Sergej Kopčák: New York je odmena za moju drinu

Koncert v Banskej Bystrici som prijal preto, že nemám zlé spomienky na tamojšiu operu. Kedysi som tam začínal, takže som sa bol po rokoch ukázať. Oslovili ma, dohodli sme sa, boli ochotní akceptovať moje požiadavky, nuž som tam zaspieval Stabat mater od Dvořáka.

A čo Bratislava, kedy zaspievate v slovenskej metropole?

Čo sa týka Bratislavy, tu je situácia úplne iná. A čo sa týka Slovenského národného divadla - povedal by som, že je to priam katastrofa. Kým nebudem mať seriózneho partnera na rokovanie, nemám sa s nimi o čom baviť. Nemám ani záujem.

Ani príchod nového riaditeľa do Opery SND nezmenil váš názor? Marián Chudovský pri svojom nástupe povedal, že chce na javisko bratislavskej opery dostať späť Slovákov, ktorí sa uplatnili vo svete.

Chcieť je jedna vec, dokázať to druhá. Odkedy som odišiel z Opery SND, nesledujem, čo sa tam deje. A z informácií, čo som zachytil, mám dojem, že došlo len k drobným kozmetickým úpravám. Nemám pocit, že by sa tam diali svetoborné prevraty a že by to smerovalo k lepšiemu.

Nesedí vám repertoár, alebo zákulisie, vzťahy, ktoré v SND panujú?

Najmä tie vzťahy. Dlho to vo mne vrelo a môj pohár trpezlivosti pretiekol v roku 1996, keď som dal výpoveď. A vedenie divadla ju bez akýchkoľvek výhrad prijalo... Odhliadnuc od mojej medzinárodnej kariéry, po dvadsiatich dvoch rokoch spievania na scéne Opery SND som bol pre nich ako ten najposlednejší z posledných, ten, koho pokojne môžu prepustiť a nič sa nestane. Po mne odišiel z divadla Peter Dvorský a toho boli plné noviny. Len po Kopčákovi ani pes neštekol. Vtedy som si uvedomil, že ak mám pre nich takúto "cenu", na Slovensku naozaj nemám čo robiť.

Zlomí to človeka?

Nezlomilo ma to, ale znechutilo. Vlastne z divadla som neodišiel, na javisku som stále - síce nie na tom "slovenskom národnom", ale v zahraničí. Dnes som už úplne inej pozícii - ak by došlo na lámanie chleba a chceli by ma späť do SND, musia sa ku mne už správať inak.

Zíde z očí, zíde z mysle... Neobávate sa, že sa na vás na Slovensku definitívne zabudne?

Nie som typ, ktorý keď si, s prepáčením, uprdne, hneď musia byť toho plné noviny.

Popularita však tiež patrí k umeleckému povolaniu.

Darmo budem robiť lacnú popularitu, a pritom na figu spievať. Pre svoju popularitu nerobím nič, radšej sa snažím dobre spievať.

Dnes máte 55. narodeniny. Speváci zvyknú mať k jubileám koncerty. Chystáte niečo podobné?

Nie, v tichučku to všetko prejdem, lebo skutočne nemám rád lacnú popularitu.

Koncertná a divadelná sezóna je v polovici. Čo máte poznačené v pracovnom kalendári?

Pred časom som mesiac spieval v americkom Dallase a najbližšie ma čaká v júli koncert v Paríži. Teraz sa však naplno venujem pedagogickej činnosti, lebo na VŠMU mám svojich žiakov.

Spievať tu nespievate, ale na škole učíte. Vari vás školstvo platí lepšie ako divadlo?

Keby mi išlo iba o peniaze, tak na VŠMU nikdy nevkročím, lebo ohodnotenie pedagógov je veľká tragédia. Do školy som išiel preto, lebo ju nenávidím.

Prečo VŠMU nenávidíte?

Nenávidím ju od čias, keď som tam študoval a keď som odtiaľ rýchlo utekal preč. Po dvoch rokoch štúdia som utiekol, lebo keby som zostal až po absolutórium, dnes by som bol asi rád, keby som spieval aspoň kdesi v zbore... Útek z VŠMU bol jeden z mála šťastných krokov v mojom živote.

Čiže ako pedagóg si chcete zlepšiť svoj vzťah k VŠMU?

Nie, chcem, aby sa dnešným mladým ľuďom nestalo to, čo mne - že ma na VŠMU ako speváka pokazili. Mal som čo robiť, aby ma potom môj pedagóg, ktorého som si našiel v Bulharsku, z toho dostal. Tri roky som učil na piešťanských letných speváckych kurzoch, kde ku mne chodili študenti z konzervatória aj z VŠMU. Získal som tak prehľad o úrovni slovenskej speváckej pedagogiky. Preto som prijal ponuku učiť na VŠMU, lebo tak, ako sa to tam robí, to naozaj nemá budúcnosť.

A vy to chcete zmeniť? Nie je to donkichotský boj?

Je, pretože zisťujem, že v škole sa od čias, keď som odtiaľ zdupkal ako študent, v podstate nič nezmenilo. Po revolúcii nastali zmeny v spoločnosti, na VŠMU však všetko spí zimným medvedím spánkom. Mnohí pedagógovia tam vegetujú už roky, hrajú sa na vlastnom piesočku, vytvorili si svoje sklerotické myslenie a suverénne v ňom ostávajú ďalej. Napríklad teraz som bol delegovaný do komisie na prijímacie pohovory. Bol som šokovaný, čo sa tam deje, ako tam pedagógovia šafária s mladými talentami. To je nehorázne! Hneď som napísal sťažnosť dekanovi hudobnej fakulty, ktorú som dal na vedomie rektorovi aj ministrovi. A výsledok? Všetko bolo v norme - hodnotenie považujú za odborne odôvodnené, tak ako káže predpis...

