Stoštyridsať rokov od založenia Matice slovenskej

Nedávno si pripomenula 140 rokov existencie inštitúcia, ktorá dnes rozhodne nie je nekontroverzná. Matica slovenská. Napokon, až budúcnosť dá definitívnu odpoveď na otázky, či sa Matica neprežila, či sa dokáže zbaviť politikárčenia a nacionalistických úletov, či sa až príliš neskompromitovala predovšetkým v období mečiarizmu. Naopak nikým nespochybňovaná je pozitívna a kľúčová rola Matice slovenskej v 19. storočí, v dobe vzniku tejto inštitúcie a jej zápasu o holú existenciu vlastnú i slovenského národa ako takého...

V roku 1859 utrpelo rakúske mocnárstvo porážku od talianskych národnooslobodzovacích vojsk, ktoré, podporované Francúzskom, bojovali za zjednotenie Talianska a odtrhnutie od talianskych provincií spod rakúskej nadvlády. Táto porážka vyvolala veľkú vnútropolitickú krízu monarchie a viedla k významným politickým ústupkom zo strany viedenskej vlády. Národy monarchie ožívali a začali klásť požiadavky, ktoré neboli splnené v revolučných rokoch 1848-1849. Aj Slováci vystúpili so svojimi požiadavkami. Tlmočil ich na ríšskej rade vo Viedni záhrebský biskup Jozef Juraj Strossmayer. Cisár František Jozef I. najprv jazykové požiadavky Slovákov prijal a nariadením z júla 1860 povolil používanie slovenčiny popri nemčine a maďarčine v dvadsiatich troch uhorských župách. Kým toto nariadenie mohlo vstúpiť do platnosti, cisár ustúpil silnému tlaku Maďarov a urobil v ríši zásadné reformy v ich prospech. Októbrovým diplomom z roku 1860 a februárovým patentom z roku 1861 obnovil panovník v Uhorsku činnosť snemu, čím zrušil centralizáciu krajiny a do rúk uhorského parlamentu vložil všetky vnútorné záležitosti. Počas príprav na voľby do uhorského snemu stupňovali Slováci svoju politickú aktivitu. V polovici marca 1861 začal Janko Francisci (1822-1905) vydávať v Budapešti dvakrát do týždňa politické noviny Pešťbudínske vedomosti. Maďarské úrady pozdržali povolenie ich vydávania, a tak do predvolebného zápasu v prospech slovenských kandidátov už nemohli zasiahnuť. Následné volebné machinácie, ktoré sa stali charakteristickými pre všetky ďalšie uhorské voľby do konca monarchie, spôsobili, že sa do uhorského snemu nedostal ani jeden slovenský poslanec.

Napriek tomu sa slovenskí predstavitelia nevzdávali. Rozhodli sa uskutočniť veľké slovenské manifestačné zhromaždnie a na ňom predniesť a vyhlásiť slovenské požiadavky. Národné zhromaždenie sa konalo za účasti päťtisíc osôb v Turčianskom Svätom Martine v dňoch 6.-7. júna 1861. Stretli sa tu všetci významní predstavitelia Slovákov, aby prerokovali a vyhlásili slovenský politický program. Tento program dostal meno Memorandum národa slovenského. Obsahoval požiadavku uznania Slovákov za svojbytný politický národ a táto svojbytnosť mala byť vyjadrená i teritoriálnym zriadením slovenského územia - Okolia, so slovenčinou ako úradným jazykom a vyučovacím jazykom na školách. Z tejto myšlienky vycházali všetky ďalšie jazykové a kultúrne požiadavky. Memorandum, aj keď sa jeho požiadavky nepodarilo splniť a tiež nebolo do detailov programovo rozpracované, sa stalo zásadným slovenským štátoprávnym programom až do prvej svetovej vojny.

Memorandové zhromaždenie zriadilo dvadsaťričlenný výbor na čele s Jankom Franciscim, ktorý mal sledovať uskutočnenie memorandového programu a mal byť akýmsi slovenským politickým centrom. Výbor mal tiež za úlohu začať organizovať Maticu slovenskú, ktorá by sa rovnako ako podobné inštitúcie u iných slovanských národov stala hlavným hlavným kultúrnym centrom Slovákov. Jej poslaním malo byť vydávať knihy, organizovať kultúrny život, podporovať vedecké bádanie a literárnu tvorbu. Prípravný výbor v krátkom čase vypracoval stanovy Matice a 1. augusta 1861 ich predložil uhorskému miestodržitelstvu. Zároveň sa na Slovensku rozbehla celonárodná zbierka na Maticu slovenskú. Za dva roky sa podarilo nazbierať viac než 50 tisíc zlatých. Panovník prijal návrh na založenie Matice od miestodržiteľskej rady v auguste 1862, ale jej stanovy boli definitívne schválené až 31. mája 1863. Museli byť pozmenené v tom zmysle, že sa z nich vypustilo právo zakladať miestne odbočby Matice.

