Za Leopoldom Danihelsom

V druhej dekáde tohtoročného marca po dlhej a ťažkej chorobe umrel Leopold J. Danihels, americký podnikateľ slovenského pôvodu.

Narodil sa pred osemdesiatimi rokmi v Uhorskej Vsi, dnes Záhorská Ves, na brehu hraničnej rieky Moravy v časti obce Cápka. Predkovia rodiny boli podľa tradície rybármi predávajúcimi svoj úlovok na rakúskej i slovenskej strane. Jeho rodná obec bola od stredoveku významným pohraničným mestom s brodom a od 16. storočia aj s dreveným mostom, po ktorom do konca 19. storočia viedla železničná trať až do cisárskej Viedne. Most vydržal až do konca 2. svetovej vojny. V obci fungoval cukrovar, v ktorom sa spracúvala cukrová repa z celého Záhoria a ktorý zásoboval Viedeň najlepším cukrom. V dedinke položili aj prvý asfaltový koberec na Záhorí. Otec Leopolda J. Danihelsa tu bol adjunktom a matka sa starala o domácnosť a vychovávala syna a dcéru. Mladý Danihels chodil do bratislavského gymnázia na Grösslingovej ulici. Vypuklo povstanie a na jeho potlačenie prichádzali nemecké jednotky. Danihels bol ako mladý gymnazista spolu s ďalšími neskúsenými chlapcami vyslaný na front, priamo pred hlavne pušiek a samopalov ruských vojakov. Keď vedľa neho padol jeho spolužiak a ďalší bol zranený, utiekol s kamarátom na rodné Záhorie. Rozlúčil sa s rodičmi a cez Rakúsko sa dostal do južných Čiech, kde získal prácu civilného zamestnanca americkej Pattonovej armády, s ktorou sa cez Nemecko a Francúzsko dostal až do USA.

Vo vrecku mal vtedy dvadsaťosem amerických dolárov... Cez Pensylvániu, kde pokračoval v štúdiu a pracoval pre kláštor slovenských sestričiek sa dostal, ako jeden z prvých Slovákov v 40-tych rokoch do Kalifornie. A tu sa začala jeho obchodnícka kariéra. Dlhé roky pracoval na najväčšom svetovom trhu s umelými hmotami, ktorý pokrýval celé USA a Kanadu. Uspel a osamostatnil sa. Začal podnikať v hotelierstve. Jeho staršia sestra tiež prišla do Ameriky a bola veľmi aktívna v krajanskom hnutí. Danihels rozširoval svoju pôsobnosť a uspel i na nevadskom lasvegasskom trhu. Oženil sa s írskou Američankou a mal s ňou tri deti - dvoch chlapcov a dcéru. Od roku 1968 navštevoval rodné Záhorie a Slovensko. Po roku 1989 začal aktívne pomáhať detským domovom a veľké finančné čiastky venoval na charitatívne účely. Po vzniku Slovenskej republiky, čo oslávil na Bratislavskom hrade, komunikoval so slovenskou politickou reprezentáciou a snažil sa lobisticky napomáhať imidžu svojej krajiny a jej predstaviteľov. Oživoval Svetový kongres Slovákov a jedno volebné obdobie stál na jeho čele. Neustále venoval Slovensku veľké finančné čiastky - Matici slovenskej, na Zlatý poklad, na nový rímskokatolícky kostol v Žiari nad Hronom, ale aj na obnovu banskoštiavnickej Kalvárie a takto by sme mohli vymenúvať ďalšie a ďalšie príklady. Neváhal spolu so svojou druhou manželkou Mimi ísť do prvej línie osjeckého frontu medzi bojujúcich Chorvátov a Srbov, kde pôsobili slovenské jednotky UNPROFOR. Aj tu pomohol Slovákom v dedinách Josipovac a Jelisavec.

Organizoval osvojenie slovenských rómskych detí z českých detských domovov v USA. Program skrachoval na neochote slovenskej strany. O mnohých jeho aktivitách sa možno ani nikto nezmieni, ani nedozvie, ale budú nepochybne stále rezonovať. Významným reprezentantom slovenskej kultúry a duchovného života udeľoval "Cenu Mimi a Lea Danihelsovcov". Prešiel temer celý kultúrny svet, ale najlepšie sa cítil doma na Slovensku, kam prichádzal dva-tri razy do roka. Stretával sa s politikmi, obchodníkmi, poslancami a všetkými, ktorí dokázali pochopiť nuansy jeho záhoráckej slovenčiny, jemný humor a fenomenálne obchodné cítenie. Napriek svojmu veku bol mladistvo čulý a progresívne mysliaci, hrdo sa hlásil k slovenskej národnosti a tradíciám amerického slovenského života, ktorý tiež štedro podporoval. Bol akýmsi živým mostom medzi USA a Slovenskom, ktoré bránil a ochraňoval. V tom mu pomáhala jeho druhá manželka Mimi Danihels, ktorá v jeho šľachetných a filantropických počinoch pokračovala a pokračuje. Bola mu veľkou oporou najmä v poslednom roku života, keď už bol pripútaný na lôžko. Vďaka jej dojemnej starostlivosti prežil ďalší rok a v tichosti, pokoji a láske svojich detí a vnúčat opustil tento svet. Pochovaný je vo večne sa otriasajúcej kalifornskej zemi, kde prežil viac ako päťdesiat rokov.

Bude musieť prejsť ešte kus života, pokiaľ s odstupom času budeme môcť zhodnotiť jeho život a zástoj, ktorý vykonal v prospech iných, ale najmä jeho rodnej krajiny - Slovenska. Zatiaľ treba povedať v tichej úcte len prosté: Česť jeho pamiatke!

MILAN AUGUSTÍN

---

Zpět na obsah