Ľavicový intelektuál na Slovensku - prehra, rezignácia či nepochopenie?

Uvedomujem si, že keď sa teraz budem zamýšľať nad miestom a fungovaním ľavicového intelektuála na Slovensku, dostanem sa na tenký ľad. Veď čo je ľavicový a čo intelektuál? Na to nájdete toľko názorov, koľkých ľudí sa opýtate. Pri svojej práci sa však oboznamujem s osudmi ľudí - sú medzi nimi aj intelektuáli - ktoré ma vždy nanovo dostanú a utvrdia, že naozaj živá osobnosť je plná rozporov, nejednoznačností a pochybností hlavne o sebe. Bojuje s nimi, oni s ňou, vyrovnáva sa s nimi, aby nanovo zistila - tá osobnosť, že je na začiatku. Možno to poznáte, teda, ak sú medzi vami intelektuáli.

Bolo by asi vhodné zadefinovať, čo pre mňa znamená pojem ľavica a intelektuál. Spomedzi rôznorodých definícií som si vybrala pracovnú hypotézu historika Ľubomíra Liptáka, ktorý na základe slovenských dejín za posledných sto rokov určil štyri základné znaky prítomné v politike tých subjektov, ktoré sa sami označovali za ľavicové. Tu sú:

"1. Kritickosť k spoločenským štruktúram, inštitúciám, javom, a to v širokom spektre od ekonomického a spoločenského usporiadania, až po spôsob a štýl života.

2. Orientácia na zmenu.

3. Dôraz na dynamickosť zmien.

4. Cieľavedomá snaha o rozšírenie pozitívnych dôsledkov zmien na čoraz širší okruh obyvateľstva, počínajúc tretím stavom, cez robotnícku triedu, až k akýmkoľvek menšinám a handicapovaným skupinám. Súčasťou tohto znaku je princíp solidarity."

Tí, ktorí zlaté roky svojej mladosti prežili v reálnom socializme, si s pojmom ľavica pravdepodobne spájajú komunistov, a niet sa čo diviť, veď oni tvrdo pracovali na tom, aby boli jediná a najsprávnejšia ľavica, aspoň vo východnom bloku. No ľavica u nás mala v minulom storočí aj silný občiansky blok, skladala sa z niekoľkých prúdov a politických subjektov. Až po roku 1948 sa nový režim vyhlásil za jediného pokračovateľa a realizátora túžob revolučnej ľavice. Keďže sa stal totálnym hegemónom Pravdy, rýchlo strácal spomínané znaky ľavice. Zmizla schopnosť kritickej sebareflexie, orientácia na zmenu, ktorá nemôže byť zamieňaná za plošný kvantitatívny rast. Bolo len príznačné, že kritický pohyb v Strane, vrcholiaci na jar 1968, ktorý mal mnohé črty klasickej ľavicovosti, bol nakoniec súdruhmi označený za pravicový oportunizmus.

Pojem intelektuál, rovnako ako ľavica, prešiel v 20. storočí rozporuplným vývinom. Všeobecne však možno intelektuála označiť za nepodplatiteľného hľadača a vyslovovateľa Pravdy, ktorý tak robí s vedomím, že sa svojimi kritickými názormi dostane do rozporu s názormi väčšiny. Intelektuálovým živlom je mesto, vyskytuje sa na univerzitách, v diskusných kluboch, vedeckých inštitútoch, kaviarenských spoločnostiach, je v kontakte s umeleckými scénami aj politickými stranami.

Keďže patrím medzi mládež 80. rokov, determinácia socialistickou mladosťou ovplyvnila môj výber ľavicových intelektuálov, o ktorých by som chcela aspoň stručne pohovoriť. Vybrala som tých, ktorí sú mi blízki intenzívnym vzťahom k histórii Slovenska, no nielen jeho. Ponúkam tri veľmi skrátené verzie životných príbehov ľudí-komunistov, ktorí sa pri hľadaní Pravdy dostali do konfliktu s vlastnými ideálmi.

