Hrdinovia Dukly a tí ostatní, čo tam iba umreli

"Vojaci, stojíme na prahu vlasti. Uvedomte si, aká čestná úloha je pred nami. Za splnenie tejto úlohy sme všetci zodpovední pred svedomím i pred svojimi národmi. V tomto okamihu si musíme pripomenúť, čo bolo a čo je, i prejaviť svoju vôľu, čo by malo byť. Kto nás pripravil o slobodu, kto roztrhal na kusy našu vlasť... kto u nás vraždil a kradol?... Za zločiny spáchané na našom ľude nie je zodpovedný len Hitler a jeho banda nacistických pohlavárov, ale všetci, čo idú s nimi. Potrestajte každého protivníka, ktorého na československom území pristihnete so zbraňou v ruke... musí byť potrestaný príkladne, aby sa takéto zločiny neopakovali..." (Úryvok z prejavu armádneho generála L. Svobodu k vojakom Prvého československého armádneho zboru pred Karpatsko-dukelskou operáciou v septembri 1944.)

Dukelský priesmyk bol v minulosti najvýznamnejším východným priechodom Karpát. Je to pomerne široká brána v hlavnom hrebeni vo výške 503 metrov n. m.

Už v stredoveku cez ňu viedla obchodná cesta spájajúca Podunajsko a Potisie s Povislím. Hospodársky význam Dukelského priesmyku klesol až po vybudovaní železničnej trate cez Lupkovský priesmyk pri Medzilaborciach. Strategickým miestom však zostal aj v 20. storočí: V prvej svetovej vojne sa tu odohrali ťažké boje medzi ruským a rakúsko-uhorským vojskom. Pamiatkou na ne sú dnes cintoríny padlých vojakov v Ladomírovej, Svidníku, Vyšnom Mirošove, Dubovej, Jurkovej Vole, Cernine a ďalších poddukelských obciach.

Tento priesmyk sa stal aj dejiskom vojenskej operácie druhej svetovej vojny, ktorou mali príslušníci Prvého československého armádneho zboru (vznikol na území vtedajšieho Sovietskeho zväzu v roku 1943 a logicky postupoval v intenciách sovietskej ideológie a vojnovej stratégie) vstúpiť na rodnú hrudu. Do začiatku Karpatsko-dukelskej operácie ho tvorilo 16 451 žien a mužov. Z toho Slovákov bolo 20%, Čechov 44% a Rusínov-Ukrajincov 24,5%. Spojili svoje individuálne osudy do kolektívneho, prijali stratégiu svojho ochrancu. Tá ich nasmerovala do úzkeho priesmyku, za ktorým bol domov.

Oficiálne mala táto vojenská operácia pomôcť Slovenskému národnému povstaniu. Okrem československej jednotky sa jej zúčastnili sovietske partizánske útvary a po prechode cez Karpaty sa mala uskutočniť útočná operácia spojením 1. a 4. ukrajinského frontu. Hlavný úder potom zasadila 38. armáda pod vedením generálplukovníka K. S. Moskalenska a jeden armádny zbor 1. gardovej armády, ktorej velil generálplukovník A. A. Grečko. Útok sa začal 8. septembra. Keďže vojaci Wehrmachtu mali príkaz za žiadnych okolností neopustiť pozície, plnili ho do bodky.

"Nemáš nervy, srdce, zľutovania - si vykovaný z nemeckého železa. Po vojne získaš novú dušu a jasné srdce - pre svoje deti, pre ženu, veľké Nemecko... znič ľútosť a súcit zabi, tak sa zachrániš pred záhubou... naveky sa presláviš..." (Z Hitlerovho posolstva nemeckému vojakovi.)

Bojovalo sa doslova o každý meter pôdy, niekedy aj viackrát. Bojovalo sa na horských cestičkách, úzkych priechodoch, malé skupinky vojakov nemali často medzi sebou žiadne spojenie. Konečný prielom nemeckej obrany sa podaril až po mesiaci, 6. októbra 1944. Toľko základné, od ľudských osudov oddelené údaje o jednej bitke.

