SLOVENSKÉ DOTYKY
 

SPOMIENKY BOLIA, ALE OČISŤUJÚ

Pohľad do jednej knihy

Dnes si už len tí starší pamätajú, ako vyzeralo Slovensko v prvej polovici minulého storočia. Krutý zásah do života celej Európy v podobe druhej svetovej vojny spôsobil nielen množstvo bolesti, utrpenia, biedy, ale aj zmeny, ktoré natrvalo poznačili mnohé európske štáty. Ktovie, ako by dopadla expanzia komunistického teroru do strednej Európy, keby ju západoeurópske štáty a Amerika nemuseli, v záujme záchrany pred fašizmom obetovať. Ktovie, ako by sa vyvíjala naša spoločnosť, ale aj naša kultúra. Veď dnes si už ani nedokážeme predstaviť, že v každom väčšom meste žila silná židovská komunita, že sme tu mali významné nemecké komunity, že maďarský nebol len vidiek a južné Slovensko, ale silnú maďarskú komunitu mala aj naša západoslovenská i východoslovenská metropola...

Spomienky na zabudnutú (možno naschvál zabudnutú) minulosť nám odkrýva zaujímavá kniha, ktorá tvrdí, že Košice boli európskym mestom. Jej presný titul znie "Kaschau war eine europäische Stadt (Košice boli európskym mestom)." Je to kniha o "židovských" Košiciach. O histórii Židov v tomto meste, ale aj v neďalekom Prešove. A je veľmi symbolické, že práve kniha s takouto témou vyšla dvojjazyčne (po nemecky a po slovensky), a dokonca vyšla v nemeckom vydavateľstve Arco Verlag Wuppertal. Treba hneď na úvod napísať, že to nie je ojedinelý počin wuppertálskeho vydavateľstva Arco. V minulom roku vydalo román Dušana Šimka "Esterházyho lokaj", ale aj "el do Ra Da(da)" Ludvíka Kunderu, "Adelheid" Vladimíra Körnera, "Stadt der schwarzen Tore" (Mesto čiernych brán) Vlastimila Artura Poláka, či "Klapzubovu jedenáctku" Eduarda Bassa s pôvodnými ilustráciami Josefa Čapka.

Wuppertal je partnerským mestom Košíc a hoci vzdialenosť medzi týmito dvoma mestami je takmer 1500 kilometrov, toto dielo vzdialenosť medzi nimi významne skracuje. Michael Okroy, autor historickej časti diela, je absolventom literárnej vedy a sociálnych vied na Bergische Universität vo Wuppertali a špecializuje sa na výskum lokálnych a regionálnych dejín národného socializmu a na partnerstvá s mestami v stredovýchodnej Európe. V roku 2003 uverejnil turistického sprievodcu po Wuppertali za čias nacizmu a v roku 2004 bol spoluvydavateľom zborníka s príspevkami k výskumu národného socializmu vo Wuppertali. Sprievodca históriou židovstva v Košiciach a Prešove nesiaha však len do čiernych čias fašizmu na slovenskom území. Hľadá korene a stopy po židovstve v týchto dvoch mestách od ich prvopočiatku. A tak sa dozvedáme, že prvý Žid s minjanom (duchovnou komunitou, ktorá má minimálne 10 členov) prichádza do Košíc v roku 1492. Stopy po prítomnosti Židov sa však v tomto meste objavujú ešte o desaťročie skôr. A hoci Tolerančný patent, ktorý udeľuje Židom náboženskú slobodu a prináša ďalšie úľavy (aj keď o slobode ešte stále hovoriť nemožno), vydáva až cisár Jozef II. v roku 1790, Židia v Košiciach žijú nepretržite od spomínaného roku 1492, dokonca sa uvádza, že ešte pred bitkou pri Moháči (1526) mohlo v Košiciach žiť už približne 500 Židov. Kniha "Košice boli európskym mestom" neprináša len suchú faktografiu, nie je to "len výskum" s faktami a číslami. Nachádzame v nej mená, miesta, osudy, stopy lásky i utrpenia, najmä utrpenia, jednoducho všetko, čo Židov vo väčšinou nepriateľskej Európe v histórii postretlo. Samozrejme, nedá sa obísť najčiernejšia história nielen mesta Košice, ale celej Európy, roky fašizmu. Do koncentračných táborov vtedy odvliekli 12 000 židovských občanov. Osudy tisícok spoluobčanov zhmotnené do pár príbehov (šťastných?) jedincov, ktorým sa podarilo z koncentračného tábora ujsť a zanechať svedectvo, sa nečítajú ľahko. Ani sa nemôžu ľahko čítať, ale čítať sa musia. Dozvedáme sa aj to, že tí, ktorí sa vrátili, a ktorí žijú, či už v Košiciach alebo inde vo svete, sú opakovane nútení upozorňovať na hanobenie židovských pamiatok - náhrobných kameňov, pamätných tabúľ...