Keďže ste takto kritický, zrejme máte problémy s ľuďmi navôkol.

Nenávidia ma.

To sa vám teda žije v tejto spoločnosti ťažko.

Nemám s tým problémy. To skôr oni majú problém, nie ja. Som totiž ťažký individualista.

Veľkú časť roka pracujete a žijete v zahraničí. Nechceli ste odísť natrvalo zo Slovenska?

Nie je problém žiť v cudzine, musíte sa však podriadiť - napríklad inej mentalite, inému mysleniu, robiť kompromisy. Musel by som prijať aj ponuku, ktorá mi nesedí - a to iba z existenčných dôvodov. Tým, že veľa účinkujem v zahraničí, ale väčšinu času trávim na Slovensku, najmä kvôli mojim žiakom, nie som nútený ísť sám proti sebe a môžem si vyberať iba také ponuky, ktoré chcem.

Čo hovoríte na náš vstup do Európskej únie? Ako svetobežník poznáte jej klady aj zápory.

Vstup Slovenska do Európskej únie považujem za nutnosť, lebo inak by sme sa dostali do izolácie. Európa sa spája, čím vytvára protipól Amerike, čo je podľa mňa dobrá vec. Vstupom do únie sa musí vyrovnať aj životná úroveň Slovenska s ostatnými krajinami. To znamená, že musia vzrásť platy, musí sa zlepšiť situácia v školstve, zdravotníctve... Zvýši sa konkurencia, čo je dôležité pre kvalitu. Konečne sa tu ľudia naučia seriózne robiť, odzvoní flákačom, pretože každý sa bude musieť snažiť, aby sa uplatnil na trhu. Nebude to ľahké, zvlášť pre moju generáciu, ktorá tu dve tretiny života žila v úplne iných podmienkach a socialistickom myslení.

Vy už máte kapitalistické myslenie?

Samozrejme, priviedol ma k tomu svet, a najmä konkurenčný boj. Keď vás niekde kúpia, musíte urobiť serióznu robotu. Musíte byť pripravený a spraviť to, čo od vás chcú a očakávajú. Urobiť si svoju prácu maximálne, lebo viete, že na krk vám dýcha ďalších tridsať spevákov, ktorí čakajú na vaše miesto. Túto školu som dostal hneď na začiatku. Rýchlo som si uvedomil, že ak chcem existovať v tomto svete a v brandži, musím robiť všetko preto, aby som sa vyhol chybám. Musím "odmakať" každé predstavene, nesmiem mať výkyvy vo výkone, lebo inak končím.

Vychovávate si svojho speváckeho nástupcu?

Nešiel som učiť zbytočne, chcem, aby prišli aj výsledky. Mám už prvého absolventa - basista Jozef Benci má angažmán v banskobystrickej opere, tam, kde som začínal aj ja. Teraz mám napríklad druhákov - sopranistku Martinu Svitkovú a basistu Ondreja Mráza, do ktorých vkladám veľké nádeje. Nechcem, aby sa hanbili za mňa ako učiteľa, tak musia byť dobrí, musí v nich byť záruka kvality.

Keď ste prvý raz stáli v New Yorku na scéne Metropolitnej opery, boli ste vy, rodák z Ďačova neďaleko Prešova, hrdý na to, že ste jeden z prvých Slovákov, ktorý to dokázal?

Nemohol som byť hrdý na to, že som Slovák, som totiž Ukrajinec. Bol som však hrdý na seba, že som to dokázal. Bola to odmena za drinu, ktorú som sám dobrovoľne podstúpil. Nespočetné hodiny s mojím bulharským profesorom Michailom Popovom na jeho chate pod Vitošou, kde som sa pred každou novou sezónou dôkladne pripravoval, lebo som chcel byť vo svojom odbore najlepší. Podarilo sa mi nastúpiť do rýchlika a viem, že keby som z neho vystúpil, druhý raz sa doň už nedostanem.

Nikdy ste neľutovali profesiu, ktorú ste si vybrali?

Niekedy som si vyčítal, prečo mi otec netresol zopár po papuli, keď som sa rozhodol ísť na spev. Mohol ma ušetriť tej ťažkej driny, ale keďže sa to nestalo, je zbytočné o tom premýšľať.

Čo vás čaká budúcu sezónu?

V newyorskej Metropolitnej opere pobudnem spolu 3,5 mesiaca. Bude to pre mňa nemecká sezóna - najskôr ma čaká Schönbergov Mojžiš a Aaron a potom dve Wagnerove opery Zlato Rýna a Valkýra. A to všetko s dirigentom Jamesom Levinom.

Sergej Kopčák (55) - operný spevák (bas). Študoval hru na husle na košickom konzervatóriu, potom spev na VŠMU v Bratislave a v Sofii. V rokoch 1971-1972 pôsobil v banskobystrickej opere, ďalšie dve sezóny mal angažmán v Košiciach. V rokoch 1974 až 1996 bol sólistom Opery SND. Je laureátom a finalistom mnohých svetových speváckych súťaží. Takmer hneď po štarte svojej profesionálnej kariéry sa uplatnil v milánskej La Scale, londýnskej Covent Garden, v parížskej Opere, na newyorských scénach Carnegie Hall a v Metropolitnej opere, ktorej je už roky stálym hosťujúcim sólistom. Na konte má viacero hudobných nahrávok, predovšetkým v zahraničí. Jeho manželka Magdaléna je kostýmová výtvarníčka a syn Dimitrij hrá v Slovenskej filharmónii. S. Kopčák striedavo žije v Bratislave a v Monaku a tiež v krajinách, kde má práve umelecké angažmán.