SLOVENSKÉ DOTYKY
 

FALOŠNÝ PRIATEĽ ALEXANDRA DUBČEKA

Udalosti roku 1968

V Maďarsku sa uskutočnili v januári 1968, zároveň so zrodom Pražskej jari, prvé kroky ekonomickej reformy. Preto János Kádár v tejto fáei otvorene podporoval reformný proces v Československu. Alexandra Dubčeka, s ktorým sa poznali a priateľsky stýkali už dávnejšie, tým utvrdil v tom, že mu môže plne dôverovať a so všetkým sa mu zverovať. A Dubček bol presvedčený, že má v maďarskom politikovi spoľahlivého priateľa, ktorý mu na základe svojho dlhoročného pôsobenia na čele straníckeho vedenia bude môcť v zložitých situáciách aj dobre poradiť.

Pozvanie na zámok

Túto možnosť využil už krátko po svojom nástupe: na dni 21. a 22. januára pozval Kádára na viac-menej súkromnú návštevu do zámku v Topoľčiankach. Svojho hosťa úprimne a otvorene informoval o situácii v strane a v spoločnosti, aj o svojich najbližších plánoch. Na pretras sa dostali aj medzištátne vzťahy Československa a Maďarska. Kádárovi sa na loveckom zámku páčilo a dával svojmu hostiteľovi najavo, že sympatizuje s jeho myšlienkami.Ten však netušil, že o svojich poznatkoch, získaných v priebehu šesťhodinového dôverného rozhovoru, už v deň návratu do Budapešti informoval Leonida Brežneva a o deň neskoršie aj politický štáb svojej strany.

Pre vládcu Kremľa mala informácia cenu zlata. I keď Brežnev nebol nadšený Antonínom Novotným a počas svojej pražskej návštevy v decembri 1967 sa od neho priamo dištancoval, aj voči Dubčekovmu nástupu na jeho post prejavoval značnú nedôveru. Telefonoval mu hneď po jeho zvolení do čela vedenia Komunistickej strany Československa a zdá sa, že myšlienka ozbrojenej intervencie v ňom skrsla bezprostredne pod dojmom tohto telefonátu. O tomto rozhovore informoval svojich "partnerov", správnejšie povedané vazalov v členských štátoch Varšavskej zmluvy, teda i Kádára. Naznačil im svoj koncept: československé zmeny bude treba posudzovať podľa toho, v akej miere upevňujú alebo oslabujú vojenskú bezpečnosť Sovietskeho zväzu a tábora socializmu.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že sa Moskve niekoľko týždňov pred nástupom Alexandra Dubčeka po prvý raz od roku 1945 podarilo na území Československa umiestniť sovietsky vojenský výsadok. Bol to kontingent pozostávajúci z piatich stovák vojakov, vojenských technikov a vybraných dôstojníkov, ktorí za prísneho utajenia budovali v blízkosti našich hraníc s Nemeckou spolkovou republikou.

Leonid Brežnev sa pokúšal o uplatnenie svojho osobného vplyvu na Dubčeka, ktorý však nijak zvlášť netúžil po styku s ním. Prestal reagovať na jeho stále častejšie odkazy a pokusy o rozhovor aspoň telefonicky. Bolo by prehnané tvrdiť, že sa ho bál ako čert kríža, dal sa zapierať alebo sa dal uznať práce neschopným a krátkodobo hospitalizovať. V nemocnici sa však už nedalo uniknúť nepríjemnému telefonovaniu a Brežnevovu výzvu, aby sa hneď stretli, odmietol s odvolaním sa na práve prebiehajúce zasadnutie predsedníctva ústredného výboru a na nadchádzajúcu mestskú konferenciu strany v Brne, kde mal v nasledujúci deň vystúpiť. Sovietsky vládca ho požiadal, aby sa v najbližších dňoch stretol aspoň s Kádárom, s čím naoko súhlasil, ale o stretnutie sa nepokúsil.

Prečo práve Kádár

Brežnev už na začiatku pražských udalostí vycítil, že to s Dubčekom nebude mať také ľahké, ako s vodcami ostatných komunistických strán. Rozhodol sa, že ak v jeho prípade nebude môcť svoje požiadavky uplatniť direktívnym spôsobom, použije inú taktiku. Poveril úlohou prostredníka Kádára, ktorému dôveroval a o ktorom vedel, že s Dubčekom udržuje dobré vzťahy. János Kádár do svojej funkcie nastúpil po krvavých udalostiach, respektíve po potlačení povstania sovietskymi tankami v roku 1956 a bol považovaný za najskúsenejšieho riešiteľa vnútorných i medzinárodných konfliktov komunistických strán. Rolu, ktorú mu prisúdil Brežnev, prijal, avšak jej poslušným plnením sa postupne stával nástrojom zla.

Ako plynuli týždne a mesiace, János Kádár pri spoločných stretnutiach a rokovaniach stále ubezpečoval Alexandra Dubčeka o svojej bezvýhradnej podpore. Zároveň však to bol práve on, kto vo februári a v marci, keď hovoril so sovietskymi, poľskými a bulharskými činiteľmi, vyslovil vážne obavy v súvislosti s vývojom situácie v Československu. Potvrdzujú to aj Brežnevove slová, ktoré odzneli na zasadnutí politického byra ním vedenej strany 2l. marca, deň pred rozhodujúcou poradou predstaviteľov šiestich členských štátov Varšavskej zmluvy: "Súdruhovia Živkov, Gomulka a Kádár sa pri našom predošlom sofijskom stretnutí, ale i po ňom dožadovali, aby Komunistická strana Sovietskeho zväzu urobila niečo v záujme usporiadania československých politických pomerov…"

Politik dvoch tvárí

V prácach maďarských historikov a v pamätiach niekdajších sovietskych činiteľov sa dá nájsť rad príkladov Kádárovho dvojakého správania sa a konania. Neraz aj na straníckom fóre za Dubčekovej prítomnosti hovoril inak než pri rokovaniach, ktorých sa jeho partner z Prahy nezúčastnil. Napríklad na rokovaní v Drážďanoch ničím nedal najavo pred československými účastníkmi, že v zákulisí kuje pikle s Ulbrichtom, Gomulkom a Živkovom proti Dubčekovi.

Na podnet exponentov z Moskvy pozval Kádár na 19. júla do Budapešti prvého tajomníka Komunistiskej strany Slovenska Vasila Biľaka, s ktorým vraj podrobne prerokovali politické a vojenské aspekty situácie. Nie sú známe podrobnosti o ich krátkom spoločnom pobyte v Kádárovej vile pri Balatone, kde sa Biľak v neskorých večerných hodinách tajne stretol s hlavou ukrajinskej komunistickej strany Pjotrom Šelestom a hovorili spolu takmer do rána. Hlavným výsledkom nočného stretnutia bol Biľakov sľub, že s ďalšími členmi "zdravého jadra" strany čoskoro sformulujú pozývací list, ktorý sovieti potrebovali, aby pred svetom odôvodnili chystanú vojenskú intervenciu.

Okupáciou Československa Kádárova sprostredkovateľská úloha skončila. Zhostil sa jej však naozaj majstrovsky. Len niekoľko týždňov predtým, čo armády členských štátov Varšavskej zmluvy zo všetkých strán prekročili naše hranice, pripravil v Budapešti Dubčekovi nadšené privítanie...

JURAJ SZÁNTÓ


Zpět na obsah