Určite príjemnejším pre mnohých, ktorí siahnu po tejto knihe, bude poznanie, kto všetko zanechal stopy v Košiciach, v kom zanechali stopy Košice, kto "známy-neznámy" je s Košicami spojený. Dobrým príkladom je svetoobčan, významný spisovateľ Sándor Márai. Je o Slovákoch známe (a nakoniec nielen o Slovákoch), že svojich slávnych rodákov dokážu vynášať do neba. Musia však spĺňať jednu dôležitú podmienku - nesmú to byť Maďari. A tak sa hrdo hlásime napríklad k Andymu Warholovi, ktorý sa narodil už v Amerike a nevieme skoro nič o košickom rodákovi Máraiovi. Ale nie je sám, rovnaký osud stihol aj polovičného Slováka Alexandra Petroviča (prepáčte - Sándora Petöfiho) či skvelého maliara Tivadára Csontváriho Kosztku. Vráťme sa k Máraiovi, ktorý nosil Košice po celý život vo svojom srdci, a verme, že Košice mu to od začiatku deväťdesiatych rokov začali vracať. Má tam sochu aj pamätnú izbu. Ale z pohľadu celého Slovenska je Márai ešte stále málo známy. Veď napríklad len v porovnaní s Českou republikou je počet vydaných Máraiových diel vysoko v neprospech Slovenska.

Rovnako sa z čítanky dozvieme o vzťahu rodáka z Oravy Eduarda Goldstückera ku Košiciam, v ktorých prežil časť svojich gymnaziálnych rokov. Aj zúrivý reportér Egon Erwin Kisch nielen poznal Košice, ale aj o nich písal. Zaujal ho košický jarmok. Slovenský spisovateľ vo švajčiarskom Bazileji Dušan Šimko, ktorý košickú čítanku vlastne zostavoval, sa k svojmu košickému pôvodu vždy hlásil a ďalší známy slovenský spisovateľ Stanislav Rakús má síce korene na západnom Slovensku, ale život v Košiciach a najmä nočné prechádzky týmto mestom ho tiež prinútili zvečniť ich vo svojej tvorbe. V čítanke nájdeme aj Ivana Olbrachta, Fritza Beera, Olivéra Rácza, Josepha Rotha, Daniela Speera a Karl-Markusa Graussa.

Nedá mi, aby som sa ešte nepristavil pri uhorskom Simplicissimovi Danielovi Speerovi. Tento spisovateľ, hudobný skladateľ a učiteľ žil na prelome sedemnásteho a osemnásteho storočia a práve v diele "Uhorský Simplicissimus" písal aj o Košiciach, dokonca ako o hlavnom meste celého horného Uhorska. A aj keď ho tituluje hlavným mestom, hneď o pár riadkov ďalej čitateľa vystríha. "V Košiciach je nadovšetko nezdravé ovzdušie a takmer každých sedem rokov mor. Cudzinec, ak sa napije košického vína, hneď ochorie a dostane horúčku... Kto túto chorobu prekoná, ostane potom zdravý, mnohí z nich však aj na to umierajú, sčasti sa potĺkajú chradnúci, nemôžu sa ani uzdraviť ani umrieť; takým sa radí, aby sa vôbec pobrali preč. Keď odídu len do Prešova, na štyri míle cesty, hneď pocítia zlepšenie." Ej veru, nevdojak som si spomenul na Košický poklad, víno otrlých konzumentov.

Spomínaný Dušan Šimko prednedávnom navštívil Prahu, a tak som ho požiadal o krátky rozhovor na tému knihy "Košice boli európskym mestom".

Ako sa pozeráš na skutočnosť, že kniha vyšla dvojjazyčne?

