Hľadanie strateného čitateľa

Skeptické predpovede z prvých rokov po novembri 1989 o tom, že po zániku štátom podporovaných a dotovaných vydavateľstiev a rozpadom jednotnej knižnej distribúcie sa prudko zníži počet vydávaných kníh a pôvodnej slovenskej tvorbe hrozí postupný zánik, sa - našťastie pre literatúru i celú národnú kultúru, nepotvrdili.

Vzápätí po uvoľnení štátneho knižného monopolu vznikli desiatky, ba stovky nových vydavateľstiev, vytvorilo sa niekoľko paralelných a na sebe nezávislých distribučných sietí a po výkyvoch na začiatku deväťdesiatych rokov sa ustálil aj počet vydávaných kníh, ba v druhej polovici deväťdesiatych rokov začal prudko stúpať. V "prelomovom" roku 2000 vyšlo na Slovensku takmer sedem tisíc knižných titulov, z ktorých tretinu tvorili knihy beletrie, najmä populárne svetové bestsellery a množstvo kníh literatúry faktu. A neobišla zle ani pôvodná slovenská tvorba: hoci náklady kníh sa podstatne znížili, na knižný trh sa v minulom roku dostalo takmer 300 nových pôvodných kníh - románov, poviedok, esejí, básnických zbierok a aj desiatky kníh pre deti a mládež.

Popritom, že do literatúry vstúpila úplne nová generácia autorov, ktorá sa čoskoro (časovo oveľa skôr ako ich predchodcovia) prihlásila s prvými knižkami a našla si rovnako rýchlo aj svojich čitateľov, s novým knihami celé uplynulé desaťročie takmer pravidelne prichádzali aj renomovaní autori ako R. Sloboda a V. Šikula (obaja medzitým zomreli), J. Johanides, J. Lenčo, P. Jaroš, L. Ballek, P. Vilikovský, D. Mitana, D. Dušek, z básnikov to bol predovšetkým M. Rúfus, ďalej J. Buzássy, J. Mihalkovič, I. Štrpka, I.Laučík, D. Podracká, M. Haugová, z autorov kníh pre deti veľmi plodný a vo svojej autorskej fantázii neochabujúci a nevyčerpateľný Š. Moravčík, ale rovnako aj D. Hevier či J. Pavlovič.

Ak by sme si teda odmysleli stále nízke náklady pôvodných diel, zháňanie sponzorov ochotných prispieť na vyrovnanie vydavateľskej straty, a niekedy aj pridlhé čakanie na autorský honorár, mohla by súčasná situácia slovenskej literatúry evokovať pocit, že v jej vzťahu k čitateľovi a spoločnosti nedošlo k výraznejším zmenám, že literatúre sa podarilo udržať kľúčové miesto v organizme národnej kultúry, že naďalej zasahuje vedomie i svedomie národa (alebo aspoň jej vnímavejšej časti), že televízia a iné masové sugescie ju nevytlačili na perifériu záujmu "väčšinovej populácie".

Žiaľ, práve v tejto oblasti, ktorú nemožno merať štatisticky a kvantitatívne, počtom vydaných kníh, došlo k najvýraznejšiemu posunu vo vzťahu literatúry, jej čitateľov a spoločnosti. Veľmi rýchlo sa začalo strácať to, čo sa predtým volalo "spoločenský ohlas literatúry" a čo spisovatelia, autori nových kníh vnímali ako živé prúdenie (niekedy aj zdravé iskrenie) medzi nimi a čitateľmi či kritikou. Napriek všetkým politickým a mocenským obmedzeniam vychádzali knihy, ktoré vnášali do vedomia ľudí a spoločnosti hodnoty a princípy, o presadenie ktorých sa oplatilo nasadiť sa, ich autori mali odvahu v príhodnej chvíli "nakresliť tvár moci" ( M. Rúfus), priniesť okrem čitateľského zážitku aj isté mravné posolstvo, apel, ktorý nachádzal vnímavého a často aj vďačného čitateľa.

