SLOVENSKÉ DOTYKY
 

RODÁK Z LIPTOVA S DUŠOU SVETOOBČANA

Osobnosť z oblasti vedy

V rodine Jucovičovcov v Liptovskom Hrádku sa narodili štyria súrodenci, z ktorých 2. svetovú vojnu prežili len dvaja bratia. Jeden z nich, Ernest, prišiel na svet dňa 6. augusta 1926, práve pred 80 rokmi. Bol to bystrý malý chlapec a jeho otec nepochyboval, že sa z neho stane študovaný človek.

Na reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši boli profesori s Ernestom nadmieru spokojní. Verný predstavám svojho otca vynikal vo všetkých predmetoch. Exceloval aj pri maturitnej skúške. Avšak ani vtedy ešte nikto netušil, že skromný a usilovný študent sa už o niekoľko rokov stane popredným slovenským pedagógom a matematikom.

Za vzdelaním do Prahy

Podľa príkladu mnohých svojich predchodcov a rovesníkov zo Slovenska sa aj ambiciózny Jucovič rozhodol študovať na Karlovej Univerzite v Prahe. Hlavné mesto povojnového Československa ho vábilo bohatou históriou, kultúrnou tradíciou a inšpiratívnym prostredím, ktoré tu pre vedecké poznanie a literárnu a umeleckú tvorbu po stáročia vytvárali osobnosti českého, nemeckého, talianskeho, slovenského a židovského pôvodu.

Svoj rodný kraj tým nezrádzal. Už v priebehu stredoškolských štúdií vedel, že do Prahy zamierilo veľa významných postáv, ktoré pochádzali z rôznych kútov Slovenska: Vavrinec Benedikt z Nedožier, Ján Jesenský, Pavol Jozef Šafárik, Milan Rastislav Štefánik, Vavro Šrobár, Ján Smrek a dlhý rad ďalších. Bol presvedčený, že vedomosti a poznanie majú naozajstnú hodnotu, a bude ich po čase rozdávať doma. Zapísal sa na pedagogickú fakultu so zameraním na štúdium matematických vied.

Osud sa s ním nemaznal

Naopak - kruto ho skúšal, a to už od ranej mladosti. Víťazstva spojencov nad fašizmom a oslobodenia svojej vlasti v máji roku 1945 sa mladý Ernest dožil len s bratom bez rodičov a blízkych príbuzných. Spomienky na nich sa mu v mysli spájali s hlodavou bolesťou, ktorú sa mu nikdy nepodarilo zvládnuť. Bolo to iné, ako s jeho tuberkulóznym ochorením. Zákernú chorobu zistili uňho v priebehu univerzitného štúdia. Odborná lekárka na svojho pacienta naliehala, aby štúdium počas náročnej liečby prerušil, on však neposlúchol a pokračoval. Počas liečenia vo Vysokých Tatrách napísal "Zbierku úloh z matematiky pre žiakov základných škôl", ktorá bola základným učivom viac ako tri desaťročia. Vďaka účinnej antibiotickej liečbe sa už začiatkom šesťdesiatych rokov mohol považovať za uzdraveného.

S čerstvým diplomom

Ernest Jucovič po promócii nastúpil do zamestnania v jednej z pražských stredných škôl. Táto praktická skúsenosť bola preňho potom neoceniteľná na mieste odborného redaktora Štátneho pedagogického nakladateľstva v Prahe. Temer tri roky úzkeho pracovného kontaktu s autormi učebníc a metodických príručiek mu umožnilo poznať rad vzácnych ľudí a získať si medzi nimi aj trvalých priateľov.

Dlhodobý pobyt a nové zážitky spôsobili, že sa časom začal považovať za ozajstného syna "matky miest", aj keď nemohol o sebe povedať, ako vravia rodení Pražania, že bol krstený Vltavou. Lúčil sa s ňou s ťažkým srdcom, keď nastal čas, ale s radosťou využíval každú príležitosť, aby ju mohol vidieť a poprechádzať sa po miestach, na ktoré nikdy nezabudol.

Návrat na Slovensko

Zdatných pedagógov - špecialistov so záujmom o vedeckú prácu a rozvoj vlastného odboru potrebovali slovenské vysoké školy ako soľ. Ernest Jucovič sa rozhodol pre Pedagogickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, kde v tvorivej práci vysokoškolského pedagóga a vedca zotrval takmer celé desaťročie.

K tomuto obdobiu sa viažu jeho aktivity v prešovskej pobočke JČSMF (Jednoty českých a slovenských matematikov a fyzikov), ktorej bol dlhoročným predsedom. Po istý čas bol vedúcim pracovnej komisie pre modernizáciu vyučovania matematiky a viedol seminár O diskrétnej geometrii. Od roku 1966 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach a viedol Košický kombinatorický seminár.