Skutočnosť, že kniha Košice boli európskym mestom vyšla v dvojjazyčnej forme - po slovensky a po nemecky - je skvelá, nakoľko sa takto rozšíril rámec čitateľského okruhu. Odhliadnuc od tohoto aspektu sú v druhej časti knihy, v Košickej čítanke - ktorú som zostavoval - zastúpení aj autori nemeckého jazyka ako E. E. Kisch, Joseph Roth, Fritz Beer a Karl-Markus Gauss. Ak by sa vec chcela robiť konzekventne, mala by v knihe byť zahrnutá aj maďarská mutácia už vzhľadom na košických autorov košických autorov ako Sándor Márai, alebo Olivér Rácz. Nehovoriac o tom, že dejiny vojnových Košíc (1939-45) sú vlastne nielen našimi, ale aj novodobými dejinami hortyovského Maďarska.

Sándor Márai v prvej polovici minulého storočia tvrdil, že Košice boli európskym mestom. Zachovali si niečo z tej "európskosti" aj na konci toho storočia?

Máraiov výrok o Košiciach ako niekdajšom "európskom meste" bol pravdepodobne skôr výrazom jeho sklamania a ľútosti nad zánikom kreatívnej, liberálnej vrstvy košických mešťanov. Podľa neho to zapríčinili totalitné a ľuďmi pohŕdajúce režimy Hitlera a Stalina. Prirodzene táto dimenzia Košíc je nenávratne stratená, podobne ako je dnes Praha skôr miestom "národnej monokultúry". Dobré je, že v Košiciach ostala ešte životaschopná maďarská menšina. Do mesta prišli z vidieka noví obyvatelia, ktorí vystriedali židovskú a nemeckú komunitu. Naďalej tu žije početná česká, rusínska a ukrajinská komunita nových prisťahovalcov z Podkarpatskej Rusi. A Rómovia dnes patria neodmysliteľne do obrazu môjho rodného mesta. Dnešnú "európskosť" strácajú Košice skôr kvôli turbo-ekonomike a bratislavskej centralistickej byrokracii.

V Českej republike, určite aj vďaka bohatej židovskej histórii Prahy a vďaka Franzovi Kafkovi, je téma židovstva dosť živá. Myslíš si, že sa o histórii Židov na Slovensku hovorí dosť a že tú históriu dostatočne reflektujeme?

Osudy Židov a ich sociálne a kultúrne dianie na Slovensku, holokaust a s tým súvisiace otázky spoluviny boli po roku 1945, ako je dobre známe, tabuizované a antisemitizmus oficiálne neexistoval až do pádu reálno-socialistického režimu. Za posledných 15 rokov však vzniklo na Slovensku niekoľko pozoruhodných historických, literárnych, etnografických a filmovo-dokumentaristických pokusov sa k tejto tematike vrátiť s novou objektívnou optikou. Hlavný problém leží v určitej neochote a nedostatku liberálneho ducha v slovenskej spoločnosti vysporiadať sa v dlhodobom a zaiste namáhavom diškurze s vlastnými dejinami, hlavne čo sa týka dejín slovenského štátu a povojnovej totality. Slovenská spoločnosť je dodnes napriek relatívnym ekonomickým úspechom naďalej spoločnosťou duálnou.

Vnímal si ty ako chlapec "židovské Košice"?

Pravdu povediac nie, skôr to boli niektorí známi z môjho okolia v gymnáziu, ale akúsi entitu som nevnímal a ani nepoznal.

Ako sa cítiš v spoločnosti Sándora Máraia, Egona Erwina Kischa, Ivana Olbrachta?

Som veľmi rád, že smiem vystupovať ako slovenský, košický autor vedľa autorov ako Ivan Olbracht, Sándor Márai či Joseph Roth. A taktiež ma veľmi teší, že som v antológii spolu spolu so Stanislavom Rakúsom, ktorého prózy si veľmi cením. Je to jeden z najdôležitejších súčasných slovenských autorov.

Košice možno dnes ešte európskym mestom nie sú, ale ich minulosť, slávni bývalí i súčasní rodáci určite Košiciam pomôžu návrat do Európy urýchliť. Aj ochota vyrovnať sa so svojou minulosťou, ktorá je na Slovensku ešte stále vzácna, potvrdzuje, že Košice sú na správnej ceste. Snáď si na tej ceste nájde svojich čitateľov aj kniha "Košice boli európskym mestom". Jej nedostatok na pulte kníhkupectiev je tiež, dúfajme, znakom vypredaného nákladu, nie znakom slabšej práce distributéra.

BORIS KRŠŇÁK


Zpět na obsah