William Schmidt: Úspešný Belgičan zo Slovenska

Neraz čítame a počúvame veľmi sporné výčitky na adresu Slovákov v zahraničí. Kde je vraj tá ich prisľúbená, aspoň investičná, ak nie priamo finančná pomoc Slovensku? Mnohí si to veľmi zjednodušujú a predstavujú ako nezištnú pomoc formou darov od tých, ktorí vo svete niečo dokázali a dosiahli. Neraz sa vytvára ilúzia, že to boli takmer všetci, ktorí z politických alebo ekonomických dôvodov odišli za hranice. Ich zložité a pohnuté osudy, neraz o nič ľahšie ako trpiacich doma, nevraviac o privilegovaných, vníma už málokto.

Slováci zo zahraničia, či osobnosti, ktoré odišli zo Slovenska, nám vyčítajú, že vôbec nemáme záujem o uplatnenie ich skúseností a poznatkov, spoliehame sa príliš na seba, napriek často mylnému poznávaniu a chybnému rozhodovaniu. A ich, často oprávnene si mysliacich, že poznajú oveľa viac, minimálne o zrýchlené technologické a politické poznatky slobodného demokratického západného sveta - dnes už vieme, že ani ten nie je bez závažných nedostatkov - jednoducho ignorujeme. A neraz s ľahkým srdcom tvrdo platíme "spriateleným cudzincom" za poskytnuté know-how, ktorého poznávacia úroveň je často diskutabilná. Nevieme však doceniť hodnoty a poznanie tých, čo svoju, teda našu, predtým spoločnú vlasť, museli opúšťať v krajnej núdzi a nevedia toho o nič menej.

K tým, čo oba schematicky načrtnuté postoje dávajú do prirodzenej rovnováhy, patrí dnes úspešný občan Belgicka, William Schmidt, rodák z trnavského kraja, Blavan (podľa charakteristického potoka, ktorý spája viacero vitálnych obcí pod Malými Karpatmi), krajan z Jasloviec (dnes Jaslovských Bohuníc). Svoje detstvo a mladosť prežíval zas v susednej dedinke - Paderovciach (v priateľskom vzťahu s mojimi starými rodičmi Vítom a Máriou Lužákovou, rodenou Hrušovskou). Trochu nepochopiteľne chýba medzi základnými osobnosťami inak dobre koncipovaného Sprievodcu slovenským zahraničím (Dom zahraničných Slovákov, Bratislava,2001).

Za prirodzených okolností by sa jeho život odvíjal pravdepodobne celkom inak, ako ten, ktorý ho vyhnal robiť kariéru za hranicami. Možno by to bola aj cesta literatúry, keďže, ako spomína jeho spolužiak Ladislav Szalay, uvažoval aj nad takou dráhou už ako septimán a oktaván, keď v povojnovom období získal v literárno-umeleckej súťaži trnavského gymnázia prvú cenu v neľahkej, ale zásadnej téme Slovensko na križovatke svetodejinných záujmov a udalostí. K tej sa vracia veľkým oblúkom v seniorskom veku po uzatvorení profesionálnej kariéry banského inžiniera a právnika, ktoré stihol vyštudovať za zložitých okolností doma a po emigrácii, v roku 1957, absolvoval univerzitu nielen v americkom Colorade, ale získal aj doktorát ekonómie na Kolumbijskej univerzite v New Yorku.

Ako priemyselník a obchodník nezabúdal na Slovensko, bol pri vzniku niektorých priemyselných podnikov /SCP Ružomberok, Chemko Humenné/ a neprestal byť spätý s jeho folklórom, ktorý v mladosti rozvíjal ako člen Lúčnice i ako vedúci Východoslovenského vysokoškolského súboru v Košiciach - práve ten bude tohto roku oslavovať päťdesiate výročie vzniku . A práve neprerušená láska k ľudovej piesni ho viedla nielen k zbieraniu ale aj nahraniu a autorskému naspievaniu dvoch CD Balady od Trnavy /1999/ a Piesne z Podblavia /2000/, vydaných pod spoločným názvom Od dedka cez otca k synovi I. a II, ktorými pripomína neraz už obchádzanú, zabúdanú a tak prepotrebnú kontinuitu nielen regionálnej trnavskej, blavanskej, ale aj celoslovenskej kultúry: "Blava je malá ospalá riečka pretekajúca cez moje dediny. Príchodom atómovej elektrárne do mojej rodnej obce ako by sa všetko zmenilo. Priemyselná mentalita vytlačila staré zvyky. Bolo na čase zachytiť hlavne piesne (najmä pieseň Už sa hory zelenajú spievanú len na Kvetnú nedeľu), uchovať túto cennú časť našej kultúry. My nemáme Michelangelov, máme však krásny výraz našej duše - ľudové piesne. Hoci som emigrant a žijem od roku 1957 v zahraničí, ponáhľal som sa zachytiť tieto piesne predtým, než úplne vymiznú z nášho vedomia."

Zatiaľ posledným výstupom čulej emocionálnej pamäti Williama Schmidta je malá knižočka spomienok venovaná pamiatke rodičov A čas beží... (Sursum,2001). Možno sa dočkáme aj jej pokračovania zameraného na príbehy autora zo zahraničia, ako svedectvo osudov jeho rodinných príslušníkov a širšieho regiónu, so zámerom "uchovať a konzervovať čo len malú časť zašlých čias pre potešenie ešte žijúcich vrstovníkov a pre poučenie mladších."

Mimochodom, tie vecne a dokumentárne prerozprávané zážitky s nesporným rozprávačským talentom "zostali vryté do pamäti počas celého môjho exilu, teda viac ako štyridsať rokov. Boli akýmsi spojivom s mojím rodným krajom a večným mementom môjho pôvodu". Zaujímavé kapitolky knižky, vtipne a pútavo popisujú nielen neľahké osudy roľníckych a remeselníckych slovenských a kresťansky orientovaných rodín, cez konkrétne príbehy rodičov, starých rodičov a ich príbuzných. Majú aj univerzálnejšiu historickú výpoveď napríklad v častiach popisujúcich dôsledky "víťazného februára" na osudy generácie otcov a prvých vzdelancov- synov, vychádzajúcich z príbuzného prostredia - ich trpké osudy sa neveľmi líšili nástupom u časti politikov a intelektuálov idealizovanej triedne orientovanej marxistickej totality, ale aj okolnosťami vojnového zápasu Nemcov a Rusov o našu krajinu, ktoré s obdivuhodnou pamäťou presne zaznamenáva v autentickom rozprávaní Front v Poblaví.

.

VILIAM JABLONICKÝ, SLOVENSKÉ ZAHRANIČIE

obsah | osobnosti