SLOVENSKÉ DOTYKY
 

ZMORDOVANÝ ŠŤASTLIVEC

S hercom štefanom kvietikom

"Trápim a mordujem ťa preto, aby si bol lepší ako ja." Tieto slová svojho učiteľa a neskôr hereckého kolegu Júliusa Pántika sa navždy zapísali do duše mladého nadšenca. "Herectvo robí človeka lepším a bohatším," konštatuje dnes jeden z najvýznamnejších slovenských hercov svojej generácie ŠTEFAN KVIETIK (1934), rodák z Veľkých Plachtiniec, ktorý stvárnil hlavné a vedľajšie postavy v 280 inscenáciách a 45 filmoch.

Do vienka ste dostali herecký talent, ktorý ste mohli ďalej rozvíjať, pretože ste mali šťastie na takých kolegov - režisérov, pedagógov či hercov ako napríklad Jozef Budský, Július Pántik, Karol L. Zachar, Pavol Haspra, Peter Mikulík, Martin Hollý, Juraj Jakubisko a ďalší. Čo vám táto spolupráca s osobnosťami náročnými voči sebe i druhým dala?

- Obrazne povedané, mal som veľmi dlhú vysokú školu práve preto, lebo som bol jedným zo šťastlivcov, ktorí po odchode zo školy do hereckého života vlastne pokračovali v štúdiu u svojich pedagógov aj v divadle, už ako ich kolegovia. Nemal som síce vtedy ešte také ostrohy ako moji starší kolegovia, ale mal som veľmi vzácne skúsenosti z vyzretého, kvalitného a talentovaného súboru martinského Armádneho divadla. Herectvo sa nedá naučiť. O to väčšie šťastie mladý herec má, ak ho obklopujú herecké a pedagogické osobnosti, ktoré vedia o herectve podať pravdivú, detailnú a veľmi zodpovednú informáciu. A ja som to šťastie mal. Hoci to nebolo ľahké, lebo som mal rešpekt nielen pred hereckými osobnosťami, ale aj pred pedagógmi, bol som vďačný za tvrdé začiatky. Prešiel som elévske i ganymédske začiatky v komparzoch, až po učňovské roky mladého herca, a nasával som herecké umenie našich velikánov až po roky, keď dôvera v moje herecké schopnosti rástla.

Prvé vážne herecké príležitosti som dostal v dotyku s takými osobnosťami, ako boli pán Budský, Zachar, Pántik a ďalší. Nemôžem však vynechať ani generačne i ľudsky mne blízkych kolegov a nespomenúť pritom vynikajúcu plejádu hercov a herečiek, ktorí tvorili v SND v čase, keď som tam pôsobil, hviezdne zoskupenie. Dnes, keď mám trochu zmapované divadelné dianie v Európe a na to obdobie sa pozerám s odstupom, musím povedať, že to bolo čosi nezvyčajné a výnimočné, aby v jednom súbore bolo toľko výrazných režisérskych a hereckých osobností, ale aj vynikajúcich scénografov a kostýmových výtvarníkov. Ako svojich kolegov som zažil ešte Janka Borodáča, Andreja Bagara, panie Borodáčovú, Poničanovú, Bancíkovú, Prechovskú a ďalej Máriu Kráľovičovú, Vierku Strniskovú, Zdenku Grúberovú, Milku Vášáryovú, Božidaru Turzonovovú. Dnes ďakujem osudu, že som v takejto konštelácii mohol absolvovať svoje herecké začiatky, ich pokračovanie, ale aj skončenie mojej hereckej kariéry. Nesmierne si tiež vážim, že pracovné spory v rámci tvorivého procesu sa riešili na vysokej úrovni a do istého času a obdobia aj veľmi korektne. Neboli sprevádzané nenávisťou či zlobou. Túto skúsenosť si uchovávam ako jeden z momentov, ktorý vtedy platil.

V čase, keď divadelné dosky už znamenali svet, postupne sa objavovali aj ďalšie médiá - film, rozhlas, televízia. V čom bola táto práca pre vás iná?

- Novovzniknuté médiá si vyžadovali iné výrazové prostriedky než divadlo a ja si nesmierne vážim svojich kolegov, ktorí do týchto médií vstupovali bez nejakých skúseností a za pochodu sa im dokázali prispôsobiť, lebo mali talent a vedeli spracovať náročné úlohy, pred ktoré ich postavili. Dokumentujú to napokon aj známe bratislavské televízne pondelky s vynikajúcou dramaturgiou Daniela Michaelliho, ktoré uznávali aj naši českí kolegovia, hoci ich skúsenosti s filmovou tvorbou boli podstatne väčšie, ak porovnáme množstvo filmov nakrútených na Barrandove a na Kolibe.

