SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRÁZDNE MIESTO V ATELIÉRI

Výtvarník Michal Jakabčic

Keď vidím obraz Michala Jakabčica alebo sa rozprávam s jeho ženou Vierou Žilinčanovou, nie som v svojej koži. Sľúbila som totiž zhruba v roku 2000 (po úspešnej výstave v Žiline), že zorganizujem v našej D + Gallery jubilejnú výstavu dodatočne k jeho 70. narodeninám. Nestihla som. Nečakane, priam šokujúcim spôsobom (nikdy nehovoril, že je chorý) nás náhle opustil v roku 2001. Teraz v septembri by sa tento skromný a mimoriadny umelec, v zahraničí ospevovaný a doma menej známy (hovorieval, že doma nie je nikto prorokom) dožil 75. rokov. A keďže nemám rada dlžobu, a pretože si myslím, že si to Michalova tvorba zaslúži, naša D + Gallery pripravuje výstavu k jeho nedožitým narodeninám.

Michal Jakabčic sa narodil 14. septembra 1930 v Klenovci. Po maturite, v rokoch 1949-55, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Ladislava Čemického a Jána Mudrocha v Oddelení figurálnej a portrétnej maľby. Po "čestnom roku" na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave nejaký čas pôsobil ako výtvarný redaktor v denníku Pravda. Začal sa pravidelne zúčastňovať na výtvarnom živote a výstavnej aktivite. Stal sa tiež členom tvorivej skupiny Kontinuita, pracoval v komisiách Slovenského fondu výtvarných umení a v redakčnej rade časopisu Nové slovo.

Michal Jakabčic nesporne získal u Jána Mudrocha dobrú profesionálnu a remeselnú maliarsku lekciu. Súvisela hlavne s koloristickým cítením a ladením, rukopisným prednesom a zásadami kompozície. Dôležité bolo aj poučenie, že obraz potrebuje náboj maliarskeho prejavu a cit pre poetické videnie, vnímanie i výraz. Mudroch pripomínal Jakabčicovi a jeho vrstovníkom silu tradície a pôsobnosť medzivojnovej moderny. Okolo roku 1960 prechádza od "mudrochovských začiatkov" ku generačným snahám, ktoré sú determinované cézannovským vplyvom a rannými fázami kubizmu. Ťažiskom a dominantou tvorby Jakabčica v tomto období (okrem niekoľkých výnimiek) ostáva komorná maľba figuratívneho charakteru. Individuálna výstava obrazov umelca v roku 1976 v Galérii mesta Bratislavy bola bilanciou jeho poetickej maliarskej tvorby, prehliadkou zrelého a jedinečného diela, ktoré vyrástlo v priebehu rokov hľadania a nachádzania. Tu už bol programový koncept, názor, poetika i obsahová orientácia, ktorá sa stala nielen u neho, ale v slovenskom maliarstve vôbec, prelomová. Vtedy sa intenzívne ozvali spomienky na rodný Klenovec, na detstvo, na mladosť. V nich našiel autor až prekvapivo bohaté žriedlo imaginácie, lyrického opojenia a poetickej symboliky. Obrazy Michala Jakabčica boli často označované ako surrealistické. Ide o omyl. Je to poetická figurálna maľba s imaginatívnym videním. Napokon - mal sa kde učiť. "Nárazy imaginatívnej inšpirácie" a symbolickú obrazovú poetiku nachádzame aj v časti diela Ľudovíta Fulu a Martina Galandu, u Cypriána Majerníka, Ester M. Šimerovej a niektorých ďaľších. V 80. rokoch sa umelec stáva "osamelým bežcom" slovenskej moderny. Nesnažil sa o vytvorenie výtvarného jazyka a stabilného programu. Napriek tomu možno presne spoznať jeho maliarsky rukopis a životnú a maliarsku filozofiu. Autor na každej výstave či súťaži doma i v zahraničí vždy prekvapil, často aj šokoval. Jeho obrazy provokovali a provokujú teoreticky i novinárov zaradiť ho do súčasnej európskej moderny; najčastejšie hovoria o tradíciách chagallovských, metafyzickej škole C. Carrého, poetizme alebo surrealizme v najrôznejších modifikáciách súčasných -izmov. Pričom bol vždy len sám sebou. Maľoval červenou na červenej ploche, modrou na modrej, hnedou na hnedej, bielou na bielej. Alebo celkom inak. Maľoval "Rybí čas", "Krehkú príťažlivosť mesiaca", "Dievča pre šťastie", "Nanebevstúpenie kravy Jozefíny", "Očakávanie" alebo "Tajomstvo". Mohol to namaľovať preto, že to vedel; preto ho mali a majú radi v Paríži, doma, v Nemecku i v Tokiu.

Za svoj život obdržal množstvo cien: 2 x Cenu Cypriána Majerníka, 2 x Grand Prix na Bienále maľby v Košiciach, Hlavnú cenu v Sofii, Zvláštnu cenu poroty na XII. festivale medzinárodnej maľby v Cagnes sur Mére a tak ďalej.

Jeho dielo je v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Národnej galérie v Prahe, v galériách v Paríži, Zürichu, Londýne, Tokiu a inde. Už mnoho rokov je predmetom mimoriadneho záujmu súkromných zberateľov doma, v celej Európe a Japonsku. Možno i preto, že toho namaľoval málo a že už nikdy nič nenamaľuje. Zostal jeho posledný nedokončený obraz na štafliach, zostalo prázdne miesto v jeho ateliéri.

JIŘINA DIVÁCKÁ


Zpět na obsah