Zabudnuté postavy slovenských dejín

Nemožno povedať, že by na Slovensku nebolo dosť vzdelaných a rozhľadených ľudí, ale tí po skúsenostiach prvých ponovembrových rokov radšej z verejného života odišli. Nie je to dobré svedectvo pre slovenskú spoločnosť a politiku, ale tá je vlastne taká, akí sú aj jej občania. Aj keď v dôsledku rozdelenia štátu, ale z vlastného rozhodnutia bývam mimo Slovenska, jeho osudy mi nie sú ľahostajné a preto aj sledujem jeho ďalší vývoj. Nebudem predbiehať, ako to môže vyzerať, keď budeme v Európskej únii. Podľa toho, ako to vidím na iných krajinách, ktoré tam už sú, každá aj napriek podobnému zákonodárstvu si uchováva svoju identitu a tak to bude i naďalej. Čo ma na Hrušovského prejave najviac zaujalo, bola charakteristika jeho troch čŕt, ktoré Slovensko urobili tým, čím je. Opakujem ich bez potreby podrobnejšieho rozoberania: prijatie kresťanstva, vznik Uhorska v roku 1000 a národné obrodenie, ktorým sa začal formovať moderný slovenský národ. Skutočnosť, že sa jeden z ústavných činiteľov prihlásil k tomu, že naše dejiny sú spoločné, sú súčasne dejinami Uhorska, na ktorých sme sa podieľali, je neobyčejne významná. Historici a vzdelanci, ktorí si vidia ďalej od nosa, túto pravdu poznali. Len niekedy sa ťažko presadzovala. Veď už aj Slovenský biografický lexikón, ktorý vychádzal v rokoch 1986-1992, v šiestich zväzkoch obsahoval aj postavy, ktoré boli so Slovenskom späté a neboli rodom Slováci.

K rozšíreniu znalostí o niektorých takýchto ľuďoch patrí kniha slovenského historika dejín 19. a 20. storočia Romana Holeca "Zabudnuté osudy" s podtitulom "10 životných príbehov z novodobých slovenských dejín".

Jedna z postáv, o ktorej kniha píše, je bývalý bulharský cár Ferdinand Coburg, ktorý veľa svojho času strávil na Slovensku. Ešte ako mladý panovník chodieval poľovať do slovenských hôr a hovorí sa o ňom, že máloktorá z korunovaných hláv mala k slovenským lesom taký úprimný vzťah ako on, aj keď poznal mnohé iné revíry vo svete. Najmä vo vysokom veku sa tu často zdržiaval. Prichádzali za ním jeho synovia cár Boris a princ Cyril. Ferdinandov starší brat Filip spravoval fideikomisné jelšavskomuránske majetky a o coburgovských železiarňach sa v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia hovorilo ako o najdokonalejších podnikoch na území Slovenska. Vynikali najmä svojimi odbornými kádrami. V období pozemkovej reformy po 1. svetovej vojne boli zapletení do riešenia coburgovských majetkov aj mnohí slovenskí a českí politici a na nejaký čas tzv. coburgovská aféra stála ministerský post aj Milana Hodžu. Počas druhej svetovej vojny sa Ferdinand zdržiaval na loveckom zámku na Muráni. Dokonca aj pri smrteľnej posteli, ale už v Coburgu v Bavorsku, bol pri ňom komorník Jozef Habovský z Hranovnice. Ferdinandova posledná túžba, aby bol pochovaný pod Kráľovou hoľou na Červenej skale, sa nesplnila. Ferdinand bol na Slovensku obľúbený a dodnes v malej dedinke Stratená v blízkosti Dobšinej ľadovej jaskyne je v kostole, na opravu ktorého Ferdinand prispel, lavica s coburgovským erbom.

Barón Gregor Friesenhof, cudzinec a aristokrat, si v jednom období svojho života našiel vzťah k slovenskému národnoemancipačnému hnutiu. Narodil sa v Petrohrade ako jediné dieťa rakúskeho diplomata, pochádzajúceho z viedenskej bankárskej rodiny, a ruskej aristokratky, sesternice vdovy po Alexandrovi Sergejevičovi Puškinovi. Po matkinej smrti sa otec znovu oženil, teraz so švagrinou vtedy už pätnásť rokov mŕtveho básnika Alexandrou Gončarovou. V roku 1844 si Friesenhofovci prenajali apponyiovské a odescalchiovské majetky na hornej Nitre a na jednom z nich, v brodzianskom kaštieli, vyrastal mladý barón. Zaujímal sa o slovenské národné snahy, dokonca sa stal aj členom Matice slovenskej. Celoživotne sa zaujímal o pozdvihnutie roľníckeho stavu.

Hospodársky spolok pre údolie Nitry, pri zrode ktorého v roku 1872 stál, vydával pre svojich slovenských členov v slovenčine časopis. Spolok zohral významnú úlohu pri presadzovaní a výstavbe železničných tratí na spolkovom území, zaslúžil sa o skvalitnenie chovu hovädzieho dobytka, sám Friesenhof stál pri zrode agrárnej meteorológie, zaslúžil sa o organizáciu dobrovoľnej požiarnickej ochrany na hornej Nitre. Aj keď zomrel takmer v zabudnutí, zmyslu svojej celoživotnej aktivity - službe roľníkovi - sa nikdy nespreneveril a usiloval sa ju celý život napĺňať. Preto mu aj patrí miesto v dejinách Slovenska, jeho vedy a roľníctva, s ktorým ako národohospodár, vedec a filantrop zviazal svoj celoživotný osud.

Holecova kniha približuje ale aj iné postavy, ktoré pre svoje povahové vlastnosti, alebo životný údel boli často považované za čudákov a rojkov. Predstavuje azda prvého národohospodára na Slovensku Jána Lieba, riaditeľa Tatrabanky Žikmunda Paulínyho-Tótha, exilového novinára a krajanského pracovníka Petra V. Rovniaka, jeho strmý vzostup i pád. Približuje osudy promaďarského politika Ľudovíta Bazovského, novinára a vydavateľa Karola Salvu a jeho priateľa českého slovakofila Karla Kálala, novinára Franka Kabinu, ktorý bol spoluzakladateľom gymnázia v Kláštore pod Znievom a po jeho obnovení po prvej svetovej vojne bol prvým riaditeľom. Ešte vo vysokom veku sa usiloval o rôzne projekty, ako bol "vodoliečebný ústav chladnej vody" v Nitre na Zobore. V mozaike postáv a charakterov našiel svoje miesto aj policajný špión a provokatér, Rusín, Arnold Duliškovič. Jedna kapitola je venovaná dodnes veľmi obdivovanému pacifistovi a vizionárovi Jánovi Maliarikovi.

Romanovi Holecovi sa podarilo v archívoch nájsť materiály, ktoré plnokrvne zobrazili tieto postavy a prispel tým k lepšiemu poznaniu niektorých príbehov či kapitol slovenských dejín. Kniha, ktorú vydala Matica slovenská, bola ocenená prvou cenou nadácie Egona Ervína Kischa v oblasti literatúry faktu.