O slovensko-americké Pokrvné vzťahy

Na nakrúcanie slovensko-amerického filmu Pokrvné vzťahy za oceánom ste sa veľmi tešili. Osud sa však pokúšal vašu radosť schladiť...

O napätie sa postarala nešťastná vojna v Iraku, pre ktorú rušili niektoré letecké linky. V tom čase sa objavil aj SARS a zhodou okolností tri sedadlá predo mnou sedela jedna Číňanka, za mnou dve ďalšie, tak si hovorím, jedna z nich tú chorobu určite má. Ale nič sa nestalo. Potom vysvitlo, že to boli občianky USA, pretože na letisku v San Franciscu prešli zónou určenou pre Američanov.

Ako chutil po týždni obhliadok prvý deň nakrúcania?

Dohodli sme sa s americkým režisérom Olegom Harenčárom, ktorý pochádza zo Slovenska, že prídeme na pľac o dve hodiny skôr, aby sme si pripravili situáciu. Privítal ma slovami: Daj si kávu, tam sú raňajky. Po pol hodine mi to začalo byť čudné, spýtal som sa teda: Čo sa deje, kde je kamera? Zas povedal: Daj si kávu, príde o chvíľku. Nakoniec vysvitlo, že auto, ktoré ju viezlo, sa pokazilo. Hovorím si: Fajn, je to ako u nás. Aj v Amerike sa stane, že sa niečo pokazí.

Po prvý raz ste za oceánom pracovali ako jediný Slovák v americkom filmovom štábe. Ako ste si padli do oka?

Už po dvoch hodinách nakrúcania som zistil, že čo sa týka mojej profesie, všetko klape. Aj oni zaregistrovali, že som profesionál, ktorý bez problémov zvládne akúkoľvek situáciu, ktorá sa môže na pľaci vyskytnúť. Nevedeli presne, kde leží Slovensko, takže možno spočiatku netušili, kto to bude za kamerou. Ale už na druhý deň mi povedali, že pokojne môžem požiadať o zelenú kartu.

Čo problémy či sklamanie?

Bol som v Amerike po prvý raz, ale San Francisco som poznal z filmov. Konkrétne Bullittov prípad je kameramanská filmárska perla. Hoci osemdesiat percent americkej časti príbehu Pokrvných vzťahov sa odohráva v interiéri, chcel som dostať do filmu aj sanfranciské exteriéry. Najprv sme nakrúcali scény v byte a vonku bolo krásne. Štvrtý deň sme išli točiť na Baker Beach, čo je známa pláž neďaleko mostu Golden Gate. Ako na potvoru bolo zamračené, most pre hmlu takmer nebolo vidieť. Keď sa ešte rozpršalo, hovorím producentovi Marianovi Urbanovi: Vidíš, Slovák nemá šťastie! Potom sa však ukázalo krásne slnko a podarilo sa mi ukázať San Francisco aj divákom, hoci pre Američanov to asi nebude až také zaujímavé.

Ako sa nakrúcalo v sanfranciských uliciach?

Do nich sme sa s miništábom dostali vďaka policajtovi, ktorý nás sprevádzal na motorke. Keď sme sa v prestávkach nakrúcania rozprávali, využil som svoje znalosti hudby a hovorím mu: V sanfransickom Candlestick parku mali Beatles svoj posledný koncert. On na to. Áno. Ty to vieš? Nie že by sme sa na základe toho spriatelili, strávili sme spolu len pár hodín. Ale potom kvôli nám zastavoval dopravu a dostali sme sa s kamerou aj do stredu ulice, čo by za bežných okolností bolo vybavovanie na niekoľko dní.

Aj herci boli Američania, len predstaviteľa hlavnej úlohy Rudolfa Martina ste poznali z nakrúcania na Slovensku.

