ATAŠÉ ZIMNÝCH OLYMPIJSKÝCH HIER

Krasokorčuliar Jozef Sabovčík

Štáb Slovenského olympijského výboru pre XIX. zimné olympijské hry 2002 v Salt Lake City schválil za nášho atašé v americkom stredisku bratislavského krasokorčuliara JOZEFA SABOVČÍKA (36). Bronzový medailista ZOH 84, dvojnásobný majster Európy 85 a 86, ako profesionál ešte stále aktívne korčuľuje. Na post atašé slovenskej výpravy sa však teší a je pripravený na úlohy, ktoré ho v stredisku, kde už päť rokov žije, čakajú. Jozefa v zámorí poznajú pod prezívkou Jumping Joe, lebo ho v najlepších krasokorčuliarskych rokoch preslávili skoky. Ako prvý na svete v oficiálnej súťaži na ME v Kodani predviedol štvoritý skok. Vždy zaujal svojimi kreáciami na ľade a umenie je mu blízke aj v súkromí. Jozef popri korčuľovaní našiel záľubu v maľovaní.

Ako ste prijali správu o rozhodnutí, že sa stanete atašé slovenskej výpravy na ZOH v Salt Lake City?
- Moja mama mi z Bratislavy hneď volala, keď sa to ojavilo v médiách. Považujem to za poctu a budem rád plniť úlohy, ktoré z funkcie vyplývajú. Jednou z prvých by malo byť zabezpečenie predolympijského prípravného strediska pre hokejistov. Zaujímal som sa o Sun Valley, tam je však užší ľad. Ponuka by mohla byť interesantná, neviem však posúdiť, či sa na užší ľad hokejisti adaptujú ako my krasokorčuliari. Nám to neprekáža. Viem, že hokejisti sa zaujímali o stredisko v Kanade, čo je dosť ďaleko. Sun Valley má výhodu, že je v podobnej nadmorskej výške ako Salt Lake City.

Stále korčuľujete, v sezóne budete vyťažený súťažami a vystúpeniami. Nájdete si dosť času na úlohy, ktoré budú postupne pribúdať?
- Dnes je komunikácia veľmi jednoduchá, vďaka elektronickej pošte som flexibilný a keď treba niekde osobne zájsť, bývam v Salt Lake City a problém to nie je. Poznám stredisko, pár rokov tu už žijem, mám teda aj zpoár dobrých kontaktov.

Teší vás, že budete mať s domovom intenzívnejší kontakt, navyše športový?
- Priznám sa, bol som prekvapený, keď ma Slovenský olympijský výbor vybral. Som veľmi rád, že sa na mňa na Slovensku nezabudlo. Uvažoval som ešte skôr, než sa rozhodlo o funkcii atašé, že počas ZOH budem čosi robiť, aby som sa Slovensku pripomenul. Napríklad pomáhať komentovať krasokorčuľovanie pre STV. Nie je to nereálne ani teraz, keď budem atašé, lebo v mnohých pracovných záležitostiach ma vie zastúpiť manželka Jennifer.

Ako často sa pri vtom množstve povinností dostanete na Slovensko?
- Keby sa dalo, rád by som sem chodieval aspoň raz do roka. Aj so synom Bladeom a manželkou, lebo ešte nikdy neboli v Bratislave a chcel by som im ukázať odkiaľ pochádzam. Lenže stále aktívne korčuľujem, je to moja profesia a v tejto chvíli ešte neviem, čo ma čaká. Dlho som nebol doma, vždy som to odkladal tak, aby sme mohli cestovať spolu. Môj deväťročný syn chodí do školy a jemu musíme prispôsobiť naše cestovanie. Cez letné prázdniny však výlet na Slovensko neprichádza do úvahy, lebo Blade musí byť dva mesiace u svojej mamy, mojej prvej manželky Tracy. Po rozvode súd syna prisúdil mne s tým, že osem týždňov v roku má na neho nárok exmanželka.

Ako je to s jeho športovaním, bude zo syna predsa len krasokorčuliar?
- Už asi dva roky systematicky korčuľuje. Trénuje ho Stewart Stugeon, ktorý pomáha s choreografiou mojich programov. Myslím, že toto riešenie je lepšie. Teraz chcem byť predovšetkým Bladeovým otcom. Keď som ho chvíľu trénoval, uvedomil som si, že ho neustále komandujem - na tréningu mu vravím, čo má robiť na ľade, doma mu zasa prikazujem umývať si zuby... Treba to rozdeliť.

