Konzumná spoločnosť s gýčovou kultúrou

Slovenská spoločnosť je komerčná, konzumná a gýčová. Domáca kultúra je v havarijnom stave, ak nie na svojom historickom dne. To sú slová ministra kultúry Rudolfa Chmela, ktorými sa pokúsil charakterizovať súčasný vzťah štátu a spoločnosti k umeniu. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa ku koncu roka rozhodol naznačiť, že svoju funkciu prenechá niekomu, kto dokáže s veternými mlynmi nekultúrnosti bojovať vehementnejšie... Najväčším problémom zostáva nedostatok financií.

(Ne)kultúrna politika

Objem peňazí, ktoré vláda vynakladá na kultúru, už celé desaťročie reálne klesá. Zatiaľ čo v roku 1993 išlo na podporu kultúrnych aktivít približne 0,9 percenta hrubého domáceho produktu, v tomto roku to bolo už len 0,6 percenta. V okolitých štátoch a vo vyspelých krajinách Európskej únie je pritom bežné, že na umenie sa pravidelne vyčleňuje troj- až päťnásobne vyššia suma. Z podobných údajov vychádzal aj R. Chmel, ktorému sa na sklonku novembra podarilo presvedčiť vládu, aby konečne po niekoľkých rokoch schválila návrh Stratégie štátnej kultúrnej politiky. Zdanlivý úspech sa však premenil na potupu. Ministri síce odsúhlasili Chmelove vízie, no jeho návrh strojnásobiť finančnú podporu kultúry do roku 2010 sa im nevidel. A tak ho jednoducho vyškrtli. Preložené do ľudskej reči: "Budeme podporovať rozvoj umenia, ale peniaze naň nedáme."

Predané divadlo

Ešte zreteľnejšie sa chladný vzťah kabinetu premiéra Mikuláša Dzurindu ku kultúre prejavil pri rozhodovaní o ďalšom osude novostavby Slovenského národného divadla (SND). Tento takmer dve desaťročia rozostavaný objekt stačilo premenovať na Národné kultúrne a kongresové centrum. Keďže leží v atraktívnej lokalite na brehu Dunaja a blízko historického centra Bratislavy, sponzora na jeho dokončenie nebolo ťažké nájsť. Najmä, ak mu vláda sľúbila, že Národné divadlo tam bude hrať len občas. Zvyšok môže nový investor využívať na komerčné účely podľa ľubovôle. Okrem toho ako náhradu za niekoľkostomiliónovú investíciu získa rozsiahle pozemky v okolí, kde má stáť výškový hotel, reštaurácie, športové areály a ďalšie oddychové centrá pre "umelcov". Najväčším paradoxom však je, že SND bude za hosťovanie v moderných priestoroch platiť správcovskej spoločnosti, ktorej väčšinovým vlastníkom má byť práve investor. Peniaze na to pôjdu zo štátneho rozpočtu. Približne 50 až 70 miliónov korún ročne. To je biznis!

Filharmónia a galéria

Finančný marazmus najreprezentatívnejšieho domáceho hudobného orchestra - Slovenskej filharmónie - vyústil do odchodu svetoznámeho českého dirigenta Jiřího Bělohlávka zo Slovenska. A hlavy padali ďalej. Ministerstvo kultúry sa chcelo zbaviť zodpovednosti za tento stav, a tak alibisticky odvolalo z funkcie riaditeľa filharmónie Jozefa Tkáčika. Situáciu sa pokúša zachrániť klavírny majster a nový šéf Reduty Marián Lapšanský. Nešikovne navrhnuté premostenie Vodných kasární Slovenskej národnej galérie (SNG) úplne schátralo. Galéria prišla o celú tretinu výstavných priestorov. Peniaze na rekon-štrukciu však nie sú, a tak sa štát tvári akoby nič a potichu udržiava status quo.

Televízia a rozhlas

Mierne pozitívne vyznieva skutočnosť, že po krízovom období sa Slovenská televízia (STV) tento rok pozviechala z najhoršieho a okrem repríz začala vysielať aj premiéry a nové programy. Na druhej strane len mizivé percento z nich má zákonom stanovený verejnoprávny charakter. Ide o niekoľko dokumentárnych filmov (ktoré aj tak museli prejsť akousi novodobou cenzúrou) a publicistických relácií na Dvojke. Z Jednotky sa však stal vyslovene komerčný kanál plný televíznych súťaží, telenoviel, gýčových filmov, talkshow a SuperStar. Šéfovi STV Richardovi Rybníčkovi sa vďaka mimoriadnym štátnym dotáciám podarilo skoncovať s dlhmi, no pred ním sú ďalšie nášľapné míny v podobe miliónových súdnych sporov s niekdajšími obchodnými partnermi televízie. Sťažujú si aj herci a výrobní pracovníci, ktorí tvrdia, že Rybníček na Slovensku zahubil pôvodnú televíznu tvorbu.

Slovenský rozhlas (SRo) sa rozhodol pre inú cestu. Hromadné prepúšťanie nedosiahlo až také rozmery ako v televízii. Zato zmena vysielacích okruhov je nápadná. Napriek tomu táto inštitúcia nestratila svoj verejnoprávny charakter a naďalej vysiela pre všetkých občanov. Stále však žije na dlh, čo podľa riaditeľa SRo Jaroslava Rezníka zapríčiňuje zlý zákon a nízke koncesie.

Nezávislé umenie

Najväčšími kritikmi ministerstva kultúry a vlády sú nezávislí umelci. Oprávnene. Veď ich situácia je z roka na rok ťažšia a bez podpory štátu by mnohí z nich už dávno netvorili. Pranierujú najmä nový grantový systém rezortu kultúry, ktorý podľa nich zlyhal. Peniaze im chodia až na konci roka, a tak nestíhajú všetko vyúčtovať. Navyše, na jarné a letné podujatia si museli prostriedky požičať, a tak mnohí zahraniční hostia nevideli svoje honoráre aj niekoľko mesiacov. Jedným slovom: hanba!

Kinematografia

Rok 2004 bol pre film aj na slovenské pomery výnimočne neplodný. Diváci sa nedočkali ani jedinej slovenskej premiéry. Avizované filmy Konečná stanica, O dve slabiky pozadu, Démoni a Pokrvné vzťahy svoju premiéru odložili na rok 2005, prípadne na neurčito. Lepšia situácia bola v produkcii krátkych a stredometrážnych fimov. Film absolventa dokumentárnej tvorby na VŠMU Milana Baloga 1. 35 vyhral prestížnu cenu Arte na festivale v Oberhausene za najlepší európsky krátky film. V plnej výške bol podporený iba jeden celovečerný hraný film - nová snímka Martina Šulíka Slnečný štát. STV vyhlásila súbeh námetov na pôvodný videofilm zo súčasnosti. V rámci prehliadky Slovenský film boli vyhlásené nové ceny - národná filmová cena Slnko v sieti, ktorá bude udeľovaná každé dva roky. Tento rok ju za celoživotné dielo získal Juraj Herz.