Ľudia ešte nehovorili a už tancovali

Stefan Nosáľ vtlačil Lúčnici umeleckú úroveň, ktorá vyvoláva rešpekt. Jej tanečné vystúpenia pripravuje takmer šesťdesiat rokov. Aj nedávno sa súbor vrátil z úspešného turné v Číne a Macau, v lete zase cestuje do Toronta, Montrealu a Quebecu. Choreograf precestoval s Lúčnicou svet. A hovorí, že kým civilizované národy si tradičnú kultúru chránia a uchovávajú, my sa opičíme po bezcenných novotách. Nikdy, keď ho lákali zo súboru preč, volaniu nepodľahol.

Držali vás v Lúčnici aj krásne ženy, ktorými je súbor povestný?

A čoby nie? Aj ma držia.

Kde sa vlastne všetky berú?

Samy prichádzajú. A my si z nich vyberáme, keď každý rok v septembri dopĺňame súbor. A tak Lúčnica nikdy nezostarne.

Tancujú a spievajú krásne ženy krajšie?

Všetci členovia súboru sú mladí. Pekní. Talentovaní. Keď sa po čase stretávame,svoje roky strávené v Lúčnici považuje každý za najkrajšie roky svojho života. Čo vtedy robil, ho bavilo. Prišiel dobrovoľne.

Preto cítiť z vystúpení Lúčnice radosť?

Vo svojich choreografiách sa snažím spájať profesionálne požiadavky na našich členov s prirodzeným prejavom. Je to veľmi dôležité pre scénický ľudový tanec.

Prečo?

Lebo prirodzenosť, spontánnosť a akási úprimnosť sú znaky každého ľudového umenia. Vznikalo prirodzene, a preto tak ľahko pripúta diváka. Preto sa s ním tak ľahko rozpráva. Má ohromnú hĺbku.

Môže však dnes, keď sa už pominul jeho pôvodnú rámec, byť ľudové umenie spontánne?

Dnes sa, samozrejme, menia jeho formy. Ľudové umenie má už inú podobu. Cieľom Lúčnice je umeleckou formou sprostredkovať kvality ľudového tanca či ľudovej piesne súčasnej spoločnosti.

Akým spôsobom?

Inšpirujeme sa ľudovým umením. A naše vystúpenia musia byť v jeho štýle. Lebo nemožno len tak pomiešať ľudový tanec s baletom alebo moderným tancom. Javiskovým spracovaním sa snažíme to jedinečné a krásne z ľudového umenia umocniť.

Je to ešte potom ľudové umenie?

Naše vystúpenia už znášajú kritériá šou. V zahraničí ich často považujú za moderné umenie. Hoci veľmi špecifické.

Z čoho ešte okrem ľudového umenia čerpáte?

Zo všetkého na svete sa dá poučiť. Nielen z tanca, ale aj z muziky, z výtvarného umenia, z dobrej knihy.

A aký význam má ukazovať ľudové umenie, keď je už dnes spoločnosť zložená aj zameraná úplne inak?

Bola by škoda, keby sme ľudové umenienevyužili. Nielenže je v ňom prirodzenosť a ohromná hĺbka. Človek sa na ňom priamo zúčastňuje. A to je radosť. Najväčšia radosť, ako povedali dávni myslitelia, umelci, je z úspešnej tvorby.

A táto radosť z tvorby je iba v ľudovom umení?

Isto nie. Dnes však upadáme do extrému, keď sanepestuje nijaká tvorivá duchovná činnosť. Máme profesionálnych umelcov a to navádza k tomu, že keď sú za to plaení a živia sa tým, nech nás teda zabávajú. A my budeme sedieť a dívať sa.

Takže ste presvedčený, že ľudové umenie môže súčasnú spoločnosť obrodiť?

Myslím, že by mohlo napomôcť. Nie je to, samozrejme, jediný recept, ale ľudové umenie dajako formovalo ducha a každý sa v ňom mohol realizovať. A dnes, hlavne u mladých ľudí, cítim návrat k týmto pôvodným formám.

Nie je však absurdné, keď sa napríklad podpolianske tance tancujú v Bratislave a myjavské v Košiciach?