Za socializmu sa v deň konečného prielomu - 6. októbra - oslavoval Deň Československej ľudovej armády. Konali sa vojenské prehliadky, vyznamenávalo sa a vojenské útvary otvárali svoje dvere obyčajným civilistom, čomu sa vždy najviac tešili deti. Dnes je tento pamätný deň venovaný hrdinom Dukly.

Náš vzťah k novodobým dejinám je veľmi zvláštny. Namiesto toho, aby sa im odborníci fundovane a nanovo venovali (čo, samozrejme, často aj robia) a potom zverejnili svoje zistenia (čo už tak často nerobia), verejnosť veľakrát netuší o práci historikov temer nič. Potom sa iba kuloárne privierajú oči, veľavýznamne sa pošuškáva, že to všetko "aj tak bolo inak". Zaujímavé je aj to, že vedci z vojenského historického ústavu stihli za posledných desať rokov nanovo spracovať našu vojenskú minulosť len do roku 1939. Druhá svetová vojna je asi príliš veľkým sústom a bude trvať dlhšie, kým ho strávime. Veď jej dôsledky sme zažívali až do 90. rokov minulého storočia a až teraz sa po vojne rozdelená Európa začína znovu stmeľovať.

Jedinou istotou zostávajú mŕtvi a ich hroby. Rovnako je to aj na Dukle. Miestom posledného odpočinku tých "našich" je predovšetkým Pamätník sovietskej armády a cintorín vo Svidníku a Pamätník 1. čs. armádneho zboru s cintorínom v Dukelskom priesmyku. Oba tieto objekty sú ako jediné v tomto regióne v gescii našej armády, presnejšie svidníckeho oddelenia Vojenského múzea v Trenčíne, ktoré je súčasťou Vojenského historického ústavu v Bratislave. Osobitné miesto v prírodnom areáli zaujíma Pamätník čs. armády na Dukle, ktorý spolu s cintorínom padlých vojakov je národnou kultúrnou pamiatkou. Na cintoríne je pochovaných vyše šesťtisíc príslušníkov čs. armádneho zboru. Výstavbu pamätníka dokončili v roku 1949. O podobnom cintoríne sa uvažovalo aj vo Svidníku. V rokoch 1945-46 začali do Svidníka zvážať padlých ruských vojakov, ktorých telá boli roztrúsené priamo v teréne pod Duklou. Dodnes však neexistuje ich presná evidencia, pretože ruskí vojaci nemali kovové štítky s evidenčnými číslami.

"Žiaľ, táto evidencia nie je ani v ústrednom vojenskom archíve v Podolsku pri Moskve. Usilovali sme sa ju získať niekoľko rokov, no ruské vojenské archívy takýmito informáciami vôbec nedisponujú. Sme však hrdí na to, že sa nám podarilo získať 160 mien ruských vojakov, ktorí zahynuli v bojoch pri Ladomírovej. Menný zoznam urobil miestny občan pán Bojko, ktorý mal na starosti zvážanie padlých ruských vojakov. Pokiaľ to bolo možné, siahol do vrecka po jeho osobných dokladoch. Na základe toho vznikol ojedinelý zoznam," dodáva riaditeľ svidníckeho múzea.

Oveľa presnejšia je evidencia padlých nemeckých vojakov, ktorí mali pri sebe hliníkový evidenčný štítok. Na základe toho sa dokonca vedelo, v ktorých lokalitách sú pochovaní. O nemeckej precíznosti svedčí aj fakt, že veliteľ po tom, čo vybral lokalitu, urobil nákres cintorína a vyznačil rady. V nich vypísal mená padlých. Kompletná dokumentácia sa dnes nachádza vo vojenských archívoch v Berlíne. Príbuzným padlých vojakov pri návšteve cintorína potom nerobil problém odkrokovať miesto od určitého bodu, ktoré predstavovalo hrob padlého.

