Keď sa rozčúlim trieskam do stola
Ako ste zistili, že bábky sú vám súdené?
Keď som bol malý, mal som veľmi rád animované filmy, ale nemal som rád filmy kreslené. Bola mi blízka hmota - čiže bábky - to čo bolo plastické. Zaujímali ma tvory, ale chcel som aj vedieť, ako je to spravené. Ešte som nevedel, čo sú to epoxidové živice, lamináty, ako môžu byť skonštruované kĺby, ale veľmi ma to priťahovalo. Prvú bábku som urobil z papiera ako päťročný a už ma to nepustilo. Mama spomína, že keď som mal štyri roky, ledva som dovidel na dosku šliapacieho šijacieho stroja, ale stál som pri ňom na jednej nohe, druhou som šliapal a skoro som si prešiel prsty. Odmalička ma to držalo, aj škola ostávala niekedy bokom.
Necítili ste sa osamelý so svojím záujmom? Mali ste príbuzné duše?
Mojím obrovským vzorom bol režisér Karel Zeman, ktorý robil napríklad film Cesta do praveku. To bol môj vzor, on bol mojou motiváciou.
Nie je bábkarstvo únik od reality?
Naopak, mám pocit, že to je práve skutočný a rukolapný svet. Ale pravda je, že z toho sveta, v ktorom žijeme, mám trochu traumu. Práve preto, že sa v ňom pracuje na nejakých vágnych, nepolapiteľných veciach, aj sa s nimi obchoduje. Obchoduje sa napríklad s niečím takým abstraktným ako je mediálny priestor, predáva sa nejaké know-how, sú všelijakí agenti, ktorí sprostredkúvajú informácie a neviem, čo všetko podobné sa ešte robí. Ľudí je veľa, každý sa musí niečim živiť, a tak sa vymýšľa. Ja mám však trochu zlý pocit z toho, že ako človek nemám pod kontrolou veci okolo seba. Teraz všetci používame napríklad mobily a málokto chápe, že je to také malé. Ja rád do vecí vidím.
Ste viac herec alebo remeselník?
Vlastne sa dodnes neviem rozhodnúť. Mám veľmi rád bábkové divadlo aj pre to výrazivo, ktoré má. Bábka urobí zopár pohybov a vyjadrí celú ľudskú skúsenosť. To, čo by herec mohol hrať hodiny, bábka vyjadrí za pár sekúnd. To je rozdiel medzi bábkou a hercom. Väčšinou nevychádza, keď bábka hrá činoherný repertoár a, naopak, keby herec chcel zahrať bábkový repertoár, tak bude pôsobiť smiešne. Je to zvláštne, ale je to tak (väčšinou). Jednoducho, každý má svoje výrazivo. Bábka je fascinujúca, páči sa mi, že sa môže aj premieňať, pretvárať a to priamo pred divákom. Môže prasknúť, môže sa rozložiť, zložiť, môže sa z nej narodiť niečo iné, materiál môže ožiť, zrazu uveríte, že zopár kíl piesku dýcha, že žije vlastným vnútorným životom. To mám veľmi rád. Dodnes sa neviem rozhodnúť, či bábky radšej vytváram, alebo s nimi hrám. Keď dlhší čas robím jedno, chýba mi druhé.
Hráte iba so svojimi bábkami?
Na bábkarskom repertoári mám už zopár rokov len jedinú vec (Šalom alejchem - mier s vami), ktorú hrám so svojimi bábkami. Už dloho rozmýšľam nad ďalšou, ale... Vyrábal som bábky aj do iných inscenácií, v ktorých som nehral. Keď som pracoval v Štátnom bábkovom divadle (dnes Bratislavské bábkové divadlo), hral som s bábkami rnomovaných výtvarníkov ako Hana Cigánová, Eva Farkašová, Zuzana Cigánová-Mojžišová. Sám si hovorím, že bábky vyrábam, nie vytváram, lebo sa trochu bojím pasovať za výtvarníka.
Je vo vašej rodine ešte niekto posadnutý bábkami?
Nie, ja som rodinná zvláštnosť. Mám o rok staršieho brata a o sedem rokov staršiu sestru. Myslím, že dedo z maminej strany hrával za mlada ochotnícke divadlo, niečo som zdedil z otcovej strany, lebo nejedna otcova sestra (má ich sedem) má herecké nadanie, dajme tomu komické aj muzikálne nadanie, ale sestra aj brat sú elektrotechnici, otec aj mama pracovali ako ekonómovia, akže...
...takže máte dobré zázemie, vyrátajú vám dane a opravia poruchy. Ste miláčik rodiny?
Starší súrodenci, keď treba, pomôžu mladšiemu. Asi už aj cítia, že čím je človek viac ponorený do tej roboty, či už divadelnej, alebo filmárskej, tým je menej praktický, takže držia nado mnou ochrannú ruku, radia.
