November 1989: Nesplnené očakávania

Výročie 17. novembra 1989 väčšinu z nás v spomienkach vracia do obdobia plných námestí a odvážnych rečníkov. Do obdobia, keď sa prebudili emócie, nádeje a túžby pre mnohých spoločné. Výskumy z tých čias hovoria, že takmer dve tretiny dospelej populácie sa mimoriadne živo zaujímali o celospoločenské a politické dianie. Všetko sa to dialo v dobrej vôli a pre väčšinu bez toho, aby si uvedomovala dôsledky či nezvratnosť niektorých historických rozhodnutí.

Budúcnosť na dosah

Pád komunistického režimu s jeho odcudzenými predstaviteľmi ľudia vnímali ako rázne vykročenie na cestu slobody a demokracie, ako štart do budúcnosti, v ktorej sa naplnia predstavy o lepšom a spravodlivejšom živote. Nedostatok osobných skúseností, nadšenie médií a príťažlivosť pre väčšinu neznámeho Západu sa podpísali pod radostnú víziu, ktorá akoby bola na dosah. Dobové výskumy verejnej mienky vypovedajú, že verejnosť síce pripúšťala určité prekážky, ale verila, že sa v rovine niekoľkých rokov zvýši životná úroveň, kvalita zdravotníctva, školstva, kultúry, že život každého nadobudne nové rozmery. Napríklad iba necelá štvrtina občanov Slovenska si vtedy myslela, že obrat k lepšiemu vo vývoji životnej úrovne väčšiny nastane až po desiatich rokoch. Prevládalo očakávanie, že sociálno-ekonomická situácia musí prejsť na rastovú krivku za kratšie obdobie. Ľudia síce prejavili ochotu utiahnuť si opasok v záujme lepšej budúcnosti, ale podiel tých, ktorí predpokladali, že požiadavka tohto uťahovania bude prítomná v celom ponovembrovom vývoji, bol vtedy zanedbateľný. Očakávania smerovali k rozvoju demokracie, nastoleniu plurality ideológií a hodnotových systémov v politickom a spoločenskom živote, zabezpečeniu občianskych a individuálnych práv, väčšej náboženskej slobode a slobode vyznania vôbec. Jedna z nastoľovaných a všeobecne prijateľných požiadaviek bola napríklad odluka cirkví od štátu a ich vzájomné nezasahovanie.

Naivné predstavy

V sociálno-ekonomickej oblasti si ľudia od zmeny režimu sľubovali možnosť lepšieho pracovného uplatnenia, odbúranie politických a ideologických kritérií pri obsadzovaní rozličných odborných funkcií, rast životnej úrovne radových občanov či priblíženie sa slovenskej ekonomiky vyspelým západným krajinám. Čo sa týka foriem vlastníctva, prevládala predstava, že ekonomický a sociálny rast je spätý so silnou úlohou štátneho vlastníctva. Iba pätina obyvateľov v tom čase uprednostňovala súkromné vlastníctvo. Privatizácia sa v očakávaniach viazala najmä na malé a stredné podniky, väčšina si neželala privatizáciu veľkých podnikov nad 500 zamestnancov, energetických podnikov, baní alebo kultúrnych pamiatok. Občania odmietali návrat veľkých pôdnych a lesných celkov do súkromných rúk a neželali si ani rozpad sústavy jednotných roľníckych družstiev. Objektom reštitúcií mali byť iba obchody, menšie pozemky, obytné domy, drobné prevádzky remesiel, služieb a podobne. Vtedy nik verejne neotvoril otázku platených služieb v sociálnej oblasti, zdravotníctve a školstve. Naopak, ľudia optimisticky a z pohľadu dneška dosť naivne očakávali zachovanie a zdokonalenie systému sociálnych istôt a záruk.

Spokojnosť a sklamania

Zaujímavé je, že už v prvých mesiacoch po novembri 1989 výskumy zaznamenali výskyt obáv z nezamestnanosti, zníženie podielu tých, čo už vtedy považovali svoje pracovné miesto za stále, ale v spoločnosti sa ešte nediskutovalo o rozsahu ani o spôsoboch riešenia tohto ťaživého problému. Záver roka 1989 ani začiatok nasledujúceho roka neboli obdobím všeobecnej rozpravy o našom vstupe do NATO a Európskej únie. Nahlas sa neuvažovalo ani o možnom rozdelení Československa alebo podmienkach vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Všetky tieto kľúčové témy boli neodkryté a na verejnosť ich predostrel až vývoj spoločnosti v nasledujúcich mesiacoch. Očakávania spred pätnástich rokov sa podľa mienky väčšiny občanov splnili v otázkach ľudských práv, náboženskej slobody, slobodného cestovania a uplatnenia sa v zahraničí, pri dodržiavaní slobody slova a médií. Spokojnosť s uskutočňovaním predstáv o demokracii a fungovaní jej mechanizmov vyslovuje v súčasnosti približne tretina populácie. Za očakávaniami hlboko zaostáva uplatňovanie sociálnych práv, najmä práva na primeranú prácu. Ľudia sa kriticky vyjadrujú aj o možnostiach získať primerané bývanie, dosiahnuť určitú životnú úroveň atď.

Nepríjemné prvenstvo

Porovnanie očakávaní, nádejí a všeobecného nadšenia spätého s udalosťami v novembri 1989 s tým, čo pätnásťročný vývoj radovým občanom naozaj priniesol, odhaľuje určitý falošný optimizmus, vedomý či nevedomý sebaklam a priveľké ilúzie o vlastnej budúcnosti aj o budúcnosti spoločnosti ako takej. Týmto sa vyznačovali tak aktivisti toho obdobia, ako aj jeho pasívni účastníci či len vyčkávajúci pozorovatelia udalostí. Dnešné výskumy vypovedajú o rozdelení spoločnosti pri hodnotení uplynulých rokov na tých, ktorí zásadné politické, ekonomické, sociálne a kultúrne zmeny hodnotia ako zmeny k lepšiemu, a tých, podľa ktorých znamenali prevažne alebo jednoznačne zmenu k horšiemu. Nositelia obidvoch názorov majú približne rovnako silné zastúpenie. Ľahostajnosť a pochybovačnosť, ktoré sa stali súčasťou nášho života, nespokojnosť a negativizmus slovenskej verejnosti, údajne najvyššie v Európe, majú korene aj v sklamaní prevažujúcej časti obyvateľov z dosiahnutých výsledkov, z toho, že oprávnené túžby po lepšom živote, ktoré 17. november u ľudí vzkriesil, sa naplnili iba čiastočne a v niektorých oblastiach vôbec nie.

Autorka pracuje ako sociologička na odbore mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu

ĽUDMILA BENKOVIČOVÁ

obsah | publicistika