Sedíme na poklade

Hrôzostrašné legendy sa dajú speňažiť. Rumuni svoj potenciál využívajú. Draculu predávajú do sveta všetkými možnými spôsobmi a lákajú k sebe ľudí, aby u nich míňali peniaze. Žiaľ, naše ČACHTICE zaspali dobu. Krvavá grófka zostáva ich spiacim pokladom.

Nedeľné popoludnie na začiatku jesene. K hradu nad Čachticami kráčajú desiatky ľudí. Rodinné výlety, zamilované páry, skupinka cudzincov sprevádzaná šarmantnou hosteskou... Celá táto spoločnosť ide k ošarpanej rozpadávajúcej sa ruine, ktorú na niektorých miestach podopiera zopár starých drevených trámov. Zvetrávajúce zvyšky hradu trčia z vysokej buriny. Na pohľad hrôza a možno strašná pomsta niekdajšej krvavej panej, postrachu panien zo širokého okolia.

Spracovateľka zomretých

"Pred niekoľkými rokmi vzniklo občianske združenie Cícer, ktoré u nás zorganizovalo prvý kultúrny festival umierania," spomína Elena Čapošová, ktorej nečinnosť v Čachticiach nedá pokoj. "Bolo to mierne uletené. Žiaľ, Cícer zanikol. Na jeho miesto sme teraz nastúpili my: Spolok Čachtického ringu, ktorému šéfujem. Nie sme však až takí uletení. Robíme menšie akcie ako hody a premietania. Ale nič, čo by sa týkalo Alžbety Báthoryovej. V súčasnosti si však chlapi zo združenia pripravujú referát o vplyve Čachtíc a našej slávnej grófky na sadizmus vlastných žien. Pripravujeme tiež majstrovstvá vo varení cícerovej kaše.

Čachtičanom sa hovorí cíceráci," vysvetľuje. "Návštevníci, ktorí odchádzajú z Čachtíc sklamaní, si myslia, že na vine je obec. To však nie je pravda. Všetko je v ľuďoch," hovorí.

Elenka mala ešte prednedávnom otvorenú kaviareň Alžbeta Báthory v štyristoročnej pivnici hneď pri námestí. Svoj podnik však musela zo zdravotných dôvodov zatvoriť. Teraz má v obci chránenú dielňu, v ktorej si je sama šéfkou aj pracovníčkou. Medzi jej prvé úlohy patrí paspartizácia cintorínov. Zo všetkých hrobov zbiera dáta a spracúva ich. Elenku prezývajú Ficka, podľa Ficka - sluhu krvavej grófky. Báť sa jej však netreba.

Čerešňová kolíska

O krvi a sexe v literatúre bol v Čachticiach diskutovať aj spisovateľ Ľubomír Feldek. Chcelo by to však viac. "Žiaľ, naše múzeum je len depozitárom Trenčianskeho múzea. Chceli sme v ňom robiť koncerty a živé podujatia. O tie však jeho prevádzkovatelia nemajú záujem, čo mi je veľmi ľúto. Čachtický kaštieľ by si na seba dokázal zarobiť, len by tu musel byť človek, ktorého to bude baviť," mieni šéfka Čachtického ringu. Dobrým príkladom môže byť riaditeľ Bojnického zámku Ján Papco. Ten dokázal z neho s úspechom vyťažiť maximum. Čachtický hrad už dva roky patrí obci, ktorá zatiaľ na jeho úpravu nemá prostriedky. Väčšina grantov v regióne v súčasnosti prúdi na záchranu Trenčianskeho hradu.

V roku 1968 prišiel do Čachtíc filmový štáb. Do komparzu najali pol dediny a tvárili sa, akoby nakrúcali veľkofilm. Žiaľ, všetko bol len veľký podvod. Nakrúcalo sa s prázdnymi kamerami. Našťastie, aspoň nejaký animovaný film o krvavej panej urobil o niekoľko rokov neskôr karikaturista Viktor Kubal. Ruiny Čachtického hradu neobchádzajú ani hľadači pokladov.

V teréne je po nich niekoľko dier, čím prispievajú k ešte väčšej katastrofe. Podľa legendy sa však k pokladu dostane len človek, ktorého vykolíšu v čerešňovej kolíske zo stromu, ktorý po dlhých rokoch vyrastie na nádvorí čachtického hradu.

Spiace Čachtice

Raz Báthoryčka udrela služobníčku po tvári. Zakrvavila si pritom ruku. Keď sa poutierala, zazdalo sa jej, že pokožku má zrazu belšiu a mladšiu. Koľko dievčat by bolo treba na skromný, päťdesiatlitrový kúpeľ? Ak by z jednej mladej poddanej vyžmýkala štyri litre krvi, potrebovala by ich takmer trinásť. To by sa v rozľahlom panstve dalo zabezpečiť, lenže... Krv sa zráža. Citran sodný sa proti jej zrážaniu začal používať v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Bol to veľký pokrok. Dovtedy sa dávala transfúzia iba zo žily do žily.