Zdedil talent po vás?
- Ešte je to ťažké odhadnúť. Svoje prvé preteky vyhral, na ďalších bol štvrtý, dôležité však je, že ho korčuľovanie baví. Dokedy, uvidíme. Teraz som ho zapísal na futbal, tam môže byť spolu s deťmi zo školy.

Krasokorčuliarsky ste v Bratislave rástli vedľa hokejistov. Čo hovoríte na hokejové striebro Slovenska z majstrovstiev sveta v Petrohrade?
- Bolo príjemné počuť to, finále s Čechmi mohlo byť zaujímavé. Pravda, v Amerike svetový šampionát v televízii neukazujú. Správy zo Slovenska si pozriem v novinách cez internet, a keď je polnoc v Salt Lake City, pravidelne počúvam ranné správy rádia Twist.

Ako vníma manželka váš záujem o dianie doma?
- Podporuje to. Aj ona, rodáčka z Kalifornie, udržuje kontakt s blízkymi. Nedávno sa, asi 40 míľ odo mňa, prisťahoval s priateľkou Karel Kováč, s ktorým sme na Slovane spolu korčuľovali. Skončil už pôsobenie v revue a pomohol som mu nájsť miesto na jednom "zimáku", kde sa snaží s priateľkou založiť krasokorčuliarsku školu. Vidíme sa často, manželka Jennifer je teda zvyknutá počúvať našu slovenčinu.

V tomto období zvyčajne pripravujete repertoár na sezónu. Budete pokračovať v profesionálnom korčuľovaní v takom rozsahu ako doteraz?
- Musím zaklopať na drevo, že si to môžem dovoliť najmä zdravotne. Kolená držia! Mal som problémy so zaseknutým nervom, nie však s problematickými kolenami. Horšie sa mi skákalo, dnes som však už úplne v poriadku a skáčem trojitý axel i štvoritý odpichnutý rittberger. Všetko je po starom a dúfam, že to tak vydrží čo najdlhšie.

Nie ste prekvapený, že ešte tak brilantne skáčete?
- Som, ale aj všetci v mojom okolí. V decemri budem mať 38 rokov, no na ľade to necítim. Sústredím sa prevážne len na jednorazové vystúpenia, čo mi viac vyhovovalo. Po tom, čo som sa oženil s Jennifer a kúpil si dom v Salt Lake City, potreboval som byť viac doma.

Čo robí manželka?
- Už nekorčuľuje, trénuje malé deti. A najmä sa stará o domácnosť. Som teraz veľmi spokojený.

Chystáte na nasledujúcu sezónu nejaký väčší projekt?
- Všetko je v štádiu prípravy. Mojím manažérom je naďalej Michael Rosenerg, ktorý je združený vo firme SFX, čo je obrovská spoločnosť, ktorá pripravuje rôzne podujatia. Robila aj veľké rockové koncerty, a keďže má dosť finančných prostriedkov, možno predpokladať, že pôjde aj do väčších krasokorčuliarskych projektov. Viem, že absolvujem šesť profesionálnych pretekov, čaká ma nejaká práca pre televíziu, ostatné sa uvidí. V tomto období chodím každý víkend na vystúpenia do Sun Valley, cez týždeň zasa trénujem doma v Salt Lake City.

Uskuitočnil sa pokus dať dokopy súťaže profesionálov a amatérov, no veľmi sa neosvedčil. Snahu s nevôľou prijali najmä profesionáli, ktorí si už zvykli na iné pravidlá i hodnotenie. Aj vy ste patrili medzi odporcov. Vracia sa teraz všetko do starých koľají?
- Postupne áno, stratili sme však publikum. Predchádzajúcich desať rokov prežívalo krasokorčuľovanie v Amerike veľký boom, návštevnosť však dosť poklesla. Rátam, že táto sezóna by mala záujem opäť prebudiť, lebo príde olympiáda.

Kedysi ste spomínali úvahu zažiadať o Zelenú kartu, lebo stále máte kanadské a slovenské očanstvo, žijete však v USA.
- Manželka je Američanka a žiadam o Zelenú kartu. Chcem si totiž udržať slovenské občanstvo. Ak by som kanadské občanstvo zmenil na americké, zrejme by som sa slovenského občianstva musel vzdať, a to neprichádza do úvahy.
ZUZANA WISTEROVÁ

obsah | osobnosti