SLOVENSKÉ DOTYKY
 

SLOVENSKO JE MOJA DRUHÁ NOHA

So spisovateľom Martinom Šmausom

"A ako sa vám tá knižka páčila?" opýtal sa český spisovateľ Martin Šmaus /41/ , keď sme sa dohodli na rozhovore. Tá otázka znela placho, akoby autor stále neveril, že niekto jeho prvotinu "Děvčátko, rozdělej ohníček" naozaj číta. A naviac sa mu môže aj páčiť. Kniha o zložitom putovaní rómskeho chlapca Andreja Dunku medzi rodným Slovenskom a českými mestami skutočne stojí za pozornosť. Tento rok získala cenu Knižného klubu a autorovi sa dostalo ocenenia Objav roku v literárnej súťaži Magnesia litera. Šmaus pracuje ako nemocničný technik, žije v sliezskych Odrách a má dvoch synov.

Vaša knižka je podľa mnohých čitateľov plnokrvná, pútavá a normálna. Niektorí kritici ju ale považujú za prvoplánovú a "hrajúcu na city".

Táto kritika ma zaskočila. Už preto, že knižka nemohla byť iná, než som sám, a ja prvoplánovo určite neuvažujem. Vysvetlenie však mám. Pri písaní som sa nevyhýbal emóciám, zdrobneninám, niekedy i romantike a pátosu. Snáď to bolo v znesiteľnej miere, sám to nemám rád. Všetko, čo na niekoho môže pôsobiť ako červená handra, som ale pri pokuse o priblíženie rómskeho etnika a jeho myslenia použiť musel. Pretože to prostredie aj vnímanie také naozaj je - veľmi emotívne, aj zdrobneniny majú v rómčine významové funkcie a omnoho širšie použitie ako v češtine. Že knižka nie je prvoplánová a nie je o hraní na city, to snáď čitateľ pozná sám. Asi sa ale musím zmieriť s tým, že si text už žije svojím vlastným životom, rôzni ľudia doň premietajú svoje predstavy, názory a s tým už nič neurobím. Asi je to v poriadku.

Kontroverznú problematiku Rómov vôbec nehodnotíte, len popisujete. Bol to zámer?

Áno, snažil som sa všetko pochopiť a poznať zo širšieho pohľadu a vývoja, či už ľudského, časového alebo priestorového. Bez predsudkov a múrov, ktoré sme si medzi sebou a hlavne v sebe postavili. Knižka by mala len otvoriť pohľad z druhej strany a upozorniť na súvislosti. Nič viac. Aj hodnotenia tam ale možno nájsť, možno skryté, ale sú tam.

Boli ste niekedy v rómskej osade?

Dodnes niekoľkokrát do roka chodíme na stredné a východné Slovensko, k príbuzným aj do hôr. A osadám podobným tej, ktorú som popísal na začiatku knižky, sa na Spiši alebo Šariši nevyhnete. Nikdy to nebolo príjemné, húfy bosých detí pobiehali v blate alebo v snehu iba v košieľkach, "loudili" a pokrikovali, v rukách kamene. Teraz sa to trošku zlepšuje, vidíte napríklad elektrinu alebo novú studňu, ale bezvýchodiskovosť života v rómskych osadách je pre nás, ktorí žijeme v pohodlí, nepredstaviteľná.

Existuje v skutočnosti na východe Slovenska osada, kde sa malý Andrejko narodil?

Je to fikcia, akýsi obrázok zostavený z toho, čo som videl. Tiež nejde o typickú veľkú osadu, ako sú napríklad osady na Spiši. Naviac v najvýchodnejšom cípe Slovenska ani veľké osady nie sú. Iba také, aké som popísal, teda niekoľko domov za dedinou, nič viac.

Život Rómov ste popísali presne a verne. Vyrastali ste s rómskymi deťmi, ale stačilo to na napísanie tak presvedčivej knihy?

