Akademická maliarka Táňa Svatošová

Hrabalova stena, monumentálne výtvarné dielo v pražskej mestskej časti Libeň, sa za šesť rokov od svojho otvorenia v roku 1999 dostala ako odporúčaný objekt na prehliadku takmer do všetkých turistických sprievodcov Prahy. O tom, že si odporúčanie zahraniční návštevníci Prahy berú naozaj k srdcu, sa môžeme presvedčiť na stanici metra Palmovka, kde takmer každý deň vystúpi hlúčik turistov a hľadá stenu, ktorá sa viaže k jednému z najčítanejších českých spisovateľov vo svete. Autorkou projektu Hrabalovej steny je rodáčka z Bratislavy Tatiana Svatošová, absolventka prašskej UMPRUM, ktorá od druhej polovice 80. rokov žije s rodinou v Prahe, v "Hrabalovej" Libni.

Čo bolo pre vás hlavným impulzom pre projekt Hrabalovej steny? Ovládol vás "génius loci"tým, že v Libni tak dlho bývate alebo to bol obdiv k velikánovi českej literatúry?

Jedno aj druhé. Obidva impulzy sa navzájom prelínajú a nedajú sa od seba oddeliť. Ulička Na Hrázi, aj keď po výstavbe metra prešla veľkými zmenami, ma stále oslovuje, a nielen ona, ale všetky zákutia, ktoré Bohumil Hrabal opisoval vo svojich literárnych dielach. Ožívajú prakticky stále pri našich pravidelných prechádzkach Libňou.

Projekt Hrabalovej steny je na prvý pohľad monumentálny. Určite muselo byť monumentálne aj úsilie vynaložené na jeho realizáciu.

Problémov bolo samozrejme veľa, od technických, cez umelecké, výtvarné až poproblémy s presadením projektu. To bolo určite najzložitejšie. Narážali sme na veľkú mašinériu úradníckeho šimľa, ale postupne, hlavne preto, že sme veľmi chceli, sa veci podarilo dotiahnuť do víťazného konca. Som veľmi rada, že sme všetky problémy ustáli a nedali sa odradiť.

Ako dlho trvala realizácia výtvarného riešenia tejto betónovej steny?

Od nápadu, kedy som sa prvýkrát rozhodla, že stenu budú zdobiť motívy z Hrabalovho života a jeho diel až po slávnostné otvorenie steny, ubehol niečo viac ako rok. Obsah výtvarného riešenia som konzultovala s miestnymi "hrabalológmi", ktorí v Libni a v uličke Na Hrázi majstra zažili osobne, ako aj s literárnymi vedcami, odborníkmi a osobným priateľom, znalcom jeho života i diela pánom PhDr. Jozefom Zumrom.

Samotná realizácia na mieste trvala potom "len" šesť týždňov, pretože jej predchádzali veľmi detailné rozkreslenia v merítku a išlo už len o to, ako ich dostať na tých 400 m2 betónovej plochy. V tomto mám obrovskú výhodu, že manžel je architekt a keď sa dostanem do takýchto rozmerov, tak ma vždy usmerní. Vybudovali sme lešenie a to muselo byť akurát také vysoké, aby sa na ňom dobre maľovalo, aby z neho nikto nespadol, aby sme dosiahli tam, kam sme potrebovali dosiahnuť, pretože rozmer steny je v teréne od dva a pol až po šesť metrov. Doteraz sa mi o tom sníva a mám pocit, že dnes by som na to lešenie už možno ani nevyliezla.

Ako názov diela napovedá, je to "zeď" - stena a tá je verejnosti voľne prístupná. Neobávali ste sa niekedy, že by toto vaše umelecké dielo mohla znehodnotiť nejaká partia sprejerov?

