríklad roku 1925 pripravil Otto Gutfreund návrh na päťkorunovú mincu, ktorá sa stala základom tradície dymiacich komínov na československých peniazoch. Dnešní "zelení" by zrejme neboli nadšení, ale vtedy sa dymiace komíny chápali ako symbol prosperujúceho národného hospodárstva a usilovnej práce v prospech mladého štátu. V rokoch pred druhou svetovou vojnou sa dostali na trh dve pamätné mince s portrétmi Tomáša Garriqua Masaryka a v tých časoch nezvyčajná séria čs. pamätných zlatých dukátov a strieborná desaťkorunáčka, ktoré vyrazili pri príležitosti výročia vzniku republiky.

Slovenský štát

Slovenská národná banka spočiatku používala československé peniaze s pretlačou Slovenský štát. Už na jeseň 1939 sa do obehu dostali bankovky vytlačené v Prahe, na lícnej strane s portrétom Andreja Hlinku a na rube s monumentálnou Štefánikovou mohylou na Bradle, spoza ktorej sa cez zamračené nebo derú slnečné lúče. Mimochodom, kontroverzne hodnotená osobnosť Andreja Hlinku sa po rozdelení česko-slovenskej federácie ocitla aj na novej slovenskej tisíckorunáčke...

Na platidlách vojnovej Slovenskej republiky sa ocitli aj Ľudovít Štúr a Ján Hollý. Nevyznačujú sa síce výtvarným či technickým spracovaním, no majú spoločné motívy na rubových stranách: štylizované zátišia so "stolom hojnosti". V prvom prípade ide o ľudový keramický džbán s pohárom, pri ktorom na stole prikrytom vyšívanou dečkou leží peceň chleba a soľnička; dodnes platí nepísaný zvyk, že vzácni hostia sa vítajú vodou, chlebom a soľou, teda darmi zeme a výsledkami úsilia pracovitých rúk. Podobný idylický obraz dostatku a hojnosti v krajine pod Tatrami nachádzame aj na rube päťstokorunovej štátovky z roku 1944. Jej lícnu stranu zdobí medailón s portrétom mládenca v ľudovom kroji a mierumilovnú povahu Slovákov dokresľujú holubice po bokoch štátneho znaku.

Počas slovenského štátu vošli do obehu strieborné desať- a dvadsaťkorunové mince s postavami kniežaťa Pribinu a slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda. Motívy na oboch minciach mali potvrdiť starobylosť slovenského národa a autochtónny charakter slovanského osídlenia na danom teritóriu. Hoci v oboch prípadoch ide o historicky nespochybniteľné postavy, ich spätosť s osudmi Slovákov v 20. storočí patrí k prvkom historickej mytológie. Faktom ostáva, že na dvadsaťkorunovej (z roku 1939) a päťdesiatkorunovej minci (z roku 1944) sa ocitol aj Jozef Tiso, a teda nepísané pravidlo, že na platidlách by mali byť už nežijúce osobnosti, a aj to s určitým časovým odstupom (obvykle 50 rokov po smrti), sa nerešpektovalo. Ani v prípade A. Hlinku, ani v prípade J. Tisa.

Koniec vojny, budovanie socializmu

Charakter symbolov na bankovkách a minciach v povojnovom Československu dokazuje, ako politická moc a výber symbolov na peniazoch úzko súvisia. Počas druhej svetovej vojny museli niektoré symboly z bankoviek zmiznúť. Napríklad na všetkých protektorátnych bankovkách český lev kráča bez prsného štítku so slovenským znakom na hrudi. Podobne pochodila i frýgická čiapka (symbol republiky a slobody) na ženskej hlave na medailóne Maxa Švabinského. Opäť jej ju nasadili až po obnovení republiky roku 1945.