Videli film Slnečný štát? Aj vás kritizujú?
Áno, myslím, že ho všetci videli. Vyjadria sa. Brat je veľmi otvorený, aj negatívne povie, sestra je tolerantnejšia... Keď sa dá, tak podporí a keby nebolo čo podporiť, tak zostane ticho. Brat pokojne povie, čo sa mu nepáčilo, čo bolo prehnané.
Vy ste aký? Pôsobíte krehko.
Nie som taký, ako vyzerám. Viem sa veľmi rozčúliť (smiech). Keby ste ma videli za zavretými dverami, keď pozerám televíziu a počujem ako niektorí moderátori rozprávajú! Čo ja dokážem za strašné výrazy používať a ako trieskam po stole.
Čo vás rozčuľuje? Spôsob reči, alebo jej obsah?
Teraz mám na mysli spôsob reči. Aj rozhlasový prejav vždy komentujem. Som alergický na rečové afekty. Mám pocit, že mnohí z mladej generácie moderátorov aj hercov, a vlastne aj bábkarov, majú rečový afekt. Napríklad namiesto Ť, ď najčastejšie počujeme ts, dz - je to smiešne, ale privádza ma to do šialenstva. A pritom je to ľahko odstrániteľné, stačí na to upozorniť a uvedomiť si to. Alebo sa jednoducho počúvať.
A obsah toho čo hovoria?
Napríklad v televíziách sa stále premieľajú nehodnotné informácie, recyklujú sa a opakujú. Hlavné je naplniť vysielací čas - čiže vysielať za každú cenu. V poslednom čase mám pocit, že aj tie médiá, od ktorých sa to naozaj neočakáva, akoby systematicky znižovali intelektuálnu úroveň diváka. V duchu: ,,My sa nielen prispôsobíme, my aj latku znížime, aby sa to ešte viac páčilo a bolo sledovanejšie!" Po čase, myslím si, zistíme, že sme celkom inde ako sme chceli byť. Najviac ma to mrzí v prípade verejnoprávnej televízie, ktorá by mala byť ostrovom zvyšovania intelektu. Napríklad Aurel - odovzdávanie cien za hudbu. Bol som vo veľkých rozpakoch, keď som to sledoval. Taký program by mohol obsahovať zaujímavým spôsobom podané informácie, ktoré by mohli mať veľký účinok.
Čo vám prekážalo? Veď ceny ste sa dozvedeli, pozornosť dostalo aj alternatívne umenie.
Práve! Priznám sa, program som nedokázal dopozerať do konca. V novinách som sa dočítal, že víťazi alternatívnych kategórií vraj ani nevyšli na javisko a ceny im odovzdali kdesi v zasadačke. To človeka šokuje. Práve na takomto fóre to malo byť predostreté, mala by byť ponúknutá alternatíva, aby sa ľudia dozvedeli (za veľmi krátku chvíľku), že aj v týchto kategóriách odviedli umelci skvelú prácu, ktorá stojí za pozornosť. Ale radšej sa to kamsi uprace. Namiesto toho zaspieva Zdenka Predná... Človek je naozaj vyvalený, čo všetko sa ešte dá spáchať.
To vám tak ležia na srdci hudobníci?
Mohol by som hovoriť aj o tom, čo sa týka priamo mňa. Mrzí ma napríklad, že som dodnes nezaregistroval žiadne búrlivé a pobúrené ohlasy na OTA. Mne sa odovzdávanie televíznych cien OTO javilo ako snobské, bezpríznakové podujatie bez farby, chuti, zápachu - veľkolepé a vytrblietané nevedno čo. Zaujímalo by ma, koľko to stálo koncesionárov peňazí? Napríklad angažovanie okázalého orchestra a ,,moderátora večera" pána Gotta, ktorý tam vôbec nemusel byť. Bol to len smiešny reklamný ťah. Večer nemal pána a ,,moderoval" ho akýsi éterický hlas odnikiaľ.
Na to vám povie väčšina ľudí, že podobne sa udeľujú aj Oscary.
No dobre, ale to je v Amerike. Amerike to možno sedí. Naša televízia mohla vytvoriť zaujímavý program pre nás. Keďže sa v televízii podieľam na relácii pre deti, veľmi mi bolo ľúto, že tam tento rok kategória detských relácií chýbala. Aj to je podľa mňa obraz spoločnosti. Dozvedel som sa - ako jej záleží na deťoch. Televízia Markíza a JOJ zrušili všetky relácie pre deti, má ich iba STV. Gombík (+Gombička i Gombíkovo), Detské správy a Elá hop. Ledva by to stačilo na pokrytie tejto kategórie a bola by nominovaná len STV. Ale aspoň sa tam mohlo povedať: ,,Vážení a milí, tento rok nie je dosť relácií na to, aby sme obsadili nominácie v kategórii tvorba pre deti. Je to smutné, ale veríme, že o rok bude situácia iná." Dalo sa to vybaviť veľmi stručne, pritom by všakkaždého myklo a povedal by si: ,,Fakt? To asi nie je celkom v poriadku!" Ale asi sa všetci dohodli, že sa to nespomenie, že sa to skrátka bude ignorovať. Navyše, s detským divákom sa vôbec nekomunikuje, absolútne sa neberie do úvahy, ani keď ide napríklad o náhodnú zmenu vysielacieho času jeho relácie.