Grófka Alžbeta Báthoryová žila sto rokov po transylvánskom vládcovi Vladovi Tepesovi (Cepešovi) - Draculovi. Oboch považujú za karpatských krvavých panovníkov. Dracula aj Báthoryovci mali v erbe draka. O ich vyčíňaní existuje veľa legiend i serióznych dobových svedectiev. Najmä dohady provokujú ľudskú fantáziu. O krvavej grófke už hrali divadelný muzikál, režisér Juraj Jakubisko o nej práve strihá film. O Čachtice bude po jeho premiére zvýšený záujem. Ľudia prichádzajú už teraz. Dedina však nie je pripravená. Výhovorka, že to tu bývalo oveľa horšie, neobstojí. "Boli by sme radi, keby bola Báthoryčka v Jakubiskovom filme skôr sadistická mrcha ako nejaká maďarská bylinkárka... To k nám pritiahne viac ľudí," smeje sa Elenka.

Ukradnutá hyena

O krvavú grófku je naozaj záujem. Z čachtického múzea už zlodeji odniesli obraz, na ktorom sa Alžbeta Báthoryová pozerá na trpiace dievčatá, a ukradli aj kópiu jej portrétu. Na zadnej strane starej maľby požičanej z kaštieľa v Uhrovci bolo po latinsky napísané: Čachtická hyena.

V malom múzeu, ktoré na pohľad pôsobí "predpotopne", je jedna malá miestnosť veľkosti kumbálu venovaná Báthoryčke. Sú v nej vystavené listy palatína Thurza, zopár okov a kópie kópií prekresleného originálu. Múzeum je v nedeľu zatvorené. Vstupné pre dospelých dvadsať korún.

Báthoryovci mali v rodine kardinála, princa, uhorských hodnostárov i poľského kráľa Štefana. Našlo sa však medzi nimi i niekoľko sadistov, vrahov a sexuálnych zhýralcov. Do tohto rodu prišla na svet roku 1560 Alžbeta. Narodila sa v Nyirbátore do obdobia vojen, pustošenia a všeobecného nedostatku. Mladú Alžbetu vydali pätnásťročnú za dvadsaťšesťročného Františka Nádašdyho. Nevesta neznášala svoju panovačnú svokru a František sa viac venoval vojenským ako manželským povinnostiam. Ešte za jeho života rozprával pospolitý ľud legendy o jeho krutosti. Vyčíňal najmä na Turkoch, ale nešetril ani vlastných. Keď sa mu raz manželka sťažovala, že slúžky sú akési cintľavé a hneď odpadávajú, poradil jej, aby namočila kúsky papiera v oleji a zapálila im ich medzi prstami. Raz-dva sa preberú...

Alžbeta často z dlhej chvíle navštevovala tetu Kláru, ktorá vraj bola bisexuálka a obklopovala sa množstvom dievčat. Zavraždila chorého manžela a spávala s pisárom. Keby tak v tých časoch existovala bulvárna tlač, čitatelia by sa isto nenudili.

Liečiteľka?

Návštevníci Čachtíc sa môžu nudiť v jednom z trinástich miestnych pohostinských zariadení. Niektoré sa aspoň volajú po krvavej grófke. Krvavé hody z krvavníc, krvavej tlačenky, krvavý steak či krvavočervené víno si tu však nedáte. Keď som si v pizzerii pýtal krvavú pizzu, mladá servírka sa na mňa pozrela, akoby z nej práve niekto vycical krv.

Mimochodom, niektorí optimisti hovoria, že Alžbeta Báthoryová bola vlastne liečiteľka, ktorá chcela rázne pomáhať chorým dievčatám, napríklad púšťaním žilou, no nie vždy sa jej to podarilo. Z toho vraj vznikali neopodstatnené strašidelné legendy.

Čachtičanom prischla Alžbeta Báthoryová len preto, lebo práve tu ju pristihli pri čine. Inak to bola boháčka s oveľa honosnejšími majetkami v ďalších častiach Európy. Pochovali ju pravdepodobne v Ecsede. Hovorí sa však aj o tom, že ju mohli uložiť na evanjeliovej strane pri hlavnom oltári čachtického kostola. Iné zdroje zasa uvádzajú za miesto jej posledného odpočinku maďarský Sarvár, kde leží pri svojom mužovi. Františka Nádasdyho pochovávali s obrovskou pompou ako hrdinu a veľkého človeka. Alžbetu pochovali v tichosti. Zomrela v domácom väzení, možno zamurovaná na Čachtickom hrade roku 1614. Teraz je načase, aby ju podnikatelia a podnikavci vzkriesili a predali svetu.

VLADIMÍR KAMPF, ŽIVOT

obsah | publicistika