Vladimír Clementis (1902-1952)

Pre neho bol konflikt medzi vlastnou víziou pravdy a rodnou stranou definitívny. Narodil sa a vyrastal v národne uvedomelom Tisovci, čo ho nesporne poznačilo. Význam pre jeho ďalšie životné peripetie malo štúdium práva v Prahe. Tu sa zblížil s členmi Študentskej komunistickej frakcie, s literárnou skupinou Devětsil, s členmi spolku Detvan. Čoskoro, v polovici 20. rokov, sa priklonil k marxizmu, založil prosovietsky a prokomunisticky orientovaný časopis DAV. Svoj politický talent uplatnil už vtedy, keď dokázal spojiť davistov s nekomunistickými intelektuálmi pri založení Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne zblíženie s novým Ruskom (1928). V tom období sa stal obdivovateľom Ejzenštejnových, Pudovkinových a Dovženkových filmov, bol na študijnej ceste po najväčších sovietskych mestách, v Charkove sa s referátom zúčastnil na medzinárodnom zjazde revolučných a proletárskych spisovateľov (1930). Hoci inak bol vnímavý pozorovateľ, v nadšení si nevšimol, že usporiadatelia ich vodia len na vybrané miesta, takže skutočné sovietske pomery nemal šancu spoznať. V roku 1935 už vstupuje do "veľkej" politiky. Najprv ako poslanec liptovsko-mikulášskeho kraja, neskôr v roku 1938 ho vedenie KSČ poslalo do Francúzska a Veľkej Británie, kde v sérii prednášok vysvetľoval, o čo Nemcom v skutočnosti ide. Ťažko mohol ovplyvniť vývin medzinárodnej politiky, no do poslednej chvíle v tlači i na zhromaždeniach burcoval proti ochote mocností podriadiť sa nemeckému nátlaku. Po vyhlásení autonómnej Slovenskej krajiny bola KSČ zakázaná a Clemetis pôsobil len ako advokát. Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu opúšťa Slovensko cez Poľsko do Moskvy, odtiaľ cez Štokholm do Paríža. Jeho situácia sa nesmierne skomplikovala po podpísaní paktu o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR. Komunistickí utečenci sa stali automaticky nevítanými. Clementis si to však pokazil aj u vlastných, lebo pred súdruhmi Kohlerom, Širokým a Švermom kriticky spochybňoval správnosť paktu a navyše nesúhlasil so sovietskym útokom na Fínsko. Vylúčili ho z KSČ. Francúzska polícia ho internovala, pomohla mu až - hoci bol nevojak - prihláška do emigrantskej československej armády. Podaril sa mu útek do Británie, kde ho však spory s dôstojníkmi dostali do anglických zajateckých táborov. Do Londýna sa dostal až v apríli 1941 po intervenciách jeho československých aj anglických priateľov. Nemal to tam jednoduché, lebo väčšina emigrantov mu nedôverovala. Po napadnutí ZSSR sa stal komentátorom vysielania BBS pre Slovensko, pokračoval v editorskej a vydavateľskej práci (zaslúžil sa napríklad o vydanie antológie slovenskej poézie Zem spieva alebo zbierky ilegálnych veršov J. Jesenského), písal kultúrnopolitické štúdie. Citeľná bola jeho pomoc delegácii povstaleckej SNR pri kontaktoch s britskými i emigrantskými politikmi. Na Slovensko, resp. do Košíc pricestoval 19. apríla 1945, keď už z rozhlasu vedel, že bol vymenovaný za tajomníka ministerstva zahraničia. To presadila delegácia SNR v Moskve. Po príchode súdruhov z moskovskej emigrácie sa kajal a vysvetľoval svoje postoje. Zdalo sa, že úspešne.

Na svojom poste na ministerstve zahraničia obhajoval slovenské národné záujmy, v súvislosti s postavením maďarskej menšiny sa zasadzoval za vládny program. Maďari ho nemilovali a pri vypracovávaní zoznamov zradcov a špiónov po procese s maďarským ministrom zahraničia L. Rajkom sa Vladimír Clemetis dostal na listinu. Súdruhovia Široký a Kohler oprášili jeho kritiku nemecko-sovietskeho paktu (1939). Clemetis bol najprv obvinený z buržoázneho nacionalizmu, neskôr paradoxne súdený a odsúdený na trest smrti so Slánskeho kozmopolitnou a sionistickou skupinou. Súdruhovia ho rehabilitovali v roku 1963.

