Neosobné slovo korupcia, osobné beznádej...

V Českej republike, ale vďaka mediálnej prepojenosti aj na Slovensku sa stal klasikou výrok Václava Havla o "blbej nálade". Ako Slovák žijúci v Prahe môžem porovnávať. V Česku sa o tomto výroku zúrivo diskutovalo, stal sa kontroverzným politikom. Ak mám zhrnúť svoje pocity z návštev vo východnej časti bývalej federácie, tam je tento pocit neoddiskutovateľný, všadeprítomný, je ním úplne zamorená atmosféra. Jednoducho, "blbá nálada made in Slovakia" má bohužiaľ úplne iné grády - tak trochu slivovica oproti pivu...

Dôvodov je mnoho. Niektoré sú ekonomické, z nich predovšetkým vysoká miera nezamestnanosti. Iné síce tiež súvisia s ekonomikou, avšak majú širšie konotácie i dôsledky, prerastajú celú spoločnosť i dôveru v ňu ako metastázy. Ľudia neveria, že môžu niečo ovplyvniť, že sa dá spoľahnút na dodržiavanie zákona, a to aj štátnymi orgánmi či justíciou, že ich niekto obráni pred mafiou, že ich neokradnú, že si netreba všetko kupovať za úplatky...

Samozrejme - korupcia je všade, mafiánske praktiky tiež... Miera, s akou táto prax ovládla život na Slovensku, však obvyklá nie je a vyvoláva nedôveru, strach i nechuť ľudí o čokoľvek sa snažiť. A to sa netýka iba ľudí menej úspešných, či už vlastnou vinou alebo bez nej, ale napríklad aj mnohých tých, ktorí sa zdanlivo nemajú na čo sťažovať, napríklad prosperujúcich podnikateľov. Tí dnes často hľadajú cestu, ako z biznisu vycúvať skôr, než vyhoria, zastrelia ich, unesú im deti, či menej dramaticky "len" preto, že sa im už nechce na každom rohu podplácať...

Niekto by mohol argumentovať, že predsa vnímanie korupcie je podľa uznávaných medzinárodných výskumov na Slovensku porovnateľné s Českom. Práve týmto argumentoval napokon i premiér Mikuláš Dzurinda. Lenže tie výskumy majú drobnú nuancu - skúmajú vnímanie korupcie, nie jej mieru. Teda vychádzajú z otázok typu: "Považujete korupciu za vážny problém?" To najstrašnejšie je, že na Slovensku sa s ňou už mnohí zmierili, nejakú tú tisícovku u lekára dokonca za korupciu ani nepovažujú. Oproti tomu Česi sú národ, zvyknutý nadávať vždy a za každých okolností, čo je v tomto prípade namieste. A tak sa na Slovensku podpláca omnoho viac, v ordinácii či nemocnici je to doslova normou, mnoho ľudí sa však tvári, že takéto "pozornosti" sú v poriadku. Kto si to nemyslí, prepadá beznádeji...

Táto "drobná korupcia" potom vytvára ovzdušie pre korupciu veľkú. Napokon socialistické "Kto nekradne, okráda rodinu" sa tu spája s moderným "Človek človeku kapitalistom". Škandály sprevádzajú viaceré, ba takmer všetky veľké privatizačné kauzy. Pochopiteľne, neblahú tradíciu založila predovšetkým mečiarovská garnitúra, vodca ktorej dnes nedokáže v majetkových priznaniach vysvetliť, ako si z platu ústavného činiteľa kúpil Vilu Elektra, v skutočnosti rozsiahly penzión, len rekonštrukcia ktorého stála milióny. Existujú však vážne indície, ba dôkazy, že ani nová garnitúra s touto praxou nedokázala skoncovať. Trochu to vystihuje prestrelka medzi stranou Smer, na billboardoch ktorej stálo "Ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu", a premiérom, ktorý kontroval, že uvidíme, či sa za Fica nebude kradnúť viac... Nezistili sme to, pretože Robert Fico sa napokon premiérom nestal, zato však dnes prichádza s konkrétnymi obvineniami voči najvyšším vládnym predstaviteľom. Tie obvinenia sú o miliardách (!) korún. Či už sú pravdivé alebo nie, je čosi zhnitého v štáte Dánskom, ak sa tam vedie diskusia týmto spôsobom. A podstatné je, že ľudia podobným obvineniam veria, lebo majú dôvod. Skúsenosť zo svojho bežného života. Hriechom politickej elity je potom prinajmenšom nepriehľadnosť privatizačného rozhodovania - a to je nepriehľadnosť ešte silný eufemizmus.

Nemenej alarmujúce sú prípady korupcie v justícii a vôbec orgánoch činných v trestnom konaní. Poznám prípad, že ešte aj súdnu úradníčku bolo treba podplatiť, aby sa jej vôbec uráčilo v danom tisícročí prepísať rozsudok... O trestnom stíhaní sudcov, prokurátorov či policajtov škoda hovoriť. A čo ešte potom neuveriteľné osočovania medzi predsedom najvyššieho súdu a postupne už dvoma ministrami spravodlivosti, ktoré vyvrcholilo bezprecedentným sporom o to, či bol alebo nebol za predsedu súdu znovuzvolený... Ako má v tomto prostredí občan dôverovať v to, že sa dočká spravodlivosti?

Ako má byť ochotný svedčiť, keď v kauze Mikuláša Černáka mafiáni postrieľali jedného chráneného svedka za druhým? Keď sa najnebezpečnejším zločincom darí utekať do zahraničia. Pritom mafianizácia spoločnosti je obrovská. Aj preto, že s organizovaným zločinom zrejme spolupracovala tajná služba. Na rozdiel od Česka vznikla na Slovensku silná "národná" mafia, schopná postaviť sa napríklad ruskojazyčnej konkurencii. Tá ovláda celé oblasti podnikania, napríklad v zábavnom priemysle, hovorí sa hoci o diskotékach. Ale predovšetkým, výpalné sa na Slovensku vyberá ešte aj v dedinských krčmičkách...

Vyzerá to ako veľmi negativistická, rezignovaná úvaha. Ale práve to nesmieme. Mali by sme všetci urobiť, čo je v našich silách, aby sme zabránili plíživej gangsterizácii Slovenska. Hoci aj tým, že sa postavíme vydieraniu a nedáme úplatok. Hoci lekárovi alebo dopravnému policajtovi.

VLADIMÍR SKALSKÝ

obsah | publicistika