Prečo Slováci čakali na NATO dlhšie ako Česi?

Pre Slovenskú republiku je dôležité, aby si uvedomila, čo znamená byť členom Severoatlantickej aliancie. Tieto slová odkázala do Bratislavy v polovici júla 1997 počas svojej pražskej návštevy vtedajšia šéfka americkej diplomacie, žena s českými koreňmi Madeleine Albrightová. Zároveň vyslovila nádej, že Slovensko sa raz dostane do NATO. "Ale až keď sa jeho národ vráti na cestu demokracie a reforiem," dodala Albrightová.

Krátko predtým dostali v Madride pozvánku do aliancie Česko, Poľsko a Maďarsko. Slovensko sa neocitlo ani v širšom výbere. Niektorí predstavitelia vtedy vládnuceho HZDS vysvetľovali úspech trojky jej účinnejším lobovaním vo Washingtone. "Čechom je hej, keď sa za nich neustále prihovára samotná Albrightová," ozvali sa hlasy z prostredia Mečiarovho hnutia. V tom istom prostredí sa však špekulovalo aj o údajnej dohode medzi USA a Ruskom. Ak si vraj Američania nechceli celkom pohnevať Rusov, museli sa uspokojiť s rozširovaním NATO iba o tri štáty.

Všetko však bolo asi oveľa jednoduchšie. Slovensko sa stalo outsiderom vlastnou vinou. Tretia Mečiarova vláda síce prijala v januári 1995 programové vyhlásenie, v ktorom sa zaviazala usilovať "o získanie členstva v Severoatlantickej aliancii". Táto koalícia však od samého začiatku konala v rozpore so svojím údajným predsavzatím. Dočkala sa za to demaršov najprv z Bruselu a potom aj z Washingtonu. Spojené štáty boli znepokojené najmä "konfrontačným tónom vo vnútornej politike Slovenska, ktorý nie je inde bežný". Takto kulantne sa ešte vo februári 1995 vyjadril počas návštevy Bratislavy známy diplomat Richard Holbrook. Koncom októbra toho istého roku už nasledoval demarš vlády USA, ktorý mal Mečiarovmu kabinetu pripomenúť, že kľúčom pre americkú podporu Slovenska je pokrok v transformácií krajiny a plnenie požadovaných demokratických kritérií. "Odporúčame, aby Slovensko zosilnilo svoje úsilie prispôsobiť sa týmto kritériám," vysvetlilo veľvyslanectvo USA v Bratislave zmysel tohto zákroku. Vladimír Mečiar na to americkému ambasádorovi vyčítal, že Spojené štáty nie sú schopné viesť "dialóg na najvyššej úrovni so všetkými predstaviteľmi SR". Čím narážal na skutočnosť, že Bill Clinton bol ochotný stretnúť sa s prezidentom Michalom Kováčom, ale už nie so slovenským premiérom.

Ako spomína bývalý veľvyslanec SR v Kanade, spisovateľ Anton Hykisch, reputáciu Slovenska veľmi poškodili aj články niektorých poslancov za HZDS v ich straníckom denníku. Hykischovi vtedajší kolegovia, veľvyslanci členských štátov NATO, nevychádzali z údivu, akým spôsobom títo politici rozdúchavali protiamerické nálady na Slovensku. Jeden z vtedajších poslancov HZDS napríklad na adresu veľvyslanca USA v SR napísal, že je to "razantný odborník na vnútorné deštrukcie a štátne prevraty" a vraj predovšetkým preto vystriedal svojho predchodcu.

Rozhodujúce však akiste boli politické skutky. Dlhá novembrová noc, kauza Gaulieder, nevyberané útoky na prezidenta a únos jeho syna, zmarené referendum o vstupe do NATO atď. "Slovensko získalo povesť stredoeurópskeho vydedenca," napísal pred historickým summitom v Madride renomovaný denník New York Times. V prvej vážnej štátnickej skúške mladá Slovenska republika prepadla a potom sa musela - ako jej to zo Západu naznačili - ešte päť rokov učiť, "čo znamená byť členom Severoatlantickej aliancie".

VLADIMÍR JANCURA

obsah | publicistika