Ďalšie dva príbehy sú si blízke v tom, že ich hlavní hrdinovia - Juraj Špitzer (1919-1995) a Vladimír Mináč (1922-1996) - si boli generačne aj profesijne, ako spisovatelia a publicisti, blízki. Do strany vstúpili obaja mladí. Špitzer, ktorý "nechcel byť Židom", videl v komunistickej ideológii asi riešenie svojho problému: "Ak som v rokoch 1939-1940 vstúpil do strany, nemohol som tušiť, že riadenie spoločnosti môže takto degenerovať, tým menej, že ide o import inde už osvedčený, ktorý našiel v našich končinách vďačnú pôdu. Nemohli sme to tušiť, my všetci, ktorí sme videli v komunizme "novú hviezdu". Všetko, čo sme v európskej kultúre považovali za hodnotné, bolo protifašistické a nám sa zdalo prirodzené, že je to zároveň socialistické. Škvrny na slnku sme nebrali na vedomie, hoci boli viditeľné už dávno... Intelektuáli prijímali socializmus a tým aj obranu škvŕn na slnku z odporu proti fašizmu, sotva preto, že by si boli preštudovali Marxov kapitál. Teda skôr mravne, pre ilúziu slobody a slobodnej kultúry." (Juraj Špitzer: Milý Fedor. List z roku 1991, uverejnený OS 1997)

Vladimír Mináč v sebareflexii vraví: "V roku 1946 som po prvý raz vstúpil do komunistickej strany... ale našťastie som v 48. stratil legitimáciu - odviezla mi ju desiatkarka do Izraela... a ja som stratil stranícku príslušnosť. Vtedy tak pochodil aj Alexander Matuška... Matuška už potom múdro nevstúpil do strany, ja hlupák som sa ta vrútil po smrti Stalina, lebo som si myslel, že niekto musí zachrániť stranu pred zánikom a rozpadom." (V košeli zo žihľavy, s. 31)

Tak často spomínané temné 50. roky prežili každý rôzne a zároveň podobne.

Mináč prišiel o miesto v redakcii Kultúrneho života v rámci procesu s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami. Špitzer sa v tomto procese, naopak, aktívne angažoval (jeho osobná negatívna skúsenosť s nacionalizmom predošlej diktatúry tu nepochybne zohrávala svoju úlohu) proti Novomeskému a ostatným davistom (1951). "Škoda, že som v roku 1951 iba nezaháľal," povedal na margo svojej nadpráce v rozhovore pre Slovenské pohľady v 1968. Rok nato sa však sám stal obeťou procesov s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom a bol "odídený" z ÚV KSS. Špitzer zakotvil v Literárnovednom ústave SAV, Mináč sa po počiatočnom pretĺkaní sa vo filme (ako vedúci scenáristického odboru) začal venovať výlučne literárnej tvorbe (od 1956). Kým Špitzer v 60. rokoch pôsobil ako šéfredaktor Kultúrneho života a v Prahe ako tajomník spisovateľskej organizácie, Mináč sa venoval výlučne písaniu. Snáď najznámejšia prozaická tvorba z tých čias je jeho románová trilógia Generácia, kde angažovane zachytil udalosti z druhej svetovej vojny a februára 1948. Juraj Špitzer pôsobil v Ústave slovenskej literatúry s prestávkami až do roku 1970. Osobitou kapitolou v jeho živote bola určite príprava 4. zjazdu československých spisovateľov v roku 1967, ktorý býva hodnotený ako "prvý organizovaný výbuch proti skostnatenému režimu" a súdruhovia ho zaň brali na zodpovednosť. Preto musel na začiatku normalizácie odísť z pracoviska i verejného života.