V povojnových rokoch v Prahe vytlačili obmenu päťdesiatkorunáčky, ktorú počas vojny tlačili v Anglicku. Na lícnej strane oboch verzií sa nachádzal portrét M. R. Štefánika. Jeho osobnosť sa stala po komunistickom prevrate roku 1948 ideologicky neúnosnou a nahradil ju motív baníka so zbíjačkou na pleci a šachtou v pozadí. Podobnosť so sovietskou bankovkou z tridsiatych rokov 20. storočia s portrétom Stachanova vôbec nie je náhodná. Po roku 1948 prišlo obdobie politizovania a idealizovania všetkých oblastí života spoločnosti, a teda aj motívov na bankovkách a minciach. Vychádzalo sa z direktívy, že peniaze musia vyjadrovať štátnu ideológiu a socialistický charakter štátu spolu s pokrokovými tradíciami minulosti. O tom, kto určí, čo je "pokrokové", nebolo pochýb. O vydaní a výtvarnom riešení všetkých platidiel po roku 1969 rozhodovala nielen federálna vláda, ale návrh podliehal schváleniu politbyra komunistickej strany. Napriek tomu sa motívy na bankovkách stávali z času na čas predmetom vtipov - napríklad dvadsaťkorunáčka s Janom Žižkom z roku 1971. Doslova škandál vyvolalo vydanie stokorunáčky s portrétom Klementa Gottwalda, ktorá vošla do obehu šesť týždňov pred 17. novembrom 1989. Bankovka sa stala terčom sústredenej kritiky zo všetkých stán, jej zväčšené kópie sa "zlepšovali" rôznymi hanlivými textami, ba našli sa aj takí, čo odmietali prevziať si plat v týchto bankovkách a žiadali výplatu v nomináloch inej hodnoty. Štátna banka československá hneď v januári 1990 zastavila tlač tejto bankovky a obnovila výrobu stokorunáčky z roku 1961. Ešte počas existencie spoločného štátu sa zároveň začala príprava novej emisie bankoviek s novými námetmi.

Kým platíme dnes

Autorom umeleckého stvárnenia podkladov pre menu nového štátu, Slovenskej republiky, sa stal Jozef Bubák. Zaujímavé je sledovať, aké osobnosti zo slovenských dejín sa umiestnením na bankovky priam kanonizovali, ako sa v rovine symbolov vytváral takzvaný pravdivý obraz novovzniknutého štátu. Zo symbolického hľadiska predstavujú najstaršie osobnosti zobrazené na bankovkách kombináciu panovníckych, prípadne vojvodcovských vlastností stelesnených v postave Pribinu a hodnoty vzdelanosti, kultúry a kresťanstva koncentrované v postavách Cyrila a Metoda. Päťdesiatkorunáčkou sa na slovenských bankovkách končí symbolika "zlatého veku" a postupne sa dostávajú k slovu osobnosti, ktoré sa zaslúžili o "prežitie" slovenského národa v podmienkach dnes už klasického martýrskeho mýtu o tisícročnom útlaku. Svojský prechod k týmto osobnostiam predstavuje Madona Majstra Pavla z Levoče na stokorunáčke - mimochodom, je to jediný ženský motív na slovenských platidlách, aj to číro religiózny. V Česku sa na nové bankovky síce tiež dostala svätica, ale ušlo sa miesto aj spisovateľke a opernej speváčke.

Panteón slovenských osobností na bankovkách vyšších nominálnych hodnôt predstavujú Ľ. Štúr, A. Bernolák, A. Hlinka a M. R. Štefánik. Aktivity týchto ctihodných mužov symbolizujú význam, aký pripisovali riešeniu slovenskej otázky, či už išlo o jazyk, alebo o štátoprávne usporiadanie. Ich prítomnosť na bankovkách je pokusom vyvrátiť mýtus o "bezdejinnosti" Slovákov a potvrdiť "zaľudnenosť" vlastných dejín, Žiaľ, treba konštatovať, že motívy na dnešných slovenských bankovkách neevokujú modernú spoločnosť, nesymbolizujú otvorenosť či orientáciu na budúcnosť; ide skôr o návrat do minulosti, o úsilie v podstate zbytočne dokazovať zakorenenosť kresťanstva na našom území, význam národných tradícií a hodnôt. Na bankovkách absentuje akákoľvek symbolická zmienka o posunoch v myslení, o meniacich sa hodnotách civilizácie na prelome tisícročí a tým aj dynamiky vývoja slovenského národa. Vznik nového štátu bol príležitosťou prezentovať aj prostredníctvom obeživa, o čo sme sa usilovali a o čo sa mienime usilovať. Túto šancu sme však využili iba spolovice.

SILVIA MIHÁLIKOVÁ


Zpět na obsah