Mnohosteny na guľovej ploche

Dozaista sa medzi čitateľmi tohto časopisu nájdu ľudia, pre ktorých pole Jucovičovho bádania a ním dosiahnuté výsledky nie sú neznámym terénom. Väčšina však asi nepozná význam slov, ktorými encyklopedické heslo vyjadruje, čím sa vo svojom odbore zaoberal: Ťažisko jeho práce bolo vo vyučovaní geometrických disciplín, výskume kombinatorickej geometrie a zistení o metrických a kombinatorických vlastnostiach mnohostenov.

Študoval vzťah konvexných mnohostenov a s nimi súvisiacich guľových plôch. Ďalej ho zaujímal maximálny počet vrcholov istých tried mnohostenov, ktoré môžu ležať na opísanej guľovej ploche. Práve on si z vedeckých pracovníkov v oblasti geometrie mohol ako prvý na Slovensku pripísať za meno DrSc.. Hodnosť doktora fyzikálno-matematických vied mu bola udelená prezídiom Československej akadémie vied v roku 1974. O tri roky neskôr bol menovaný univerzitným profesorom.

Bilancia celoživotného diela Prof. RNDr. Ernesta Jucoviča, DrSc. rečou encyklopedickej skratky hovorí o viacerých fundamentálnych výsledkoch, o nových konštrukčných postupoch, o viac ako 60 vedeckých článkoch z geometrie a teórie grafov, o zbierke príkladov a o troch stredoškolských učebniciach a o článkoch metodického charakteru. Bolo to práve pred 25 rokmi, keď v Bratislave publikoval monografické dielo Konvexné monosteny.

Pokreslené loptičky

V slovníku sa pod heslom s jeho menom dočítame: "Bol jednou z vedúcich osobností slovenskej školy teórie grafov..." Nič sa však nedočítame o tom, ako tento slovenský vedec žil, či si stihol založiť rodinu a vychovať deti a ak áno, ako hľadeli na svojho otca, ktorého isto zamestnávali otázky jeho odbornej záujmovej oblasti aj doma vo voľnom čase.

Áno, oženil sa a manželka mu priviedla na svet dve dcéry. Jedna z nich žije a pracuje v Košiciach, druhá v Banskej Bystrici. Dnes už majú aj ony dospelé a dospievajúce deti. S košickou dcérou Ruženou, ktorá je lekárkou a vedie jednu z kliník LF UPJŠ, sme hovorili o profesorovi Jucovičovi po jej prílete do Prahy, keď čakala na odchod rýchlika do Hradca Králové, kde sa zúčastnila odborného kongresu. Dáma, zvyknutá prednášať a diskutovať nielen so slovenskými a českými kolegami, ale v plynulej angličtine aj so zahraničnými partnermi, ťažko nachádza slová a skladá vety, ktorými by nám priblížila otca, ako si ho pamätá.

"Bol to typ vedca, ktorému veľmi záležalo na jeho rodine a nesmierne si vážil zázemie svojho domova. Mal nás rád a snažil sa podeliť s nami o všetko pekné a príjemné, čo kedy sám zažil. Miloval liptovské hory, v ktorých sme strávili množstvo krásnych chvíľ. Ako dvanásťročné dievča som ho sprevádzala na služobnej ceste v Prahe, kde mi ukázal jej pamätihodnosti tak, ako si ich pamätal zo svojich štúdií. Mal dušu svetoobčana, ktorý si vážil ľudskosť a pozitívne hodnoty každého národa a každej kultúry. Z detských spomienok sa mi však otec najživšie vynára, ako si ceruzkou kreslí pre nás záhadné obrazce na každý kúsok nepopísaného papiera a dokonca aj na biele pingpongové loptičky."

Profesor Jucovič bol vo svojom odbore uznávanou autoritou. V priebehu desaťročí došlo však i v jeho vednej oblasti k prekonaniu starších objavov a výsledkov. Aj pedagógov-priekopníkov vystriedali na významných a zodpovedných postoch ich odchovanci. Starnúci muž nestratil záujem ani o akademický život, ani o pokroky vo vede. Pre pribúdajúce roky a zhoršujúci sa zdravotný stav sa stále väčšmi uzavieral do seba a upínal ku kruhu svojich blízkych. Žil spomienkami, mal radosť z vnukov a začal písať pamäti. Zostali v kusých poznámkach, nedokončené, lebo osud mu nedoprial dlhý život. V roku 1998 počas ťažkej choroby ho opatrovala dcéra Jana žijúca v Banskej Bystrici, kde zomrel vo veku 72 rokov.

JURAJ SZÁNTÓ


Zpět na obsah