A čo na roky šesťdesiate Vladimír Mináč? "Odrazu sa udialo toľko vecí, ktoré nevyhnutne smerovali k širším spoločenským udalostiam na konci 60. rokov... do pokusu o reformu socializmu, ale intelektuál narazil na tanky. Intelektuál na surovú moc narazí jednoducho všade..." (V košeli zo žihľavy, s. 75) V roku 1968 bol kandidátom ÚV KSČ, a ako sám vraví, mal intenzívny pocit revolúcie, totálnej zmeny. Na prelome 60. a 70. rokov sa Mináč definitívne rozchádza s beletriou: "Človek nemusel byť disidentom, aby v tom čase prestal písať." V tom čase ešte vzniklo Dúchanie do pahrieb a Zobrané spory J. M. Hurbana. Juraj Špitzer bol od roku 1970 až do svojej smrti nezamestnaný. Koncom rokov šesťdesiatych ešte pripravil do tlače knihu Nechcel som byť Žid (autobiografická reflexia o Slovenskom štáte, Povstaní), ktorá však k čitateľom došla až v roku 1994. Normalizácia ho odsunula na predčasný "dôchodok". Mináča súdruhovia Pezlár, Válek a spol. presunuli z Bratislavy do Martina. Do roku 1989 šéfoval Matici slovenskej.

Špitzer v tom čase "nehybnosti" nadviazal zvláštny vzťah s Alexandrom Machom, vedúc s ním opakované filozofické debaty. S človekom, ktorý mu - keď bol pri moci - išiel po krku, proti ktorému bojoval v Povstaní. Ľudákov mal svojím spôsobom v žalúdku aj Mináč, nachádzal ich, resp. "novoľudákov", aj v normalizačnom Martine. Je zaujímavé, že obaja muži mali citlivý barometer na predošlý totalitný systém ľudáckeho Slovenska, no nevnímali komunistickú ideológiu ako podobnú a rovnako nebezpečnú. K tomuto poznaniu sa dopracovávali pomaly, každý po svojom. Vo svojej poslednej knihe historicko-filozofických úvah Svitá, až keď je celkom tma sa Juraj Špitzer opäť vracia k problematike židovstva ako súčasti histórie Slovenska. Jeho eseje však ďaleko prekračujú tému židovstva a holokaustu, keď oba tieto fenomény konfrontuje s dvoma totalitami, ktoré sa podieľali na likvidácii židovského obyvateľstva v strednej Európe - fašistická fyzicky a komunistická duchovne. V závere zaznieva nadčasové varovanie, že tí, čo vybranú skupinu pomáhajú likvidovať alebo sú pasívnymi pozorovateľmi, sa sami približujú k vlastnej likvidácii. Špitzer podľa všetkého definitívne precitol. A čo Mináč? Sám seba pasuje za kontinuálneho kritika prehmatov strany, nepríjemného súdruhom, no mám pocit, že komunistom zostal navždy. V jednom Televíznom klube mladých na jeseň 1989 ho pred kamerami osočil revolučný študent s príznačným priezviskom - študent Nič, že najmenej šesťkrát prevrátil kabát. Mýlil sa. Neprevrátil. Do roku 1989 bol členom ÚV KSČ a za stranu sedel vo federálnom parlamente v rokoch 1989-92. Napriek tomu, že sa na sklonku života zmenil na národniara a antiglobalistu - "ako komunista som zlyhal, ako Slovák stojím na prahu nového tisícročia," vyhlásil v roku 1992 - neustále upozorňoval na to, že v strane bola elita spoločnosti a len krátkozrakí hlupáci by ju šmahom ruky zavrhli. Pri pohľade na naše dnešné elity by mohol byť spokojný, že sme ho počúvli. Tri príbehy komunistických intelektuálov, každý s iným koncom. Boli porazení či nepochopení? Odpoveď ponúka syn ďalšieho ľavicového intelektuála - Martin M. Šimečka: "Intelektuál - a to je zásadný rozdiel medzi ním a politikom - nemôže byť porazený podľa pravidiel politického zápasu o moc, pretože sa o túto moc neusiluje. Nemôže byť porazený, pretože obhajuje hodnoty "permanentne prehrávajúce", prehra je preňho prirodzeným stavom vecí, neusiluje sa o víťazstvo týchto hodnôt, ale o ich obhajobu." A tí, ktorým začalo ísť o moc? Boli porazení - spomeňme na intelektuálov v hnutí VPN.

MONIKA VRZGULA, INZINE

obsah | publicistika