Tento rozmer tvorby a spisovateľskej práce sa teraz stratil - a nemyslím si, že je to len preto, lebo je odrazu už aj v literatúre "všetko dovolené", padli všetky predchádzajúce, vynútené obmedzenia, ba aj autorské, často dobrovoľné zábrany. Vychádzajú teraz na Slovensku knihy, ktoré otvorene hovoria o predtým tabuizovaných témach (najmä v erotickej oblasti), používa sa v nich veľmi otvorený, často aj veľmi brutálny jazyk a na hranici vkusu sa pohybujúca obrazotvornosť - a predsa: ani tieto diela nevyvolávajú polemiku, zväčša ani väčší čitateľský záujem. Ten je, okrem preložených bestsellerov, stále vo väčšej miere sústredený na tie knihy (lebo o dielach nemožno hovoriť) pôvodnej tvorby, ktoré sú ľahko a s čo najväčším ohlasom medializovateľné, keďže ich autormi/autorkami sú televízne moderátorky a iné populárne osobnosti, známe práve zo stránok populárnych magazínov.

Ale to, čo som nazval ako chýbajúce živé prúdenie medzi autorom a čitateľom, aj medzi literatúrou a spoločnosťou, nesúvisí ani tak s fenoménom popularity či čitateľským úspechom knihy. Môj román Tábor padlých žien patril v polovici deväťdesiatych rokov na Slovensku k najčítanejším knihám, vyšiel v troch knižných vydaniach ( v roku 1998 aj v českom preklade), bol sfilmovaný, takže nemusím mať v tejto súvislosti pocit autorského neúspechu. A predsa ma vydanie tejto knihy nenaplnilo takým pocitom autorského uspokojenia, vedomia zmyslu či potreby vlastného písania ako keď mi v polovici osemdesiatych rokov vyšiel román Tu musíš žiť. Pocit hlbokého zadosťučinenia, ktorý som vtedy prežíval, nesúvisel len s tým, že román bol tiež čitateľsky úspešný, prekladaný a sfilmovaný, ale predovšetkým preto, že som naozaj naplno zažil pocit tohoto živého prúdenia medzi mnou a čitateľmi, presvedčil som sa, že som ich svojim príbehom oslovil, dotkol som sa ich ľudskej i mravnej hlbiny, podnietil som ich uvažovať aj o tom, čo znamená občianska odvaha a iné občianske cnosti, ktoré boli vtedy ukryté, zasunuté pod hlušinou fráz i desaťročnými nánosmi pasivity, často aj strachu prejaviť sa. Podarilo sa mi (alebo aspoň som to tak vnímal)obnažiť ich živé jadro - a možno si to potom už pamätali, ak podľa toho aj hneď nezačali žiť...

Uviedol som tento vlastný autorský príklad živého prúdenia medzi autorom a jeho čitateľom len preto, aby som konkrétnejšie ozrejmil môj prehlbujúci sa pocit chýbajúceho puta, ktoré predtým oveľa výraznejšie spájalo tvorcu s tým, pre koho bolo dielo určené. Chýba mi toto puto. Možno bolo zväzujúce, ale bolo aj zaväzujúce. Viem, že teraz súčasnú slovenskú literatúru ovláda pocit nezáväznosti voči čitateľovi i spoločnosti. Je to autorský postoj i estetická orientácia, ktorá súvisí s filozofiou literárnej postmoderny. Ale možno je to aj obranné gesto práve vo vzťahu k tomu, čo sa deje s literatúrou, ktorá akoby sa už nevedela, ba ani nechcela zaraďovať do širšieho "spoločenského kontextu", necítila potrebu vpisovať sa do vedomia súčasných generácii a "väčšinovej populácie". Možno je čas, keď moja a staršie generácie pociťovali a prežívali osudovú spätosť s knihou a literatúrou nenávratne stratený, ani v modifikovanej forme neoživiteľný, táto moja úvaha je len "plačom na nesprávnom hrobe" a súčasná literárna generácia mnou tu opakovane uvádzaný pocit puta, zviazanosti autora so svojim čitateľom nepociťuje ako limit či dokonca prekážku tvorby.

Náznaky takéhoto postoja sa dosť zreteľne prejavili práve na nedávnej besede v Slovenskom inštitúte v Prahe, kde autori mladej literárnej generácie vyjadrili nesúhlas s tým ako ja vnímam súčasnú situáciu slovenskej literatúry z tohoto aspektu - a týmto svojim nesúhlasom podnietili aj túto moju úvahu pre Slovenské dotyky.

Napriek ich nesúhlasnému postoju, ktorý si vážim a rešpektujem ho, vo mne zostáva bytostne zakorenená predstava o potrebe posadiť sa spolu (autor a jeho čitateľ) za onen ballekovský zlatý stôl, rozprávať sa spolu, vnímať a obohacovať sa navzájom. Lebo bez tohoto vzájomného vnímania sa a myšlienkového a duchovného obohacovania nemá písanie skutočný zmysel.

ANTON BALÁŽ

obsah | publicistika