Tvár v hradnom okne

Ako vždy pri takýchto udalostiach, aj pri vystúpení Elánu na hrade v Bratislave 27. septembra 2005 sa rôznili odhady, koľko sa tu vlastne zišlo ľudí. Médiá udávali pôvodne plánovanú kapacitu pätnásť tisíc miest, ba dokonca niektoré túto hranicu dvihli na sedemnásť tisíc.

Tí, čo tam boli, iste budú so mnou súhlasiť, že ich tam prišlo strašne, ale naozaj strašne veľa. Hrad bol plný do posledného miestečka na státie. Ľudia stáli natlačení hlava na hlave. Ulice k hradu boli beznádejne zaplnené už pred konaním koncertu náhliacim sa davom fanúšikov z celého Slovenska. Doprava kolabovala už na Prístavnom moste, čo sa zvýraznilo na moste SNP. Toľko áut a národa zo všetkých kútov Slovenska.

Legenda dokázala svoju neustálu príťažlivosť pre všetky generácie fanúšikov priam fenomenálnou účasťou publika. Nečudo, že Jožo Ráž spieval ako v svojich najlepších rokoch. Zvuk piesní bol absolútne nekoncertovský, ale priam digitálne čistý, vyvážený a plný s každým zahratým tónom. Rovnako sa predviedli aj ďalší frontmeni kapely Vašo Patejdl a Jano Baláž. Bolo to jasné, nemali chybu a stále nemajú na hudobnej scéne premožiteľa. Predkapela Taktici nemohla svoje vystúpenie zakončiť lepšou piesňou, akú zanôtil Peter Čech, keď spustil: To sú blázni...

Potom už prišiel na úvod Vašo Patejdl so Zvláštnym smútkom víťazov. Kedysi mi Jožo Ráž povedal, že radšej ako legendou by bol mladým začínajúcim talentom. Jeho výkon na hrade v Bratislave však každého presvedčil, že je aj ním - neustále začínajúcim talentom, ktorý oslovuje stále nové publikum. Sám som na koncerte stál so synom, ktorý Elán dnes zjavne pozná lepšie, než ja sám, najmä čo sa týka nových skladieb a vysvetľoval som mu, ako spievali Mláďatá v Banskej Bystrici v roku 1980 v Dome kultúry, teda päť rokov pred narodením môjho syna. No a koncert uzavrela legendárna skladba Nie sme zlí. Potom nasledovali prídavky, Csaba, Láska moja a ohňostroj, ktorý tak Ráž miluje, lebo mu pripomína milovanie. Diváci okrem Elánu sa mohli zabávať na prvom okne zľava na hradnom múre. Zjavovala sa v ňom tvár neznámeho človeka, ktorý zjavne nevydržal "rambajs" decibelov pri hradnej stene a zo zvedavosti "zakukoval" spoza závesov, čo sa pod oknami na pódiu deje. Tento človek akoby sa bál, že ho niekto z divákov vidí, nuž chvíľu počúval a pozeral, potom sa zasa schoval za záves, no o pár minút to nevydržal a zasa vystrčil spoza nich svoj zvedavý nos. Bola to zábavná hra sledovať ho, ako mizne v hradnom okne za závesom a opäť sa tam objavuje stále lákaný novými a novými elánovskými hitmi. Jožo ani ostatní účinkujúci netušili, čo sa deje nad ich hlavami v jednom z hradných okien. Možno keby to vedeli, tak by mu venovali pod oknom aj nejaký song, lebo svojim závesovým vystúpením dopĺňal vhodne atmosféru, v ktorej vďační fanúšikovia oceňovali vystúpenie svojej legendy búrlivými potleskmi, spievaním a nadovšetko atmosférou presýtenou mladosťou a láskou nielen k dobrej hudbe, ale k životu ako takému, ku ktorému Elán prispieva svojou produkciou.

STANISLAV HÁBER

obsah | publicistika