Režisér Matej Mináč

"Doma je človek v podstate všade tam, kde má prácu," tvrdí režisér Matej Mináč. Sedí si len tak na konári a je mu dobre. Keď sme sa po prvýkrát uvideli a on začal rozprávať, bolo to ako by sme sa už poznali desaťročia. Práve končil jednu veľkú etapu svojho života, v ktorej plnil akýsi záväzok voči záchrancovi 669 česko-slovenských židovských detí pred vojnou, pánovi Nicholasovi Wintonovi.

"Vďaka filmu všetci poznajú Schindlera alebo Wallenberga, ale o Nicholasovi desaťročia nik nepočul. A ja si, tak isto ako aj Patrik Pašš, jeden z najúžasnejších strihačov v tomto regióne, s ktorým som štyri roky robil na tejto téme, prajem, aby jeho čin poznal celý svet. Veď nie je to úžasné, že až päťdesiat rokov po vojne sa prišlo na to, že bol hrdina, ktorý svoje hrdinstvo považoval za čosi úplne obyčajné!? Preto sa teraz usilujem dostať hraný film 'Všetci moji blízki' a dokument 'Sila ľudskosti' ako jeden balík do americkej distribúcie. Tým skončí jedna etapa mojej tvorby," vraví Matej Mináč.

Na Wintona mohol naraziť len v Prahe a k tomu mal aj obrovské šťastie. Námet na "Všetkých mojich blízkych" našiel Mináč v rodine, v príbehoch z detstva svojej mamy. Boli to bláznivé historky o veselých strýčkoch zo židovskej rodiny v rokoch 1938 a 1939. "Nevedeli si predstaviť, že by sa im mohlo niečo stať a brali Nemecko ako Nemecko a Československo ako demokratickú krajinu. A keď mali šancu odísť, neodišli. Mne sa to veľmi pozdávalo ako námet na hraný film, bolo to také balansovanie - diváci vedia, že to nedopadne dobre, ale piostavy to nevedia. Mal som takého malého hrdinu, desaťročného Dávida a chcel som nájsť riešenie, ako by ten chlapec mohol utiecť, dostať sa preč ešte pred napadnutím Poľska. Tak som vymýšľal, ale tie moje výmysli sa mi nepáčili a začal som hľadať v literatúre. Našiel som v knižke dve krátke správy o Wintonovi a zaradoval som sa, pretože to vyriešilo môj problém. Bol to Angličan, burzový maklér, ktorý vyviezol skoro 700 detí - tak jedno z tých detí bude môj hrdina, to je jasné!"

Jiří Hubač napísal scenár a pridal tam veci, o ktorých režisér z povojnovej generácie nemohol nič vedieť. Napríklad scénu, ako všetci spievajú nacistickú pieseň Die Fahne hoch považuje Mináč za rozkošnú, hoci nikdy by ho nenapadla - lebo tú dobu nezažil. A potom mu prekladateľka anotácie filmu pre pána Wintona povedala, že aj ona je jedno z tých zachránených detí. Súčasne mu poradila, aby sa za Wintonom vydal do Londýna.

Našiel tam takmer deväťdesiatročného muža, ktorý má rád svoju záhradu a ktorý dávno zabudol, že kedysi zachránil stovky detí pred istou záhubou. "Prečo ste to urobili, Nicholas?" pýtal sa ho znovu a znovu Mináč. Najprv Winton žartoval, že ho takými otázkami zabije, nakoniec však povedal: "Povedali mi, že tie deti sa zachrániť nedajú, nepustia ich. A ja som tvrdil, že keď je to nutné, tak sa dá urobiť čokoľvek. A pustil som sa do toho."

Pre Mináča bol celý príbeh viac ako dramatický. Winton bojuje o životy detí s úradmi aj s rodičmi, ktorí ich nechcú pustiť do neistoty. Dá sa to prirovnať k antickej dráme, lebo otcovia a matky tušia, že sa s nimi viac nestretnú - len nevedia, že tých 669 chlapcov a dievčat prežije, kým oni nie...

