V dobytčích vagónoch

Mesiac marec je spojený s mnohými prívlastkami, spomienkami, výročiami. Medzi tie, ktoré by som určite rada oželela - keby to bolo možné -, patrí deň, keď Slováci začali zo svojho územia deportovať na poľské územie okupované nemeckou armádou svojich židovských obyvateľov. 25. marec 1942 bol ten deň, keď prvá súprava nákladných "dobytčích" vagónov opustila naše územie. Poviete si: toľké roky, koho to ešte zaujíma, načo to opäť vyťahovať?

Poznám mnoho príbehov týkajúcich sa transportov a ich konečných staníc. Tie príbehy majú svojich rozprávačov, ľudí, ktorí vedia, ako vyzerali dobytčiaky zvnútra, zažili ten pocit absolútneho poníženia a prežili nepredstaviteľné. Mnohých takýchto ľudí poznám osobne, iné osudy mám sprostredkované. Preto nemôžem v tieto marcové dni zostať ticho. Kvôli tým ľuďom, ale aj kvôli sebe. Pri slovách deportácie alebo transporty sa mi okamžite z pamäti vynorí konkrétny človek a jeho osud. Nie je to číslo zo štatistiky, ale bytosť, živá, s dobrými i zlými vlastnosťami, zlozvykmi, slabosťami, túžbami a snami. Napríklad malé dievča, školáčka, ktorej prvý transport vzal otca (robil židovským dievčatám lekársky sprievod do tábora smrti) a posledný v roku 1942 zasa mamu. Alebo mladá žena, ktorá sa dobrovoľne prihlásila do transportu, keď sa dozvedela, že doň vzali jej jediných príbuzných. Prežila iba ona. Čo si mysleli títo ľudia, ako posudzovali svoju situáciu zoči-voči pristavenej vlakovej súprave? Mnohí najmä spočiatku verili báchorke o vyvezení na územie, kde budú spoločne pracovať v presne vymedzenom priestore. Ako čas plynul, informácie sa šírili a naivné predstavy ustupovali krutej pravde. Ľudia si prestali robiť ilúzie.

Spomienka vtedy päťročného chlapca za všetky: Skrýval sa s mamou v Bratislave úspešne dlhšie obdobie, no po potlačení Povstania sa situácia začala zhoršovať a poľovačky na Židov boli na dennom poriadku. Pri jednom takom záťahu odhalili aj úkryt chlapca a jeho mamy. Boli zaradení do transportu. Vedeli už, čo to znamená, na čo slúžia koncentračné tábory. Vo vagóne sa tiesnilo niekoľko desiatok matiek s deťmi. Požiadali chlapcovu mamu, pôvodom zo Žiliny, aby malým okienkom sledovala, ktorým smerom ich vezie vlak. V Žiline sa totiž trať delí, na severovýchod - smer Osvienčim, na severozápad - iný tábor. Keď sa vlak stočil na severnú Moravu, nedobrovoľné cestovateľky zajasali. Nepôjdu do Osvienčimu, kde by s deťmi nemali žiadnu nádej na prežitie, idú do "lepšieho" tábora. Chlapec spomína na silu svojej mamy, s akou ho udržovala v duševnej pohode, čítajúc mu Čin-čina. A keď dorazili do tábora a na rampe ich okrem revu esesákov a štekotu psov privítal aj hustý lejak, predniesla prorockú vetu: "To je dobré znamenie, synček, hovorí sa, že keď prší pri príchode na neznáme miesto, všetko dobre dopadne." Aj dopadlo, aspoň pre túto dvojicu. Pre mnohých nie.

V marci preberám v mysli tieto príbehy. Sú súčasťou histórie mnohých rodín, sú súčasťou aj našej histórie, či sa to niekomu páči, alebo nie. Je potrebné sa vyrovnať aj s historickými udalosťami, na ktoré nemôžeme byť pyšní, treba sa im postaviť zoči-voči. Zatváranie očí, zľahčovanie, alebo dokonca ich popieranie nie je cesta, ktorá vedie k ideálu: svojbytnému, s vlastnou históriou vyrovnanému národu. Akceptovanie a vyrovnanie sa s nelichotivými kapitolami našich moderných dejín bez použitia stereotypných ospravedlnení a fráz nás určite posilní.

P.S.: Je mi ľúto, keď sa z ľudských tragédií vytĺka politický kapitál, keď sú osudy ľudí zneužívané na ciele, ktoré s týmito ľuďmi nerátajú.

MONIKA VRZGULA

obsah | publicistika