Neboli to len tie deti, ale aj cesty na Slovensko a posledných pätnásť rokov života u nás v "baráku", kde sme ako gadžovia v miernej menšine. Knihu som napísal, ako som najlepšie vedel, s hľadaním a pochopením oboch strán, cigánskej aj gadžovskej, vrátane predsa len odlišného myslenia a prístupu k životu.

Aj slovenská príroda je v knižke opísaná s veľkým zaujatím a atmosférou. Máte ju rád?

Rád, to je slabé slovo. Do slovenských hôr chodím už dvadsaťpäť rokov. V poslednom čase najčastejšie do Nízkych Tatier. Najradšej mám asi Roháče.

Dej knižky sa sčasti odohráva v slovenských Bukovských vrchoch.

Miestopis je naprosto presný. V Bukovských vrchoch na samom východe Slovenska som bol štyrikrát, po prvýkrát pred dvadsiatimi rokmi, keď tam končil svet. A naposledy to bolo po napísaní knižky, išli sme tam od nás z Moravy na bicykloch. A to, ako som sa pokúsil "Bukovky" popísať, nie sú žiadne romantické bludy, ale moje vlastné vnímanie tohoto krásneho kraja.

Je slovenská krajina iná ako česká?

Je úplne iná, mladšia a drsnejšia, nie taká uhladená a urovnaná. Podobne vnímam aj trochu odlišné myslenie a temperament ľudí. Aj to som sa snažil pomenovať. Slovensko je nielen Andrejkova, ale aj moja druhá noha, bez nej by som kríval. Preto potrebujem obidve.

Vaša slovenčina v knižke nemala ani jednu chybičku. Bolo to zásluhou vašej manželky Slovenky?

Manželka Jana nie je Slovenka, ale Slovák je jej otec a môj svokor. Slovenčinu vnímam už od malička ako svoj jazyk. V knihe som ju použilo zámerne. Už preto, že slovenčinu dnes nikde nepočujeme. Dokonca som videl dabovaný slovenský film, to je príšerné. Rovnako ako hranica v Makove. O rozdelení republiky píšem aj v knižke, hodnoteniu tejto udalosti som sa vyhnúť nemohol.

Povedali ste, že si nie ste istý, či vás Knižný klub mal vôbec oceniť. Napísali by ste to dnes inak, alebo skrátka nemáte pocit, že ste už spisovateľ?

Pocit, že som niekým, a teda aj spisovateľom, by bolo asi najhoršie, čo by ma mohlo stretnúť. A myslieť si to po udelení nejakej ceny, to by bol úplný koniec. Viem totiž, čo by nasledovalo. Už nie hľadanie, ale skôr lacná "výroba" textov, keďže by som mohol ľahko podľahnúť hlúpej a nadutej pýche, že teraz už niečo viem. Preto tá moja až prehnaná triezvosť prameniaca z rešpektu až pokory, preto tá opatrnosť a strach.

Knižku ste dopísali už v roku 2000. Prečo ste ju poslali do súťaže až tento rok?

Nepísal som ju pre čitateľov, skôr som si sám pre seba potreboval veľa vecí vyjasniť a pomenovať. V dobe písania bolo všetko príliš živé a ani som netušil, či to bude vôbec niekoho zaujímať. Veľa vecí, ktoré som si pri písaní vysnil, som si musel overiť a upresniť. Aby som nikomu neublížil. Navyše som sa na tej knižke učil písať. Nepísal som ju od začiatku do konca, ale po častiach, ako keď lastovička stavia vlastné hniezdo. Ten text musel dozrieť.

Aké sú vaše ďalšie literárne plány? Chcete aj naďalej pracovať ako technik v nemocnici?

Plánov by bolo, ale musím sa držať skrátka, aby som niečo rýchlo "nevyrobil". A viem tiež, že sa ešte musím veľa učiť. Pracovať ako technik chcem aj naďalej, koniec-koncov aj musím, pretože u nás v Odrách, v malom meste, je o kvalifikovanú prácu bieda. Písaním knižiek sa uživiť nedá.

GABRIELA BACHÁROVÁ


Zpět na obsah