Nebola to moja prvá spolupráca so zahraničnými hercami. Slovensko - nemeckú komédiu Pehavý Max sme nakrúcali štyri mesiace v Rakúsku, ale medzinárodnou hereckou partiou vládol režisér Juraj Jakubisko. S Rudolfom Martinom sme sa oťukali už v slovenskom prostredí. Hrdinovu americkú matku hrala hollywoodska hviezda Sally Kirklandová, ktorá už bola nominovaná na Oscara. Keď sme sa zoznámili, povedala mi, že hrala hlavnú úlohu aj vo filme Anna, ktorého scenár napísala Agnieszka Hollandová. Ja na to: Agnieszku veľmi dobre poznám, sme spolužiaci z pražskej FAMU! Hneď bolo na nej vidieť, že si uvedomila, že nie som nejaký "hopsa-hejsa". Svet je malý, vždy sa nejakí spoloční známi nájdu.

Ste renomovaný kameraman, pre režiséra Olega Harenčára sú Pokrvné vzťahy prvým hraným filmom. Všimla som si, že na začiatku slovenskej časti nakrúcania sa s vami permanentne radil.

Podľa amerického štandardu sme každú scénu nakrúcali z viacerých "štandov" čiže pohľadov a vždy celú od začiatku, čo na Slovensku alebo v Československu nebývalo zvykom. Ale na to som bol už pripravený - takisto sme robili s Jakubiskom Nejasnú správu o konci sveta, keď sme vytočili neuveriteľných 130-tisíc metrov materiálu, čo je 60 hodín projekcie. Harenčárova často opakovaná otázka "je to v poriadku" bola teda namieste. Okrem toho kameraman je na pľaci najbližším spolupracovníkom režiséra. Je celkom bežné, že ho zaujíma názor kolegu. Zaujíma aj Jakubiska, aj Mira Šindelku.

S nimi spolupracujete dlhšie, s Harenčárom ste nakrúcali po prvý raz.

Dvojice režisér - kameraman sú vo svete všeobecne známe. Bergman robil s Nykvistom, Fellini mal dvorného kameramana, na Slovensku zasa Uher Szomolányiho. Má to svoje výhody aj nevýhody, ale výhody prevažujú. Najviac filmov som nakrútil s Jakubiskom, to už niektoré veci vôbec netreba vysvetľovať, inokedy stačí jedna veta. S Harenčárom som predtým nerobil. Videl však na festivale v San Franciscu Jakubiskovu Nejasnú správu a povedal mi, že kamera bola výborná. Pred nakrúcaním sme si ukazovali filmy z americkej nezávislej produkcie, aby sme sa dohodli na obrazovom štýle. Veľa sme napríklad hovorili o Plese príšer s Halle Berryovou, že podobným smerom by sa mala uberať vizuálna stránka. Keď sme si veci ujasnili, štýl sa pochopiteľne dodržiaval.

V posledných rokoch ste nakrúcali aj dokumentárne filmy...

Nebýva zvykom, aby sa kameraman na staré kolená vrátil k dokumentom. Postup býva opačný: škola, dokument, hraný film. Neviem, či v dobe žičlivejšej ku kinematografii by sme napríklad s Jakubiskom robili aj dokument.

Aké sú rozdiely v práci kameramana medzi dokumentom a hraným filmom?

V dokumentárnom filme nenakrúcate príbeh, stretávate sa s bežnými ľuďmi a ocitnete sa na miestach, kde by ste sa inak nikdy nedostali. Napríklad Vatikánom sprevádzal náš miništáb jeho tretí či štvrtý muž - kardinál Tonko osobne, keď sme s Mirom Šindelkom nakrúcali jeho portrét pre Tucet. Ukázal nám veci, ktoré bežný smrteľník nemá šancu nikdy vidieť. Navyše je aj filmár, takže mi predviedol, čo nakrútil. Sú to úžasné ľudské kontakty a veľmi zaujímavé zážitky.


Ján Ďuriš (58) - kameraman, absolvoval štúdiá na pražskej FAMU. Nakrútil množstvo krátkometrážnych a dlhometrážnych dokumentov, hraných filmov, televíznych seriálov aj videofilmov. V hranom filme debutoval v roku 1979 psychologickou drámou Hra na telo (réžia: Ján Zeman). Minulý rok nakrútil s Miroslavom Šindelkom film Zostane to medzi nami, s Jurajom Jakubiskom dokument Farebné kamienky, dokončuje slovensko-americký projekt Pokrvné vzťahy. Pôsobí ako pedagóg na VŠMU v Bratislave.

JENA OPOLDUSOVÁ

obsah | kultura - kultúra