SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRI LEPENÍ JEDNÉHO MODELU

Lietadlo našich nebeských jazcdov

Je to udalosť! Po dvoch rokoch som sa znovu pustil do modelárstva. Možno i po troch. Neviem... Len tak pre radosť. A to potom, čo som sa už rozhodol zlikvidovať všetky zásoby modelov a predať ich k spokojnosti oboch strán. Nestalo sa tak. Nielen že som nič nepredal, naopak som si kúpil a lepím. Ide to pomaly, lebo chcem, aby môj comebackový model bol najlepší, aký som kedy urobil. Je to tak trochu srdcová záležitosť...

Nestaviam totiž len taký nejaký model. Staviam Vickers Wellington. Krabicoidný, plátnom potiahnutý dvojmotorový bombardér. "Velouš", "Wimpy", tak mu hovorili naši letci, ktorí na tomto vo svojej podstate už zastaralom letúne lietali, umierali, zabíjali a boli zabíjaní. Mnohí už nikdy nedoleteli späť. Wellington bol legenda, eroplán pre nebeských jazcov. V šesťdesiatych rokoch postavili jeden aj v Prahe. Prekopali vtedy sovietsky Iľjušin II-14 do takmer bezchybnej podoby Wellingtonu pre účel nakrúcania jedného z najlepších československých vojnových filmov. "Nebeskí jazci" - film o mužoch z 311. bombardovacej perute. Kto by nepoznal...

Listujem návodom, prezerám si rámčeky s dielmi, premýšľam, čo vylepšiť. Model má aj kompletné strelecké veže. Bola v nich zima, fučalo do nich. Nebol to žiadny med sedieť natlačený v úzkom priestore, medzi závermi guľometov... Dlhé a nebezpečné lety, najprv nad okupovanou Európou, potom nad Atlantikom. Čo sa asi naháňalo v hlavách českých a slovenských letcov, zdieľajúcich spoločný priestor na palube svojich "Veloušov"? Pristupujem ku knižnici a vyberám starú knihu od Eduarda Čejku. Spomeniem si na Ladislava Kadleca, palubného strelca, strážiaceho najnevďačnejšiu pozíciu eroplánu - povestnú šiestu hodinu, teda zraniteľný tyl. Človek-strelec sa tam musel cítiť sám, sám na poslednom ostrohu, sám v tme nebezpečných nocí... Jednu noc sa úzka veža stala Ladislavovi Kadlecovi osudnou. Jeho bombardér napadol nočný stíhač Bf-110 a salva z mohutnej výzbroje Messerschmittu zdemolovala zadnú vežu. Všetci považovali Kadleca za mŕtveho. Keď nacistický nočný dravec prešiel k finálnej fáze útoku, aby poškodený bombardér dorazil, začali zo zadnej veže lietať strely. Nemecká stíhačka bola zaskočená a napokon i zostrelená. Ladislav Kadlec však prišiel o nohu. Aj ako invalid však odmietol opustiť palubu bombardéra a vzdal sa bezpečnej práce v zázemí. I s protézou lietal ďalej, až sa raz spolu so zvyškom posádky už moderného štvormotorového bombardéra B-24 Liberátor nevrátil z hliadky nad Atlantikom. Čo sa stalo, nikto nevie...

Listujem ďalej. KX-T bol volací znak Wellingtonu, na ktorom slúžil ako radista Arnošt Valenta. Tento muž bol ako jediný československý vojak počas vojny popravený nacistami potom, čo sa snažil uniknúť s mnohými ďalšími spojencami z tábora Stalag Luft IV. Lietadlo, na ktorom Valenta lietal, potom skúšali Nemci v testovacom stredisku Luftwaffe v Rechline. Namiesto trikolóry dostalo na chvost potupnú svastiku, namiesto pávích ôk čierne kríže...

Sadám si k ďalšej knihe - "Na troskách Wellingtonu". Napísal ju Ladislav Kubec, tiež letec, nie je však o ňom samom, je to príbeh pilota Václava Procházku. Bol zostrelený a uväznený na hrade Colditz, na ktorom zatvárali najdôležitejších nemeckých zajatcov. Ten osudný let absolvoval samozrejme tiež na "Wimpovi".

Najznámejším bombardovacím letcom bol však dnes už zosnulý generál Alois Šiška. Jeho Wellington KX-B zostrelili počas rutinného letu nad Francúzskom, celá posádka skončila v ľadových vlnách oceánu a po strastiplnej ceste v nemeckom zajatí. Aloisovi Šiškovi omrzli nohy a následky si niesol po celý život. Pri tejto príležitosti si spomínam aj na slovenského kapitána z "Nebeských jazdcov", meno ktorého sa mi už nevybavuje. Bol to vynikajúci veliteľ, prirodzený vodca, starajúci sa o svoju posádku. Nakoniec, pravda, tiež padne...

Posádky československej bombardovacej perute zažili mnoho strastiplného, to najhoršie ich však čakalo po návrate do vlasti, za ktorú celú vojnu bojovali. Väčšinu týchto statočných mužov zatvorili vtedajší mocipáni do väzenia, z ktorého sa už mnohí nevrátili. Tak vidíte, čo všetko sa môže človeku vybaviť pri lepení jedného modelu...

ALFRED RUDYS


Zpět na obsah