Myslíte si, že deti potrebujú televíziu?
My sme vyrastali ešte v inej dobe. Stále nás niekto cepoval: Pozdravil si? Poprosil si? Poďakoval si? Dnes je to nemoderné. Sme ľudia, ktorí dostali nejaký základ a či už ho zamkneme v šuplíku, alebo nie, máme ho. Z éteru môžeme prijímať všeličo - šumy, balasty, niektorí sa v nich možno stratia, niektoré nie. Ale tie deti, ktoré teraz vyrastajú, často už prijímajú len tie šumy a len tie povrchnosti. Kde sa majú naučiť, že treba aj trošku trpezlivosti, trošku výdrže, aby niečo dosiahli, že tie ohlušujúce úžasné veci, tie povrchové informácie, nemajú hodnotu? Vedia, že ak sa objavíš napríklad v SuperStar, budú o tebe vedieť všetci a budú ti tlieskať, hoci si nič úžasné nedokázal. Nemáš svoj repertoár, nemáš jedinú svoju pesničku, ale budeš STAR. Bojím sa, že deti tomu uveria, dostanú to ako základ a budú v tom žiť. Je našou povinnosťou ukázať deťom - hoci cez televíziu - že svet je aj iný, že veci, ktoré sú dôležité, sa dosahujú ťažšie, že chvíľu trvá, kým sa ich človek naučí, že naozaj nemá človek myslieť iba na seba, ako si čo utrhnúť. Skrátka, že ľudia by mali byť k sebe slušní. Je to na nás.
Všeobecne známou bábkou s výchovným vplyvom je Gašparko. Máte ho rád?
Priznám sa, ku Gašparkovi som nikdy nemal silný vzťah. Dnešné bábkové divadlo je niečo iné. Keď chodíte po festivaloch a vidíte napríklad predstavenie, ktoré je obrazom viacnásobnej Schumannovej schizofrénie, mráz vám behá po chrbte. Pôsobí to skôr ako výtvarná inštalácia a pracuje sa tam aj s kybernetikou. Navyše, kedysi chvastúnsky silno satiricky zafarbený, šťavnatý Gašparko je dnes akousi milou, bezpohlavnou figúrkou predkladanou deťom. Bábkové divadlo už v dávnej minulosti bolo aj môže byť tiež divadlom pre dospelých. Žiaľ, dospelí si ho nechali ukradnúť.
Ivan Martinka
Narodil sa 4. apríla 1972. Absolvoval bábkoherectvo na VŠMU v roku 1995. Účinkoval v Paríži aj v Nemecku v Milan Sladek Pantomimen Theater. Dve sezóny bol členom Štátneho bábkového divadla v Bratislave (Zvonček a Bambuľka, Mery, opera Nápoj lásky a iné). Od roku 1996 je nezávislý umelec. Realizoval autorské projekty: Mýtus s tanečnou spoločnosťou Artyci (1996), Šalom alejchem - mier s vami (2000). Príležitostne sa venuje aj scénografii a scénickej realizácii (projekty súboru Lano Ronja, Hobbit a iné). Spolupracuje so Slovenským rozhlasom aj Slovenskou televíziou. Účinkovanie vo filmoch: Krajinka (r. M. Šulík), Prekliaty služobník lásky (r. M. Kákoš), animovaný film Pôvod sveta (r. K. Kerekesová), rozprávky Dúhenka (r. B. Mišík) a Kvet šťastia (r. J. Chudík), televízny seriál Záchranári (r. V. Michálek) a naposledy film Slnečný štát (r. M. Šulík). V nitrianskom Divadle Andreja Bagara hosťoval v muzikáli Grék Zorba a v súčasnosti stvárňuje titulnú postavu v muzikáli Adam Šangala (oba v réžii J. Bednárika). Účinkuje v inscenácii Oscar a dáma v ružovom (divadlo Aréna, r. J. Johanides). So skladateľom Andrejom Kalinkom realizoval oratórium s témou holokaustu Noc sveta a deň tmy (r. J. Krasula) a projekt Pašie, ktorý mal nedávno premiéru v Hudobnom divadle Trenčín. V Českej televízii moderoval odovzdávanie Divadelných cien Alfréda Radoka.
obsah | osobnosti