Od konca vojny uplynulo už viac ako polstoročie a nemecká strana sa dodnes snaží svojich vojakov z druhej svetovej vojny nájsť a dôstojne pochovať. Na Slovensku má svoje hroby 42-tisíc padlých nemeckých mužov. Nemecko a Slovensko podpísali začiatkom 90. rokov minulého storočia medzivládnu dohodu o nemeckých vojenských cintorínoch na Slovensku. Koordinátorom je Nemecký ľudový zväz (Volksbund Deutsche Kriegsgräberfürsorge), ktorý vznikol v roku 1918 a od roku 1945 riešil najmä otázky starostlivosti o vojnové hroby v západnej Európe. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa organizácia začala starať aj o hroby v krajinách východnej Európy.

V západnej Európe má Nemecký ľudový zväz svoje pobočky, podobnú úlohu na Slovensku zohráva Spoločnosť starostlivosti o nemecké vojnové hroby, ktorá sídli v Prešove. Pri určovaní polohy, kde budú na Slovensku umiestnené nemecké cintoríny, sa zohľadňovala požiadavka, aby toto miesto rešpektovalo historickú blízkosť bojov a miesto, kde vojaci zahynuli. Túto požiadavku spĺňali len cintoríny v Hunkovciach a v Zborove neďaleko Dukelského priesmyku. Prvý nemecký cintorín na Slovensku, ktorý mal charakter úvodného projektu a tiež mal otestovať verejnú mienku, vybudovali v rokoch 1991-92 v Zborove.

"Pôvodne tam pochovali 320 nemeckých vojakov. Dedina si po vojne hroby vojakov vážila a neumiestňovala na týchto miestach civilné hroby. Neskôr do tohto cintorína previezli z Rakúska telá tzv. rakúskych alpských strelcov. Dnes je tu pochovaných 1340 nemeckých vojakov," vraví Dr. Michal Bochin, zástupca riaditeľa prešovskej spoločnosti.

Tretí cintorín sa nachádza v Prešove. Počas 2. svetovej vojny tu pochovali 1450 vojakov, už v roku 1940 bol určený na pochovávanie mŕtvych nemeckých vojakov. Najmenší nemecký vojenský cintorín na Slovensku je v Humennom, kde je pochovaných 196 vojakov. Na nemeckom vojenskom cintoríne neďaleko Važca našlo svoj pokoj 7000 vojakov. Posledný cintorín vysvätili v polovici júna v Bratislave-Ružinove. Pochovaných je tu viac ako 900 nemeckých vojakov, ktorí padli v bojoch okolo Bratislavy.

"Vznikol predovšetkým z protokolárnych dôvodov. Tak si to žiadala nemecká strana - nemecké vojnové cintoríny sú totiž zriadené v hlavnom meste každej krajiny. Zatiaľ sme v Bratislave pochovali 960 vojakov," konštatuje Dr. M. Bochin.

Keď sa vyberiete do múzea v prírode, na Duklu, určite vás prekvapí scenéria: divoká príroda a staré hrdzavejúce tanky imitujúce bojové situácie spred polstoročia. Ak je s vami aj priamy účastník tejto operácie - zrazu sa vám vzdiali. Chodí v priestore ako v snách a vy viete: nevidí vás, znova ožívajú dávne nočné mory. Čo si myslí, ako sa cíti dnes, keď ideály, ktoré sa mu vtedy vtĺkali do hlavy, ktorým veril, padli, keď vznikajú nové interpretácie jednotlivých bojových operácií druhej svetovej vojny a odhaľujú sa ich skutočné ciele?

Vzťah k dnešku si vytvárame poznaním vlastnej minulosti, nielen tej "veľkej", dôležité je, aby sme vedeli, čo sa dialo u nás, či hneď "za rohom". Nové nemecké aktivity - vyhľadávanie a starostlivosť o miesta posledného odpočinku vojakov armády Tretej nemeckej ríše - aj nám kladú otázky: aký je ten náš vzťah k ľuďom, ktorí bojovali a zahynuli v druhej svetovej vojne? Hovorí nám ešte niečo veta, sprofanovaná v našej nedávnej socialistickej minulosti: "Položiť život za slobodu, či iný ideál ľudstva"?

MONIKA VRZGULA

obsah | publicistika