SLOVENSKÉ DOTYKY
 

SVETOBEŽNÍK Z BYSTRICE

Spisovateľ a novinár Pavol Kuzmány

Pavol Kuzmány, syn Karola Kuzmányho, nášho popredného obrodeneckého mysliteľa, básnika, prozaika, podpredsedu Matice slovenskej a autora hymnickej piesne "Kto za pravdu horí...", sa narodil pred 170 rokmi - 3. júla 1835 - v Banskej Bystrici. Školy navštevoval v rodisku. Roku 1849 sa rodina presťahovala do Viedne, kde o tri roky zmaturoval na reálke. Od tých čias, ako sám pripomína - "osudom viazaný na veľké mestá" - zdokonaľoval si svoje ekonomické vzdelanie a venoval sa obchodu. V roku 1869 prišiel do Prahy, kde sa stal riaditeľom Živnostenskej banky a kde i pred 105 rokmi, 10. novembra 1900, umrel.

Návrat do rodného kraja "...Krásne je to naše Slovensko, a jedna z najkrajších jeho stolíc je stolica Zvolenská. Nehovorím to pro domo. Máme tam krásne vrchy, hole, doliny a údolia, máme potôčiky a bystriny, a konečne Hron, ktorý síce nie je taký mohutný ako Váh, alebo vonkoncom Dunaj, ale je aspoň rovnako - mokrý. Máme v stolici zdravý slovenský ľud, ba máme zvláštny slovenský typ: Detvana, ktorému treba hľadať rovniaka. Máme v mestách a mestečkách priemysel a kupectvo a konečne sem a tam i zemanov - nie veľa, ale len tak dľa vôle božej..."

Takto, s úsmevnou nadsázkou, sa aspoň v mysli a v rozpomienke vracal do rodného kraja Pavol Kuzmány. Úryvok je z črty "Horehronie", ktorú publikoval v Slovenských pohľadoch v roku svojej smrti. Aj v "Obrázkoch z malého mesta" (Slovenské pohľady, ročník 20, 1900) nájdeme jeho vyznanie k rodnému mestu:

"...Mal som dobrého priateľa. Precestoval skoro celý svet, a keď som sa ho pýtal, ktoré mesto sa mu najlepšie zapáčilo, odpovedal, že sa mu najlepšie páči mesto Sacramento v Kalifornii. Nie som predpojatý človek, ale z tejto odpovede každý znalec posúdi, že môj priateľ nepoznal Banskú Bystricu z rokov 1848... A naozaj ju nepoznal, chudák! Vtedy Banská Bystrica bola nielen jedným z najživších a najprednejších miest na Slovensku, ale pre mňa vôbec najkrajšie mesto..."

Tvoril dva roky pred smrťou

Pavol Kuzmány literárne debutoval v roku 1890, no po prvej črte, uverejnenej v Národných novinách, sa na ďalších sedem rokov odmlčal. Svoje literárne práce písal na sklonku života, prakticky dva roky pred smrťou. Vracal sa v nich však do rokov svojej mladosti, k príbehom prežitým, počutým i vybájeným. Týmito príbehmi zapĺňal nielen Národné noviny, ale i Slovenské pohľady...

Mnohé práce našich spisovateľov, či už ide o staršiu literatúru alebo o literatúru novšiu, zostávajú nepoznané hlavne preto, že sú roztratené po rozličných časopisoch, a tak okrem samotnej práce na texte vyžaduje veľa času zhromažďovanie a objavovanie rukopisného materiálu. Keď k tomu prirátame ešte to, že stále nejestvujú spoľahlivé pramenné materiály viažúce sa k samotnému dielu, nemusím pripomínať a zdôrazňovať, koľko námahy a času treba vynaložiť na prípravné práce.

"Z rámca týchto problémov," ako píše zostavovateľ Daniel Šulc, "sa nevymyká ani tvorba Pavla Kuzmányho, ktorého práce doteraz vyšli síce v dvoch útlych knižočkách, no je to len časť autorovej tvorby..."

Noví hrdinovia: šibali a bonviváni

Z nich prvú, ktorá vyšla v roku 1900 tlačou Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Svätom Martine, si zostavil autor sám. V úvode tohoto vydania, ktoré má názov "Rozpomienky a kresby", Kuzmány napísal:

"Rozpomienky a kresby tieto - zväčša z mladého sveta - písal som v posledných rokoch 1898 až 1900 a vyšli rad-radom v besednici Národných novín alebo v Slovenských pohľadoch. Priatelia a známi mi dohovárali, že je škoda nechať ich tak roztrúsené po svete brodiť. A tak - najviac s láskavou pomocou pána redaktora Jozefa Škultétyho a pána kandidáta adv. Milana Ivanku, ktorým za to vzdávam srdečnú vďaku - splnili sme "disjecta membra" v celok a poslali do sveta. Nech si kliesňa cestu samy, prajem im šťastné putovanie... Vo Vrbe v Korutánsku, koncom augusta 1900..."

Po smrti Pavla Kuzmányho vyšli na Slovensku doteraz štyri vydania jeho prác: "Môj priateľ Maco a iné rozprávky" (Bratislava 1920), "Stroskotanie fregaty Medúzy a iné rozprávky" (Bratislava 1921), "Rozmarné črty" (Bratislava 1949) a "Raport kaprála Ďura Pazuchu" (Bratislava 1974). K tomu možno spomenúť i dve poviedky - "Stroskotanie fregaty Medúzy" a "Potopa" - publikované v knihe slovenského humoru "Veselé prechádzky" (Bratislava 1959).

Kuzmányho prózy sú motivované najmä spomienkami a cestopisnými zážitkami; prevažujú rozpomienky na dni bystrického detstva a stretnutia s mnohými hrdinami, ktorých slovenská literatúra nechávala dovtedy bokom: so šibalmi a bonvivánmi.

Kontakty so Slovenskom

Hoci Pavol Kuzmány žil trvale mimo Slovenska, spájali ho s ním nielen osobné, ale aj kultúrno-spoločenské kontakty. Jeho sestra bola prvou manželkou Jána Jesenského (otca Janka Jesenského), bol dôverným priateľom Pavla Mudroňa od viedenských študentských čias. Na tieto vzťahy nadväzovala i jeho pomoc pri ekonomickom zabezpečovaní vydávania slovenských kníh a časopisov. Bol stálym sprostredkovateľom pri ruských subvenciách martinským tlačovým orgánom; spolufinancoval vydanie "Spevov" Sama Chalúpku a zariaďoval ich vytlačenie vo Viedni, organizoval vydanie Sládkovičových "Spisov básnických" v Prahe a podobne. V čase pražského pobytu prispieval aj do českých novín a časopisov i do nemeckého periodika "Politik".

PAVOL M. KUBIŠ


Zpět na obsah