Nie! Niekto tomu hovorí druhý život folklóru. Aj vo svete sa ľudia učia ľudové tance iných národov. Navštívil som také školy v Amsterdame či v New Yorku. A je to pasia, dívať sa na tých moderných mladých ľudí, ako sa vracajú k ľudovému umeniu.

Prečo sa tento návrat deje?

Lebo nielen chlebom je človek živý. Aj v starom Ríme ponúkali chlieb a hry. Ľudia potrebujú voľajaké náboženstvo, potrebujú sa duchovne vyžiť. A na to máme umenie, máme literatúru, hudbu,tanec, obrazy či sochy. Pohýnajú nás a zušľachťujú.

Mnohí však majú aj samotné náboženstvo.

Bez umenia sa nedalo žiť už od prvotnopospolnej spoločnosti. Lebo okrem bežného života, okrem bežných povinností a starostí o živobytie ľudia vždy hľadali aj zábavu.

A možno povedať, či je hodnotnejšie ľudové, alebo takzvané vysoké umenie?

Nie. Prostý ľudový tanec alebo pieseň sa, samozrejme, nedajú porovnať s Beethovenovou symfóniou. Aj veľkí tvorcovia však z ľudového umenia čerpali inšpiráciu.

To ale znamená, že vysoké umenie je nadstavbou ľudového.

Každý druh umenia má v spoločnosti svoje miesto.

Aké miesto má tanec? Čoho je ten prejavom?

Je druhom umeleckého vyjadrenia sa. Nenahrádza slovo, sprostredkuje však vnútorné zážitky a pocity. Keď Lúčnica tancuje pred publikom, vedú navzájom akýsi duchovný rozhovor.

O čom napríklad?

Napríklad o vzťahu muža a ženy. Ľudový tanec je veľmi starodávny, ľudia ešte ani nevedeli hovoriť a už sa ním vyjadrovali. A sú veci, ktoré sa najlepšie vypovedajú práve tancom. Lebo darmo je hovoriť poslucháčom, že radi tancujeme, keď im to nepredvedieme.

Nie je však jednoduchšie povedať aj naše vnútorné zážitky slovami?

Každý druh umenia sa vyjadruje inak. Autori majú iný spôsob rozprávania a diváci iný spôsob vnímania.

Vo vašich choreografiách predvádza Lúčnica tanec veľmi úspešne. Môže vás v súbore niekto nahradiť?

Pre mňa je dosť problém niečo také povedať. Lúčnica si vybudovala určitú umeleckú úroveň. Každý, kto do nej prichádza, má rešpekt. Aj by ho mal mať. Lebo dnes už musí byť práca so súborom zodpovedná.

Viete si teda predstaviť, ako nejaký váš žiak bude jedného dňa pokračovať va vašej práci?

Už teraz sa ich snažím pripravovať. Ďaší program urobím spolu s nimi, budem im radiť a dohliadať na nich. A ďalej nech si to už robia sami.

Takže veríte, že tu sú dobrí mladí choreografi.

Isto, Lenže školou im nemožno talent natlačiť do hlavy. A v šole ani nemožno povedať, kto bude dobrý. Až prax ukáže výnimočného. človeka.

Je problém aj v tom, že dnešní choreografi v podstate nemôžu prísť z oblastí, kde by ľudové umenie stále žilo?

Samozrejme. Dnes už málokto prichádza z prostredia, kde je ľudový tanec či ľudová hudba prirodzeným prejavom. Preto je dôležité, aby mladí spoznávali pôvodné formy, aby sa učili štýlovo tancovať a vedeli to precítiť.

Boli by ste vy budovali Lúčnicu, keby ste sa ľudové umenie museli učiť precítiť?

Asi nie. Cítil som to a niesol v sebe, lebo som s ľudovým umením žil a bol somním vychovaný. Mal som k nemu hlboký a úprimný vzťah. Až som raz videl Zacharov Rok na dedine a v ňom súbor Živena. A vtedy som si povedal, že to chcem robiť.

Potom ste sa však prejavy z iných oblastí, ako je Podpoľanie, kde ste sa narodili, učiť museli.

Keď som sa už rozhodol, pustil som sa aj do iných regiónov a robil som výskumy. Neskôr som študoval aj na Vysokej škole múzických umení a to mi dalo zase mnoho pre choreografiu.