V septembri sa na premiére v newyorskej sále Symphony Space predstavia obe snímky tisícke celebrít, predovšetkým novinárom a Mináč verí, že sa otvoria dvere do sveta jeho hranemému filmu i dokumentu. Tým splní záväzok a môže sa venovať novým témam. Robí na troch projektoch, hoci nevie, či zoženie peniaze na lacnú komédiu o tom, ako sa nakrúcajú filmy v postkomunizme - tú by robil v koprodukcii s Francúzmi - alebo na veľmi drahú kostýmovú rozprávku o nesmrteľnosti či love story z tridsiatych rokov...

Matej Mináč má české aj slovenské občianstvo a doma je vari všade. Šťastná povaha, povie si človek, keď počuje, ako prišiel pred deviatimi rokmi do Prahy: "Nikoho som tu nepoznal a vlastne som nevedel, čo budem robiť. Cítil som, že som urobil strašnú blbosť. Takto sa zbaliť! A v Bratislave mi drnčal každú chvíľu telefón: toto chceli, hento chceli, a tu som ani nevedel, kde sa mám nechať ostrihať. Myslel som si, že to nebude emigrácia, ale pre mňa to emigrácia napokon určite bola. Trvalo mi dva roky, kým som tu začal nakrúcať Geny pre Fera Feniča a to ma postavilo na nohy. Teraz tu pomaly poznám viac ľudí ako na Slovensku. V Čechách sa mi páči ten intelektuálny potenciál, čo sa dá využívať vo filmoch. Moja žena však býva v Bratislave a môj syn tam chodí do školy - má desať rokov. Aj preto tam strihám všetky veci," zdôveruje sa.

Kde je teda doma? "Ja si myslím, že dnes je taká doba, že človek je doma v podstate tam, kde má prácu. Čiže, keď mi dajú prácu v New Yorku, tak budem doma tam. Myslím si, že vždy, keď emigranti hovoria o svojich ťažkých začiatkoch, tak to je do tých čias, než si nájdu zaujímavú prácu. V momente, keď máte prácu, získate aj kontakty a začnete aj spoločensky trochu fungovať a ten pocit, že niekde patríte, sa tam dostaví."

V Prahe je veľa Slovákov - je to veľkomesto a poskytuje ďaleko väčšie možnosti. Na Slovensku sa nakrúca jeden, najviac dva hrané filmy ročne a v Česku je to okolo štrnásť plus ďalšie televízne, okrem toho tu robia filmy Američania - filmový priemysel teda žije.

"Ja si hrozne želám, aby sa to na Slovensku zlepšilo, ale zatiaľ je to na plač. Čo majú teda nadaní umelci robiť - obzerajú sa niekde inde," ľutuje. Je to ako v začarovanom kruhu: Koliba sa rozpadla a odborníci od filmu robia pre svoje firmy. Kvôli jednému filmu ročne sa predsa nevzdajú biznisu. A mnohí odchádzajú - nielen do Česka, ale aj do celkom iných zamestnaní.

"Teraz je situácia na Slovensku taká", domnieva sa Mináč, "že je tam veľmi kvalitná Vysoká škola múzických umení, kde učia ľudia ako Hanák. Existuje teda istý potenciál, že nová generácia by mohla niečo vytvoriť, ale určite prichádza o moment, ktorý poskytuje kontakt so staršou generáciou." Vzniká vákuum, pretrhnutie vývoja: "Predstavte si, že keď bola Magda Vášáryová mladá, urobila najlepšie filmy. Keď však dnes mladí herci, ktorí prichádzajú zo školy, nemajú šancu nikde sa ukázať, tak kto o nich bude vedieť, že sú talentovaní? To je obrovský problém. Divadlo je divadlo a film je film a ten film tam musí tiež byť."

Napriek tomu úspešný režisér Matej Mináč dúfa, že sa bude aj na Slovensku nakrúcať. "Treba si uvedomiť, že na Slovensku máme silný intelektuálny potenciál, sme schopní pripraviť zaujímavé námety a scenáre a že presvedčíme ľudí, televíziu, a to nielen českú, ale aj rakúsku či nemeckú, aby s nami koprodukovali. Potom sa filmy dostanú do všetkých partnerských krajín a môžu sa zaplatiť, a teda aj konkurovať svetu."