Zakladajúce valné zhromaždenie sa uskutočnilo v Martine 4. augusta 1863. Vznik Matice slovenskej je možné s odstupom času považovať za jeden z nesporných vrcholov slovenského hnutia 19. storočia. V zmysle stanov mala združiť všetkých slovenských kultúrnych, osvetových a vedeckých pracovníkov. Podporovať rozvoj slovenskej literatúry a umenia, organizovať osvetovú činnosť a tak dvíhať vzdelanosť slovenského ľudu a úroveň národného uvedomovania. Jej prvým predsedom sa stal banskobystrický biskup Štefan Moyzes (1797- 1869), po jeho smrti Jozef Kozáček (1807-1877). Prvým podpredsedom superintendant evanjelickej cirkvi Karol Kuzmány (1806-1866), neskôr Viliam Paulíny-Tóth (1826-1877).

Matica bola jedinou slovenskou celonárodnou kultúrnou ustanovizňou s povolenými stanovami. Pri absencii politických orgánov predstavovala nielen centrum národného života Slovákov, ale bola aj symbolom ich národnej svojbytnosti. Jej význam ešte zvýraznila silná maďarizácia. Roku 1873 mala asi 1300 členov, z toho veľa kolektívnych (obce, knižnice, školy, spolky). Vybudovala si po celom Slovensku, ba aj v monarchii širokú sieť konateľov, ktorí sa starali nielen o miestne členstvo, ale stali sa aj hybnými pákami kultúrnej a osvetovej práce vo svojom okolí. Matica žila výlučne z darov. Značné financie získala z grajciarovej zbierky, na ktorú prispelo asi 10 tisíc jednoduchých ľudí. Tisíc zlatých jej venoval cisár František Jozef I.

Matica začala vydávať Letopis Matice slovenskej, ktorý redigoval Franko Sasinek (1830-1914). Do roku 1875 vyšlo dvanásť ročníkov Letopisu, ktoré odzrkadľujú prvé kroky vedeckých snáh a zberateľstva. Kládla základy slovenského múzejníctva, archívnictva i knihovníctva. Prostredníctvom Matice mohli slovenskí kultúrni pracovníci nadväzovať oficiálne spojenia s podobnými kultúrnymi ustanovizňami a pracovníkmi iných, najmä slovanských národov. Popritom vydávala osvetové i vedecké monografie, kalendáre. Za dvanásť rokov svojho účinkovania vydala Matica okrem tlačí týkajúcich sa organizačných úloh štyridsaťjeden knižných titulov. Jej knižnica mala 10 329 zväzkov, literárny a historický archív 332 rukopisov. Medzi muzeálnymi zbierkami sa nachádzalo 107 archeologických nálezov, vyše dvanásťtisíc mincí a papierových peňazí, 2238 rytín a dvadsaťtri obrazov, vzácne prírodovedecké zbierky. Matica podnecovala k činnosti ochotnícke, divadelné a spevácke súbory. Na počesť svojho založenia sa v Martine každoročne konali národné slávnosti, ktoré sa stali prehliadkou slovenských kultúrnych aktivít. V pravidelných augustových slávnostiach sa pokračovalo aj po tom, čo bola Matica slovenská zrušená. V memorandovom období sa okrem Matice podarilo z vlastných prostriedkov založiť v Revúcej slovenské evanjelické gymnázium, na ktorom sa začalo vyučovať už v septembri 1862. V ďalšom období sa podarilo založiť ešte dve slovenské gymnáziá - evanjelické v Turčianskom Sv. Martine a katolícke v Kláštore pod Znievom Porážka Rakúska vo vojne s Pruskom v roku 1866 vyvolala ďalšiu vážnu vnútropolitickú krízu, ktorá viedla o rok neskôr k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Po upevnení dualistického systému začala uhorská vláda stále viac obmedzovať všetky prejavy národného života Slovákov. V rokoch 1874-1875 postupne zrušila všetky tri slovenské gynmnáziá. Činnosť Matice slovenskej prekážala maďarským politickým silám, osočovali ju z panslavizmu. Pri likvidovaní Matice maďarské vládne kruhy použili tie isté metódy, ako pri zatvorení slovenských gymnázií. Inscenovali vyšetrovanie, ktoré malo úradne potvrdiť pravdivosť obvinení z panslavizmu a protivlastenectva matičnej činnosti. Dňa 6. apríla 1875 uhorské ministerstvo vnútra bez vecného zdôvodnenia zrušilo Maticu slovenskú. Všetok majetok pochádzajúci z národnej zbierky vláda zabavila a použila ho pre činnosť maďarizačného "Uhorsko-kráľovského slovenského vzdelávacieho spolku", ktorý mal sídlo v Nitre. Všetky akcie na záchranu Matice boli bezvýsledné. Ministerský predseda Koloman Tisza (1830-1902) v odpovedi na interpeláciu srbského poslanca na uhorskom sneme Svetozára Miletiča (1826-1901), ktorý protestoval proti zatvoreniu Matice slovenskej a zabaveniu jej majetku, verejne vyhlásil, že "majetok tento je spomínaný ako majetok slovenského národa. Hľadal som v Uhorsku tohto vlastníka, ale nemohol som ho nájsť". Tisza svoju odpoveď zakončil slovami: "Považujem za svoju povinnosť verejne vyhlásiť, že zatiaľ, kým budem na tomto mieste, s každým spolkom podobného zamerania zúčtujem podobne". Viaceré pokusy o obnovu Matice slovenskej do konca rakúsko-uhorskej monarchie úrady zamietli. Obnovila sa až 1. januára 1919.

VOJTECH ČELKO

---

Zpět na obsah