S týmto mám zaujímavú skúsenosť. Veľmi dobre vnímam a rozumiem pnutiu, ktoré sa odohráva v mysliach sprejerov, keď chodia okolo zúfalých betónových plôch a stien, pretože aj mňa to veľmi trápi a rozrušuje. Nerada sa na ne dívam a vždy premýšľam, čo by sa s tým dalo urobiť. Predpokladám, že aj oni podobne premýšľajú a majú potrebu to po prvé nejako riešiť a za druhé zanechať svoju stopu. Je pravda, že často volia nevhodný spôsob alebo inú techniku ako ja, ale rozumiem tomu. Podobné hnutia v mysli sa odohrávali aj mne, keď som videla obrovský monolit sivého betónu v uličke Na Hrázi, ktorý bol vtedy sem-tam posprejovaný. Je zaujímavé, že odkedy sme stenu dokončili, nikto na ňu nesiahol a nemal potrebu ju sprejovať. Sprejuje sa inde, kúsok ďalej, kde stena už nie je výtvarne riešená. Podobnú skúsenosť mám aj zo spoločného projektu s deťmi z Pomocnej a Zvláštnej školy v Horných Počerniciach, kde sme na voľne prístupnom mieste spoločne výtvarne vyriešili veľkú stenu, ktorá predtým tiež trpela ich neorganizovanými zásahmi. Keď deti videli, že sa to dá urobiť od začiatku do konca koncepčne, farby sa musia nanášať podľa istého rozhodnutia a to všetko stojí energiu, tak sa samy navzájom strážili, aby to nepokazili a z výsledku sme sa tešili všetci spoločne. Verím, že výtvarne vyriešená plocha aj sprejerov už netrápi a trápi ich to, čo aj mňa - sivý monolit betónu, ktorý obťažuje okolie svojou farbou, ťažkopádnosťou a nemá žiaden ľudský rozmer.

V 80. rokoch ste v Prahe vyštudovali Vysokú školu umeleckopriemyslovú. Akým smerom sa vaša tvorba uberá po dvadsaťročných skúsenostiach?

Pôvodne som vyštudovala na VŠUP ateliér - písmo a knižná kultúra. Postupne sa však od toho moja tvorba trochu odklonila. Venujem sa voľnej tvorbe, maľujem obrazy, obrázky, veľa kreslím. Čo ma živí, sú realizácie v architektúre. Veľa projektov vymýšľame spolu s manželom - architektom a potom ich aj spoločne doťahujeme. Tak vznikol aj projekt Hrabalovej steny, ktorú nakoniec ocenili architekti tým, že sa stala finalistom súťaže Grand prix Obce Architektov v roku 2002.

Pod vplyvom rodinných udalostí ma zaujala práca s deťmi. Venujem sa artterapii s postihnutými deťmi a pravidelne dochádzam do detského stacionára Paprsek v Hloubětíne a tak isto do Pomocnej a Zvláštnej školy v Horných Počerniciach. Venujem sa aj grafickému dizajnu, vytváram informačné systémy, čo ma tiež veľmi teší.

Venujete sa tai-tchi, ktroré je stále populárnejšie v Európe, ako istý druh relaxu alebo športu.

Tai-tchi nie je šport, ale hlboký filozofický systém, ktorý ma naprosto fascinuje. Má svoju oblasť zdravotnej profylaxie, zložku bojovej aplikácie, ale mňa zaujal predovšetkým ako systém, ktorý sa svojou filozofiou tesne dotýka kaligrafie. Kaligrafia mi je vlastná už z odboru, ktorý som vyštudovala. Čo ma však najviac zaujíma, je písmo ako prvotný výtvarný prejav, ktorým sa dieťa dostáva k istej schopnosti ovládania vlastnej mysle a ruky. Cítim úzke prepojenie práve pri cvičení tai-tchi s uvoľňovaním ruky a v aplikácii tohto systému pre predškolský vek. Začala som sa tomu v poslednom čase viac venovať a rada by som celú problematiku podrobnejšie rozpracovala. Mojím cieľom je, aby cvičenie prinieslo hlavne radosť deťom v prepojení na pohyb, ktorý zachováva stopu. A tou stopou je vlastne písmo.

ELENA KOTOVÁ

---

Zpět na obsah