SLOVENSKÉ DOTYKY
 

"LETÁ A ZIMY" S JÁNOM JAMNICKÝM

Pamäti slovenských divadelníkov

(pohľadom manželky Vilmy Jamnickej)

Významný slovenský herec, režisér, recitátor a pedagóg Ján Jamnický sa narodil v oravskej Jasenovej (20. mája 1908) v rodine evanjelického farára. Výstižná charakteristika jeho osobnosti je, že bol "Divným Jankom" slovenského divadla. Vilma Jamnická o tom hovorí: "I túžba v ňom horela, no i vôľa ochabovala." Divadelný kritik Andrej Maťašík o ňom napísal, že bol "muž s neuveriteľnou divadelnou imagináciou, básnik javiska a predvídavý stratég kultúry, ktorý videl veci v súvislostiach a hľadel ďaleko dopredu".

Po stredoškolských štúdiách, ktoré dokončil v Bratislave, kde jeho otec pôsobil na evanjelickej teologickej fakulte, začal Jamnický študovať medicínu. Tu sa zoznámil s mladou medičkou Vilmou, ktorú si v roku 1934, už ako herečku, vzal za manželku. Po dvoch rokoch štúdia prešiel na právnickú fakultu, ktorú dokončil na želanie rodičov, keď mu dali súhlas popri práve študovať herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii. V rokoch 1932-1945 a 1949 pôsobil ako herec a režisér činohry SND a súčasne v rokoch 1937-1944 prednášal na Hudobnej a dramatickej akadémii. Po roku 1945 odišiel zo SND, krátko pôsobil na Povereníctve školstva a kultúry a podieľal sa na príprave Divadelného zákona, ktorým sa poštátnili profesionálne divadlá. Prvé štyri povojnové roky pracoval ako scenárista a režisér Československého filmu (zásadne prispel ku vzniku Slovenského filmu). V rokoch 1949-1952 prednášal činohernú tvorbu na VŠMU, pri vzniku ktorej stál. Od roku 1953 sa príležitostne venoval herectvu, recitátorstvu a v školskom roku 1957- 1958 prednášal javiskovú a bábkohereckú reč na divadelnej fakulte AMU v Prahe.

Ťažisko Jamnického umeleckej práce zo začiatku spočívalo v herectve. V SND vytvoril takmer osemdesiat najmä hrdinských a patetických postáv. Postupne sa viac orientoval na divadelnú réžiu. V SND režíroval 25 hier a rozprávok, v ktorých nadväzoval na borodáčovskú tradíciu, ale ako jediný zo svojej generácie sa pokúsil o uplatnenie prvkov divadelnej moderny pod vplyvom českého (E.F. Burian, J. Frejka) a ruského (V. Mejerchoľd, A. Tairov) avantgardného divadla, ale poznal aj úsilia, ktoré v medzivojnovom čase vyvíjal Max Reinhardt. Priblížil slovenské profesionálne divadlo modernému divadlu svetovému. Osobitne blízky vzťah mal ako recitátor a režisér k poézii a vytvoril osobitú školu javiskovej reči. Venoval sa aj divadelnej publicistike a esejistike. Zomrel v Poprade 14. augusta 1972. Dostalo sa mu viac ocenení, okrem iného menovania národným umelcom.

O Vilme Březinovej-Jamnickej (narodila sa v roku 1906 v Barchove pri Pardubiciach), autorke spomienkovej knihy "Letá a zimy s Jánom Jamnickým", kritika písala, že je "veľká herečka neveľkých úloh". Patrí do druhej, v slede hereckých generácií, činohry SND, kde vytvorila takmer dvesto javiskových, stovku televíznych a vyše dvadsať filmových postáv. Vo svojich spomienkach zachytáva vývin tvorivej a umeleckej osobnosti Jána Jamnického. Jej hodnotenie prínosu Jamnického tvorby nie je pritom ovplyvnené jej láskou, ani sklamaním z rozchodu, keď ju Jamnický v roku 1944 opustil kvôli herečke Oľge Kadancovej- Sýkorovej. Píše i o jeho nervovej chorobe, ktorá bola následkom pracovného vyčerpania, jeho labilite a citovej závislosti na matke. Rozviedli sa až po dlhých rokoch od rozchodu - v roku 1962. Spomienky končia v lete roku 1944. V knihe pripomína i niektoré neskoršie udalosti, ale to už je post skriptum k ich "Letám a zimám". Asi najvýstižnejšie sú však jej slová: "Ak som v niečom mala podiel, nuž predovšetkým v tom, že som ho vedela v kritických chvíľach podržať a byť pri ňom". Vilma Jamnická sa dnes vo vysokom veku venuje veštectvu a dokonca aj v Jakubiskovom filme "Lepšie je byť bohatý a zdravý, ako chudobný a chorý", stvárnila takýto typ ženy.