Čo ste objavili, keď ste skúmali iné regióny?

Vždy niečo nové. Lebo na Slovensku je to s ľudovým umením ozaj tak, ako sa hovorí: Čo vršek zájdeš,iný mrav nájdeš. Nie sme veľmi bohatý štát, ale na duchovnú kultúru sa sťažovať, chvalabohu, nemôžeme.

Máme ju teda rozmanitejšiu ako iní?

Slovensko je veľmi bohaté hlavne na tradičnú kultúru. Na ľudovú pieseň, hudbu, tanec, ale aj rozprávky, ľudový odev, arcgitektúru, na celý folklór. Na našom malom území sa koncentruje mimoriadne veľa tohto bohatstva.

Prečo?

Azda, že sa nachádzame v strede Európy. Cítiť tu rôzne vplyvy, či už zo severu, z východu, či z Balkánu, ale aj zo západu. Časomsa to, samozrejme, sformovalo na národnú kultúru, takže nemožno povedať, že by naša kultúra bola voľajaká znôška.

Ale aj tak zaniká.

Nad tým však netreba zalamovať rukami. To je prirodzené.

Takže to neprekáža?

Je to súčasť civilizačného procesu. Zlé je, že kým každý civilizovaný národ si túto tradičnú kultúru chráni a uchováva, my sa od tohto umenia odvraciame. Zahadzujeme, čo sme v tradičnej kultúre aj dobré urobili, a opičíme sa po bezcenných novotách.

Ako ?

Napríklad všelijakými reality šou v televízii. Tie považujem za veľký úpadok.

O reality šou však ich autori hovoria, že zobrazujú skutočný život.

Veď ja nehovorím, že nemožno ukázať nič z reálneho života. Prečo sa však mám mesiace dívať na voľajakých ľudí, ktorí ani nemajú patričnú úroveň? Z ozajstného života by sa mali vyňať hodnoty a na tie by sa malo poukázať.

Prečo?

Lebo každá šou by mala mať nejaký pozitívny účinok na človeka.

Nové by sme teda prijímať nemali?

Aj to treba. Je to prirodzené, keď sme dlho nemali takú možnosť. Ale mali by sme byť kritickí. Mali by sme prijímať a poučiť sa z chýb iných. Nové by sme mali prijímať kvalitne spracované.

Prečo sa neučíme?

Dlho sme boli zavretí v akejsi ohrádke a zo všetkých strán do nás hučali, akí sme ohromní. A keď nás pustili, zrazu akoby sme nevedeli, čo so sebou. Mnohí skĺzli do všelijakých nacionalizmov, mnohí sa začali opičiť po všetkom bez ohľadu na to, či je to dobré, alebo nie. Ani jeden extrém však nie je dobrý.

Čo teda dobré je?

Vážiť si kvalitné, čo sme vytvorili v minulosti. To, čo je ohromné. Na to by sme mali byť hrdí.

Ak nie sme, viete povedať prečo?

Najmasovejším prostriedkom, ktorý pôsobí na ľudí, je dnes televízia. A šéfovia rôznych staníc vyhlasujú, že sledovanosť je prvoradá. Nech teda dávajú porno, strielačky a vraždy. A potom budú mať ohromnú sledovanosť.

Štefan Nosáľ

Narodil sa 20. januára 1927 v Hriňovej. Už predtým, ako absolvoval Fakultu inžinierskeho staviteľstva SVŠT v Bratislave, spoluzaložil súbor ľudového umenia Lúčnica. Stal sa jeho choreografom, v roku 1957 absolvoval aj Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde stále učil. ,,Postupne som sa sám učil, ako robiť tanečné vystúpenia. Škola mi pomohla v remesle, podučil som sa v choreografii." Pre Lúčnicu autorsky pripravil desiatky programov, spolupracoval aj s ďalšími súbormi, s divadlami, televíziou a filmom. So Slovenským národným divadlom spolupracoval na predstaveniach Krútňava, Beg Bajazid, Jánošík, Ej, husári, Na skle maľované. Na VŠMU a v Lúčnici vychoval viacerých výrazných choreografov, je nositeľom významných ocenení, prezident mu v roku 1997 udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

JURAJ FELLEGI

obsah | osobnosti