10 rokov od smrti Vlada Müllera

Mnoho divákov si ešte pamätá pôsobivé robustné herectvo a hlboký hlas Vlada Müllera, ktorý bol jedným z najvýraznejších umelcov strednej hereckej generácie na Slovensku. Bol predstaviteľom mnohých pozoruhodných charakterov, v ktorých sa chlapská sila dramaticky stretávala s krehkosťou ľudských citov. Kontrast, ktorý jeho obdivovatelia tak milovali. Toto leto uplynulo desať rokov, kedy tento významný slovenský herec zomrel vo veku 60 rokov. Narodil sa v roku 1936 v Bratislave. Štúdium herectva absolvoval v roku 1954 na Štátnom konzervatóriu v Bratislave.

Vlado Müller bol silnou individualitou so sugestívnym hlasom, impozantného zjavu. Herec, ktorého nebolo možné prehliadnuť. Mal nenapodobiteľnú schopnosť postihnúť hlbiny ľudskej duše, suverenitu i slabosti postáv, ktoré stvárňoval. Taký bol v televíznom filme "Chlap prezývaný Brumteles" a v ďalších vyše päťdesiatich filmových a televíznych úlohách. "Vlado Müller bol predovšetkým herec, ktorý veľmi intuitívnym pohľadom vedel vycítiť podstatu svojej roly, ktorú mal vytvoriť vo filme. Nefilozofoval o postave, mal zvláštnu schopnosť ‚strafiť sa' do nej, vedel, koho hrá. Nemám rád, keď treba vysvetľovať veci okolo, keď treba hercov manipulovať. Vlado Müller sa dokázal tak stotožniť s postavou, že on ňou bol. To je naozajstné herecké umenie - byť tým, koho hrám a nepoužívať nijaké herecké prostriedky," spomína na talentovaného slovenského herca režisér Peter Hledík a dodáva, že herec mal ešte jednu neoceniteľnú vlastnosť: v súkromí nikdy nehovoril o práci. "Reči o filme, keď sa stretnete vo vinárni po celodennej filmovačke, sú väčšinou prázdne. Ale on to rozdeľoval - toto je profesia, tam som hral a teraz ťa ako priateľa pozývam k sebe domov, kde ťa pohostím vlastnoručne vyrobenými klobáskami a nalejem ti dve deci vínka. Žiadne reči o filme. Zažil som s ním veľa príjemných chvíľ, aj u neho na chate, kde údil klobásy a mal na ne nachystané aj vlastné etikety," hovorí režisér a jedným dychom dodáva, že mu je nesmierne ľúto, že im okolnosti nedopriali viac sa stretávať na filmovačkách. Peter Hledík sa na chvíľu zamyslí a potom vytiahne z pamäti ešte jednu spomienku: "Keď Vlado pri filmovaní vycítil, že má vedľa seba neskúseného kolegu, nijako mu to nedal najavo. Veľmi empaticky sa dokázal vžiť do jeho rozpoloženia a získal si jeho dôveru. Dával mu najavo, že mu verí, nepoučoval ho, ale vlieval do neho dôveru v jeho schopnosti."

Jeho slávu nikdy nezneužil

Vlado Müller zomrel pred desiatimi rokmi a chýba nielen na slovenskej divadelnej a filmovej scéne, ale najmä v súkromí. "Vždy je to smutné, keď sa cesty otca a syna definitívne rozídu," hovorí jediný hercov syn - spevák Richard Müller, a dodáva, že kedysi mal k otcovmu herectvu jamesdeanovské výhrady. "Dnes viem, že to bol dobrý herec a veľmi si ho vážim. Pozerám filmy, v ktorých hral, a čím som starší, tým viac si uvedomujem, že otec bol od filmu k filmu lepší a lepší," priznáva Richard a tvrdí, že nikdy slávu svojho otca nezneužil. "Kedysi bol herec niekto, ale mňa otcova sláva neobťažovala, lebo sme sa málo vyskytovali spolu. Pozorujem svoje deti - aj Filip, aj Ema sa dokážu pred mojou slávou dokonale obrniť. Všeličo sme poprežívali, všeličo sa aj popísalo, ale moje deti ma tak dokážu zatĺkať, že ani všetci spolužiaci netušia, čo robí ich otec. Ale dnes povolanie spevák nie je také atraktívne, veď keď spolužiakov tatko vlastní fabriku, čo je proti tomu muzikant?" Richard si na svojom otcovi okrem herectva cenil aj jeho kuchárske majstrovstvo. Pri varení mu nikto z rodiny nemohol konkurovať. "Pamätám sa, ako varil v reštaurácii. Vždy bol stredobodom pozornosti, ale nevyžadoval si to, naopak, bol veľmi príjemným spoločníkom. Dalo sa s ním hovoriť o čomkoľvek, pri ňom si človek nemusel vymýšľať témy," dopĺňa Peter Hledík a dodáva, že ako filmár chcel spolupracovať aj s Vladovým synom, ktorý mu priniesol napísaný scenár. "Ale potom sa naše cesty rozišli, jeho kariéra sa zvrtla smerom k hudbe. Richard sa na otca fyzicky podobá, aj hlasom, ale je iný."

Úteky z Bratislavy

Dvanásť rokov pôsobil Vlado Müller v Nitre, od roku 1966 až do úrazu v roku 1990 bol hercom Novej scény v Bratislave. Herec prežil komplikácie v súkromí a komplikovaný mal aj záver kariéry na Novej scéne, kde hrával pred odchodom do invalidného dôchodku. Najprv odišiel od rodiny a rozviedol sa, neskôr začal žiť takpovediac s kolegyňou - s tajomníčkou divadla Beatrix. A práve na Novej scéne sa stal hercovi osudný úraz: dosky na javisku sa pod ním prelomili a on si pri páde zlomil bedrový kĺb. Po operácii sa už nikdy na javisko nepostavil a čoraz viac času trávil na chalupe na Záhorí. Priznali mu invalidný dôchodok a žil tam skromne: rúbal drevo, opravoval chalupu, varil guláš. Na syna Richarda mal málo času, ich zložitým vzťahom sa netajil ani syn. Možno preto sa Vlado Müller venoval viac vnúčatám, Richardove deti Filip a Ema chodili na chalupu k dedovi na prázdniny. Krátko po šesťdesiatych narodeninách u herca diagnostikovali zákernú chorobu. Hoci žil s pani Beatrix pätnásť rokov, manželstva si užili iba dva krátke roky. Zomrel vo veľkých bolestiach a na jeho želanie hrob rodina utajila.

Ako spomína Beatrix Müllerová

"Aj po desiatich rokoch je mi rovnako ťažko, ako mi bolo prvý rok. Keď s niekým prežijete krásny pätnásťročný vzťah, tak vám partner neustále chýba." Po Vladovej smrti zostala ešte žiť na chalupe, kam za ňou chodievali aj Richardove deti, dnes sa nestretávajú takmer vôbec. "Chalupa patrí Richardovi a ja žijem v Bratislave v paneláku. To pre deti nie je atraktívne. Ale na súkromie nemám čas, pretože sa venujem dabingu, najmä mladým hercom, vďaka ktorým nestarnem." Pani Beatrix hovorí, že medzi hercami nenašla žiadneho nového Vlada Müllera, a ani neporovnáva. "On bol ako herec taký jedinečný, že niet nikoho, kto by sa na neho podobal. Hádam iba jeho syn, ako starne, čoraz viac a viac pripomína svojho otca." Podľa nej jedinečný nebol u Vlada Müllera iba jeho herecký talent, ale aj zmysel pre povinnosť. "Nikdy nikomu nepovedal nie, vždy pomohol, keď ho niekto požiadal. Často vstával o tretej hodine ráno, aby sa naučil rolu, neexistovalo pre neho, že by prišiel niekam nepripravený," spomína na neho žena, ktorá pri ňom bola až do poslednej chvíle.

(re)

---

Zpět na obsah