VOJTECH ČELKO

STRETNUTIE S JÁNOM JAMNICKÝM

Z návratu bol nový začiatok. Na večierku som sa bližšie zoznámila so svojím budúcim manželom - Jánom Jamnickým. Prvý raz sa mi prihovoril na chodbe lekárskej fakulty, kde sme spolu študovali v prvom semestri. V pamäti mi ostala vysoká klenba dlhej chodby. Neviem, či by som ju teraz ešte našla, ba neviem ani to, či vôbec existuje. Takou vysokou a vznešenou ju robilo asi ono stretnutie.

Na niektoré okamihy v živote človek asi nikdy nezabudne. Sú míľnikmi, či chce alebo nie. Nemožno sa na ne pripraviť a zrejme si ich nemožno ani pripraviť. Režíruje ich ktosi mimo nás. Bol daždivý deň. Mala som obuté vysoké topánky, aké vtedy vonkoncom neboli v móde. Ako mladé dievča som sa za ne hanbila, ale jemu sa páčili. Neskoršie mi vravel, že sa mu páčila aj odvaha niečo také si obuť. Už sa nepamätám, o čom sme hovorili, lebo to stretnutie malo zmysel v čomsi inom než v reči. Totiž v tom zvláštnom pocite, keď sa človek kamsi prepadá. Hádam preto mi ostal z lekárskej fakulty pocit klenby a výšky...

A teraz ma našiel na gymnaziálnom večierku, keď som sa už nazdala, že ma všetci vysokoškoláci vylúčili zo svojej spoločnosti. To stretnutie naznačovalo čosi hlbšie, výlučnejšie.

Kto vysvetlí, kto kedy prezradí, prečo dievča odrazu cíti: toto je ten jediný... S ním pôjdem životom.

A ďalej predstava, ba skoro vedomie: bez neho nebudem chcieť žiť.

Stál pri mne úplne neznámy človek a predsa výlučnosť tej chvíle vytvárala pocit, že ide o kohosi dávno známeho. On nebude žiadať odo mňa malichernosti, on pochopí vážnosť mojej povahy a jej hĺbavosť.

Vo chvíľke mizlo všetko naokolo, ostávala iba jediná skutočnosť: ja a ten človek. A s týmto človekom budeme bojovať o pravdu, pretvárať svet.

Nepamätám sa, že by ma bol pobozkal. Ba určite viem, že nie. A či môže vôbec niekto vysloviť, čo je to láska, o čo tu ide, odmysliac si jej prvotnú fázu a zámer?

"Prosím ťa, nezačínaj si s tým človekom," zaznelo akoby odkiaľsi z hĺbky. Vyslovila to moja mama, keď sa už Jano vzdialil.

"Prečo nie?" spýtala som sa začudovane.

"Má uhrančivé oči. Ja by som si takého človeka nikdy..."

Náhle mi prebehlo mysľou, ako mama vedela zvládnuť oveľa chúlostivejšie situácie. Keď ju raz ktosi popýtal o moju ruku, a ja som s hrôzou vykríkla: "Radšej sa zmárnim!" ona pokojne odvetila: "Keď ťa pýtajú o ruku, to nie je na zmárnenie. Horšie by bolo, keby ťa nepýtali. Neboj sa, treba len niečo pekného povedať. Z ľudí si netreba robiť nepriateľov, keď im nemôžeme, alebo nechceme vyhovieť."


Zpět na obsah