Ak chce herec robiť svoje povolanie dobre, musí sa mu oddať naplno. To však neznamená, že žije len preň. Herec má i rodinu, priateľov a chvíle voľna trávi s nimi. Niektoré priateľstvá prerastú do súkromia. To vaše tvorilo aj priateľstvo s dvoma Ivanmi - Mistríkom a Rajniakom...

- Ťažko by som v tejto chvíli hovoril iba o dvoch či troch kamarátoch. Ale je pravda, že naše s Ivanom Mistríkom a Ivanom Rajniakom bolo hlboko prepojené spoločnými záujmami, napríklad láskou k prírode, poľovníctvom, ktoré však nebolo motivované dominantným pocitom lovu, ale skôr pocitom relaxácie, pookriatia v lone prírody, očisty duše. V niektorých súvislostiach môže byť spomienka smutná až tragická, ale taký je život a človek sa s tým musí zmieriť. Vo vedomí potom ostávajú len svetlé chvíle naplnené slnkom, teplom ľudskosti a človečenstvom, ktoré medzi nami rezonovalo. Komunikácia s takýmito osobnosťami na javisku, v prírode alebo krčme ma posilňovala, prinášala mi pocit, že som s ľuďmi, čo mám rád a čo majú radi mňa.

Čím najmä herecké povolanie obohacuje?

- Herectvo obohacuje predovšetkým toho, kto ho robí. Je to povolanie, ktoré pracuje s tým najvzácnejším, čo človek v sebe nosí. Mám na mysli bohatosť duše, citu, mysle, vyjadrovania. Ale najpodstatnejšie je, že cez dramatické postavy a dramatickú literatúru sa človek dotýka nádherných, obrovských myšlienok. Keď to nechá na seba pôsobiť, herectvo sa stáva profesiou, ktorá robí človeka lepším a bohatším. Štúdium herectva ste absolvovali v tom istom roku ako vaša manželka Eva. Čo v živote herca znamená takéto manželstvo? Čo pre vás predstavuje rodina v čase, keď ste sa stiahli z hereckého života?

- Herecké manželstvo znamená najmä obrovskú toleranciu. Ak herec má partnera, ktorý ho chápe a vie nástrahy hereckého povolania moderovať, je to preňho veľké šťastie. Rodina a rodinné zázemie znamenajú pre mňa všetko. Je to oáza, kam som sa vrátil s istou životnou skúsenosťou, s istým pohľadom na život i na tie veci, ktoré nie sú ľahké. Samozrejme, že som už aj svedkom života svojich detí a vnúčat. Je to moje všetko, dobre sa v tom cítim, pretože som, chvalabohu, ešte v stave, že to všetko vnímam, a vnímam to s celkom zdravým pohľadom. Už som menej upretý na seba a väčšmi sa teším z úspechov, ktoré prídu, či trápim sa nad problémami mojich detí a vnukov.

Hovoríme vlastne už o mladých. Svojho času ste prednášali na VŠMU, mali ste a máte možnosť porovnávať staršiu, strednú, mladšiu a celkom mladú umeleckú generáciu. Majú dnes mladí dostatok možností a príležitostí umelecky rásť?

- Ťažko tu porovnávať. Môžem len smutne konštatovať, že mladí nemajú tie šance a príležitosti, ktoré sme mali my. Nemôžu v plnej miere uplatniť svoj talent. Naša spoločnosť si až po rokoch uvedomí túto nedostatočnosť. Až keď zistí, že vyprázdnený priestor zaplnil boom braku, ktorý sem prišiel zo Západu - lacné, stupídne, komerčné filmy s minimálnou alebo nijakou umeleckou hodnotou. Každé umenie vo svojej dobe formovalo a formuje myslenie a cítenie ľudí. Neobávam sa o svoje deti, ktoré už vedia selektovať a vybrať si to, čo je kvalitné. Bojím sa o svojich vnukov - o najmladšiu generáciu. V tom vidím veľkú tragédiu. Toto obdobie vákua sa bude veľmi ťažko naprávať. Žiaľ, sprievodným znakom toho všetkého sú nesplnené umelecké ambície tých, čo sa mohli realizovať a rásť na hodnotných umeleckých predlohách. Spätne mohli ďalej prinášať hodnoty a potešenie ľuďom, pre ktorých tvoria. Mám rád mladých ľudí, preto je pre mňa poznanie, o ktorom sme hovorili, o to bolestnejšie.

ANNA GREGOROVÁ


Zpět na obsah