Zachraňujú slovenskú kultúru Maďari?V dňoch od 18. do 21. apríla 2002 som bol na pozvanie Slovenského inštitútu a organizátorov výročného knižného veľtrhu v Budapešti. Zúčastnil som sa druhého ročníka Festivalu mladých európskych autorov, ojedinelej akcie svojho druhu.
Mikrobus nás čakal pred bratislavskou budovou vydavateľstva. Čoskoro sa ukázalo známe slovenské pravidlo - väčšiu moc než riaditelia majú neraz vrátnici. Dramaturgom celého výletno-pracovného podujatia sa totiž stal veľvyslanecký šofér Šani, rodák z Nitry, ktorý sa kedysi pred rokmi oženil do Budapešti. Od začiatku urputne prosil Pavla Vilikovského, či by svoju budapeštiansku prezentáciu nedokázal stihnúť za 10 minút. Keď sme mu postupne všetci šiesti cestujúci vysvetlili, že také čosi je zhola nemožné, skormútený Šani krútil hlavou, pretože za daných okolností nestihne "dačo velice dóležité" vybaviť. Nerád, ale nakoniec privolil s tým, že 15 minút je skutočne najdlhšie, ako je na nás ochotný čakať. Následne so šokujúcou akceleráciou vyrazil. Mikrobus vyrobil prestížny nemecký koncern, ale to, čo z neho dokázal na diaľnici dostať Šani, zaručene v návode na obsluhu nebolo. Každá zákruta bola zámienkou na zrýchlenie, pričom osadenstvo svorne lietalo zo strany na stranu. Ešteže sa do Budapešti ide po rovine a takmer neustále rovno. Keď Šani nereagoval ani na výzvy prirodzenej autority - honorárneho konzula, pochopili sme, že až do konca nepribrzdí. Každý z nás si teda prekonal osobný rekord v rýchlosti presunu do susednej metropoly. V Slovenskom inštitúte nás už čakal riaditeľ Karol Wlachovský, prekladateľ románov Lajosa Grendela a iných maďarských autorov. Jeho zásluhou sa naše kultúrne centrum, ktoré má vynikajúcu strategickú polohu, dostalo v 90. rokoch medzi päť najlepších v meste s obrovskou konkurenciou na poli kultúry. Takmer každý deň sa tam uskutočňujú čítačky, filmové projekcie, prednášky alebo koncerty. V galerijných priestoroch sa pravidelne konajú výstavy. Na rozdiel od Hudecovej éry, keď sa pri výbere pozvaných tvorcov zohľadňoval výhradne národný princíp, sú teraz kritériá demokratické. Už na večernej prezentácii som si všimol skutočnosť, ktorá sa mi v ďalších dňoch potvrdila ešte výraznejšie. V Maďarsku má literatúra celkom iné postavenie ako u nás. Na vydarený krst kníh slovenských spisovateľov a publicistov sa prišlo pozrieť 120 ľudí. Radšej si nechcem predstaviť, koľko ľudí by v Bratislave prišlo na krst knižiek súčasných maďarských autorov. Medzi pozornými divákmi nechýbali ani viaceré hviezdy maďarskej prózy, čo je na Slovensku, kde sú takmer všetci autori navzájom rozhádaní, takisto nepredstaviteľné.
Štvrtkovú noc sme strávili v komornej, no vášnivej diskusii na témy ako "kríza slovenskej literatúry 90. rokov", "prepojenie slovenského tretieho sektora na politickú stranu Roberta Fica" či "kde sa tu dá zohnať o polnoci kvalitné biele víno". V piatok ráno sme zamierili do priestorov knižného veľtrhu na Jagelló útca, pričom šofér Šani nám pri prevoze dokázal, že preňho ani legendárne budapeštianske zápchy nie sú pri jazde prekážkou. Dvojposchodový výstavný komplex bol zaplnený stánkami vydavateľstiev a zahraničných kultúrnych inštitútov. V záplave knižiek si na svoje prišiel každý: od milovníčok Steelovej, cez fanatických priaznivcov Tolkiena, až po čitateľov Derridu. Hlavnou hviezdou podujatia bol vynikajúci britský románopisec strednej generácie Lawrence Norfolk, ktorého plagáty doslova obsypali Budapešť. (Na okraj dodávam, že jeho skvelý hrubý román Papežův nosorožec nájdete v našich výpredajoch kníh asi za stovku.) Len pre ilustráciu - slávneho hosťa, "britského Umberta Eca", privítal samotný maďarský prezident a podľa môjho názoru sa Norfolk cez víkend doslova "urozhovoroval" - záujem o interview mali zhodne umelecké aj bulvárne periodiká. Poobede sa aj pre mňa začal 3-dňový kolotoč zoznamovania so spisovateľmi, vydavateľmi, prekladateľmi a organizátormi. Našťastie sa ku mne poobede pridal vydavateľ Kali Kertész Bagala, ktorý mi spolu s Renatou Deákovou pomáhal aj pri častých strastiach s ugrofínskym jazykom. Festival mladých európskych autorov mal dve hlavné prednosti - 1) ukážky z našich próz vyšli v angličtine a maďarčine vo výpravnom bulletine i vo viacerých časopisoch, 2) nadviazali sme množstvo zahraničných kontaktov. Samotná akcia bola skôr o recepciách a prezentačnej šou, než o čítaní a besedách, ale keďže pozvaných spisovateľov bol tucet a každý hovoril iným jazykom, spoločné čítačky by boli, ak zarátame aj tlmočenie, pre divákov neznesiteľne dlhé. Najväčšiu pozornosť médií spomedzi mladých účastníkov pútala iba 17-ročná Francúzka Anne-Sophie Brasme, ktorej román Respire (Dýchaj) sa predal v náklade 33 000 exemplárov! Sympatickú a skromne pôsobiacu dievčinu ešte len čaká maturita a možno aj závratná spisovateľská kariéra. O pohotovosti maďarských vydavateľov svedčí fakt, že jej knižku už stihli preložiť i vydať.
V sobotu doobeda som mal konečne voľno, a tak sme s Kalim vyrazili na dlhú prechádzku pri Dunaji, do sýtosti turisticky fotili a klebetili. Poobede ma už čakal len náročný záverečný verejný príhovor v angličtine a improvizovaná "nobelovská reč", podobná staršiemu nápadu redaktorov literárneho časopisu RAK. Po oficialitách mi výrazne odľahlo. Prišiel čas na halászlé, cigánske pečienky, Egri bikavér, paprikáše a somoloi halušky. Atmosféra v meste naberala v noci búrlivé obrátky, pretože pravičiari - zaskočení po prehratom prvom kole volieb a nažhavení na druhé - si oslabené sebavedomie posilňovali pálinkou a skandovali svojmu lídrovi na slávu. Kali aj ja sme v sobotu konečne šli spať pred polnocou, aby sme na druhý deň ráno z Budapešti ufujazdili skôr, než vypukne volebný ošiaľ. V správach totiž ohlasovali politické demonštrácie, ktoré neznášam. Takže na záver už len: Európai Elsőkönyvesek Fesztiválja - kesenem sípen! MICHAL HVORECKÝ, InZine
|
obsah | kultura - kultúra |