SLOVENSKÉ DOTYKY
 

NEUVERITEĽNÉ JUBILEUM

Jiří Vitula

Vo väčšine prípadov ľuďom ich vek veríte. Najmä keď je už pokročilejší, máte vždy tendenciu pomáhať im, ochraňovať ich, akosi všemožne prejavovať, že vy ste tí, ktorí sú na tom lepšie, ktorí sú zdravší, vitálnejší. Niekedy vás však príroda riadne preľstí a postaví vám do cesty človeka, ktorý srší takmer nevyčerpateľnou energiou aj keď má o pár krížikov na chrbte viac ako vy. U takých ľudí vás potom veru zaskočí takmer každé úctyhodné životné jubileum. Viem, o čom hovorím, pretože mám na mysli konkrétneho človeka, nášho dlhoročného spolupracovníka, ktorý patrí stále medzi tých najaktívnejších a najspoľahlivejších: externého redaktora Jiřího Vitulu. Bez akéhokoľvek preháňania môžem povedať, že je to až neuveriteľné - ôsmeho septembra sa totiž dožíva osemdesiatín...

Od samého vzniku nášho časopisu mapuje Jiří Vitula svet vážnej hudby, najmä v dôležitom pre nás česko-slovenskom kontexte. To, že sa venuje práve umeleckým vzťahom našich dvoch národov, nie je vôbec náhoda, ako by sa na prvý pohľad bolo zdalo. Jeho život sa stále akosi odvíjal po tejto línii. Už ako študent navštevoval cez prázdniny kaštieľ Bohunice, v ktorom žila slovenská spisovateľka Ľudmila Podjavorinská a kde sa podrobne zoznámil s jej osobnosťou a dielom. Tento kontakt pokračoval vlastne aj neskôr, kedy ako študent pražskej Filmovej akadémie múzických umení asistoval režisérovi E. Kadárovi, neskoršiemu nositeľovi prvého slovenského Oscara za film "Obchod na korze". Vnučka Ľudmily Podjavorinskej Božena Ríznerová-Obrová sa totiž stala hlavnou predstaviteľkou prvého Kadárovho filmu "Katka". Jiří Vitula bol roky i zanieteným zberateľom hudobného folklóru a v tom čase niekoľkokrát sprevádzal aj Karola Plicku na Slovensko. V roku 1982 im obom udelili štátny rad Za vynikajúcu prácu.

Počas hľadania prameňov k publikácii o Beethovenovi ("Zjavenie génia") sa tiež často zdržiaval na Slovensku, konkrétne v zámku Dolná Krupá, kde aj spomínaná publikácia uzrela svetlo sveta. Treba podotknúť, že pritom v archívoch objavil aj neznámu vianočnú omšu E. Paschu, ktorú v premiére uviedli Pražskí madrigalisti. Ako delegát Masarykovej univerzity v Brne sa Jiří Vitula zúčastnil na procese s J. Tisom, o čom sme už na stránkach nášho časopisu podrobnejšie informovali. V 50. rokoch pripravil vo funkcii riaditeľa Galérie Lidová demokracia na pražskom Karlovom námestí výstavu Cypriána Majerníka, prvú po jeho tragickom úmrtí (viac sa o tomto počine môžete dočítať v rubrike Podotyky v aktuálnom čísle Slovenských dotykov). Podarilo sa mu v tejto galérii usporiadať aj výstavu mladých, vtedy ešte pomerne neznámych slovenských výtvarných umelcov (Žilinčanová, Paštéka a iní), ako aj predstaviť diela vtedajších klasikov, ako Bazovského, Fullu či Benku. Angažoval sa spolu s niektorými slovenskými tvorcami i pri organizovaní exkluzívnych výstav pre zahraničie, ako napríklad s režisérom J. Roháčom na Kinoautomate pre Expo 67 v Montreale či na audiovizuálnych projektoch pre Teherán, Dillí, Ósaku a Britskú Kolumbiu.

Bol tiež autorom a spoluorganizátorom mnohých dokumentárnych filmov pre Eurovíziu a Intervíziu. Medzi nimi boli i ocenené filmy "Johannes Kepler", "Vltava", "Mistr IP", "Vyšehradský kodex". Neskôr tiež ako člen umeleckej rady H. v. Karajana v Salcburgu uviedol slovenských operných umelcov L. Poppovú, a E. Gruberovú, dirigenta B. Režuchu či Zbor Slovenskej filharmónie. S Claudiom Abbadom zorganizoval v Bratislave tiež prvý Orchester hudobnej mládeže Európy. Publikoval aj originálne články v slovenských hudobných časopisoch. Dosiaľ sa stále podieľa na výchove speváckych talentov zo Slovenska v rámci Medzinárodnej Dvořákovej súťaže v Karlových Varoch. V roku 1973 získal zvláštnu cenu Českého literárneho fondu za knihu "Priekopníci", v roku 1990 ho zvolili za člena Masarykovej akadémie umenia a stal sa i predsedom umeleckej poroty Artfilmu v Kroměříži (než sa festival presťahoval do Trenčianskych Teplíc). Predvlani získal aj cenu za tvorivú činnosť. Vymenovala som naozaj len veľmi letmo a v krátkosti, čím všetkým sa Jiří Vitula zaoberal a zaoberá, nehovoriac už vôbec o jeho bohatej novinárskej činnosti. Ruku na srdce - verili by ste, že oslavuje takýto neustále aktívny človek už svoje osemdesiate narodeniny? V každom prípade mu za celý Slovensko-český klub i redakciu Slovenských dotykov želám hlavne veľa, veľa zdravia, ktoré občas dokáže každého z nás potrápiť, a s tým pochopiteľne súvisí i množstvo ďalších tvorivých síl. Pretože Jiří Vitula patrí medzi tých vzácnych ľudí, ktorí by si nedokázali život bez svojej práce, bez svojich záujmov vôbec predstaviť. Tak, nech sa tak nikdy nestane...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah