EuroThalia poprvé na Slovensku

Tak sme sa v Bratislave po nedávno skončenej prehliadke vysokých divadelných škôl z celého sveta Istropolitana zasa dočkali významnejšieho medzinárodného divadelného podujatia. Európska divadelná konvencia - ETC, exkluzívny klub významnejších divadiel starého kontinentu, prejavila dôveru voči svojmu čerstvému členovi a poverila Slovenské národné divadlo organizovaním už svojho šiesteho festivalu EuroThalia. A tak s výdatnou podporu Ministerstva kultúry SR sa koncom júna na doskách Divadla P. O. Hviezdoslava a Malej scény SND postupne predstavili divadlá z Litvy, Portugalska, Maďarska, Gruzínska, Slovinska, Švédska, Chorvátska, Francúzska, Anglicka a Nemecka. Isto, v porovnaní s inými stredoeurópskymi metropolami frekvencia zahraničných súborov na bratislavských javiskách je viac ako skromná, systematickejšie sa v našom hlavnom meste predstavujú iba súbory z ČR. Treba veriť, že energia, ktorú do EuroThalie teraz vložilo SND, raz prinesie podujatie schopné konkurovať napríklad Wiener Festwochen...

Kvalitné spoločenstvo

Členov ETC si vyberá direktórium organizácie spomedzi tých, čo sa prihlásia. Možno povedať, že naša činohra sa ocitla v kvalitnom spoločenstve reprezentantov vyspelých divadelných kultúr. Možno však polemizovať s tvrdením vedenia SND o dobýjaní Európy. Podobných združení je v Európe viac...

Vplyv osobností

Aj letmý pohľad do kvalitne zostaveného bulletinu (zostavil Peter Pavlac) naznačuje, že do ETC sa hlásia divadlá, ktoré formujú výrazné divadelné osobnosti. Režiséri ako Rimas Tuminas (Litovské národné činoherné divadlo), Robert Sturua (Divadlo Šotu Rustaveliho z Tbilisi) hovoria za všetkých. A na produkciách účastníckych súborov je pevnú ruku a systematickú prácu vidieť na každom kroku - od dramaturgie až po inscenačný tvar. Z tohto pohľadu je prax Činohry SND trocha atypická. Aj odborná reflexia neraz apeluje, že prvej scéne by namiesto kolekcie režisérov rutinného rukopisu viac prislúchala výrazná formujúca osobnosť, ktorá by toto divadlo posúvala do výlučnejšej podoby.

Repertoár festivalu priniesol kolekciu tém, ktoré v materských krajinách asi hýbu spoločnosťou. V tomto ohľade najviac zaujalo Mestské divadlo AB zo švédskeho Göteborgu inscenáciou extrémne dráždivej hry Angličania Anthonyho Nielsona Cenzor. Režisér Sven Ahlström a herci Johan Grey, Regina Lundová a Anna Bjelkerudová rozohrali konflikt puritána, ktorý nie je schopný precítiť vývin vzťahov muža a ženy v podobe na našich javiskách nevídanej. Inscenácii však nechýbal vkus a miera. Nemenej apelatívne témy priniesli inscenácie z Chorvátka a Nemecka. Národné divadlo zo Splitu v inscenácii Vtáčiky od Filipa Šovagoviča rozohralo obrazy povojnovej frustrácie Chorvátov. Hra Fritza Katera z hamburského Divadla Thalia zasa zobrazuje neľahkú adaptáciu obyvateľov bývalej NDR na nový život.

Skvelí Litovci aj Gruzínci

K najväčším zážitkom patrili inscenácie Litovčanov a Gruzíncov. Vilniusky RichardIII. Rimasa Tuminasa šokoval výkladovým posunom Shakespearovej drámy do ironického výsmechu mocných zo svojich obetí, podloženým neobyčajne sugestívnym herectvom. Robert Sturua potvrdil povesť imaginatívneho režiséra, keď v Divadle Šotu Rustaveliho rozohral Hamleta do artistnej hry.

Rozpaky vyvolali tie inscenácie, ktorých kontext je u nás málo pochopiteľný. A tak na inscenáciách Národného divadla S.Joaa z Portugalska (Pred jaštermi), Divadla Csiky Gergelya (Ženích), Slovinského národného divadla z Ľubľany (Čakanie na Godota), Národného dramatického centra z Nice (Klietka) a Nottingham Playhouse (rozprávka Nočný labyrint) sme mohli obdivovať predovšetkým dobré aj veľmi dobré herecké výkony. Činohra SND uchvátila zahraničných pozorovateľov už viac ráz ocenenou Tančiarňou Martina Hubu a Martina Porubjaka. Táto minuloročná udalosť sezóny je skutočne výnimočne sugestívnym divadlom a dôstojne prezentovala v kontexte celého festivalu.

Celý festival však posúva aj úspešné dielo SND do trocha iného svetla. Tančiareň vysoko prevyšuje úroveň ostatnej produkcie divadla. Je alarmujúce, aké kvalitatívne výkyvy dokáže naša prvá scéna v doslova exkluzívnych finančných podmienkach priniesť. Kde za Tančiarňou ostala dramaturgická odvaha, herecká imaginácia, režisérska vyhranenosť premiér, ktoré sme zaznamenali za posledný rok... Aj na základe poznania práce ostatných festivalových divadiel sa jednou z príčin črtá absencia výraznej osobnosti na čele súboru.

EuroThalia 2002 sa skončila. Dobre, že bola. Obohatila bratislavský divadelný život, ponúkla nové podnety na premýšľanie o budúcnosti. Dianie okolo festivalu však dokázalo aj to, že mnohí akoby zabudli, že toto podujatie tu nebolo bez kontextu. Slovensko na divadelnej mape poznajú už dávno aj vďaka iným, možno oveľa skromnejším podujatiam - či už je to bienále Bábkarská Bystrica, či posledných desať ročníkov Divadelnej Nitry. Minimálne tieto dva festivaly voviedli našu kultúru do medzinárodného kontextu rovnako dôstojne...

OLEG DLOUHÝ, PRAVDA

obsah | kultura - kultúra